Vzápätí sa Tomáš pokúsil rozlíšiť spôsoby, akými niečo jestvuje. Pristupuje k diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovej filozofie: substancia a akcidencia, látka a forma, možnosť a skutočnosť, podstata a existencia.
· Substancia je samostatné súcno, ktoré jestvuje samo od seba. Naproti tomu akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s ňou. Substancia je to, čo tvorí základ, akcidencia je javová podoba tohto základu. Hovoríme, že filozofické myslenie, ktoré vychádza z predpokladu, že súcno vždy tvorí nezávislý základ (substancia) a jeho prejavy (akcidencie), vychádza zo substančného modelu reality.
· Pomocou pojmov možnosť a skutočnosť sa Tomáš pokúša vysvetliť pohyb a vývin vecí. Pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti: to, čo bolo len možné sa uskutočňuje a aktualizuje.
· S procesom uskutočňovania veci súvisia aj pojmy látka a forma. Každá vec je spojením látky a formy, pričom forma je tým aktívnym. Látka je pasívna, charakterizuje ju schopnosť prijímať určenia od formy. Pri tomto prijímaní látka formu individualizuje.
· Vzťah medzi všeobecným a konkrétnou skutočnosťou vyjadril Tomáš aj dvojicou pojmov podstata a existencia. Podstata je všeobecné určenie, to, čo vyjadrujeme v definícii pomocou druhov a rodov („človek“, „živočích“ a pod.). Z podstaty však nevyplýva, že niečo takýmto spôsobom určené musí aj existovať. Medzi podstatou a existenciou je teda rozdiel. Aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je potrebný akt, ktorý Tomáš pripisuje Bohu. V Božej mysli sú všetky podstaty; ich uskutočnenie je výsledkom Božieho pôsobenia.
Odkazy na Božiu existenciu a teodicea. Pre všetko stvorené je charakteristická diferencia podstaty a bytia. Iba v Bohu sa bytie a podstata zhodujú. Tomáš uvádza päť odkazov na Božiu existenciu.
· V skúsenosti sa stretávame s pohybom; súcno je v pohybe (t.j. podlieha zmene) a tento pohyb je niečím zapríčinený, vychádza z nejakého pohybujúceho.
· Postup od pohybovaného k pohybujúcemu by nás viedol donekonečna.
· Musí však existovať prvý hýbateľ, ktorý je sám nehybný.
· Prvého hýbateľa všetci nazývajú Boh.
Podľa Tomáša svet je hierarchicky usporiadaný. Človekom začína prechod k duchovnej sfére. Na vrchole tejto hierarchie je Boh – zdroj všetkej existencie. Boh stvoril dokonalý svet, zlo nemôže pochádzať od neho. Zlo nemá vlastnú skutočnosť, je to len nedostatok dobra. Chápanie dobra ako jedinej skutočnosti, voči ktorej je zlo iba neprítomnosťou či nedostatočnosťou, nazývame teodicea.
Chápanie človeka, etika a teória poznania. 4lovek je spojenie duše (formy) a tela (látky), ktoré tvoria substanciu človeka. Pre ľudskú dušu je telo nevyhnutné, lebo ho potrebuje na poznávanie zmyslovým vnímaním. Po smrti duša oddelená od tela jestvuje ďalej, je nesmrteľná. Človek svojím rozumom má účasť na svete čistých duchov, svojím telom participuje na hmotnom svete.
V ľudskej duši Tomáš rozlišuje myslenie a vôľu. Za východisko poznania pokladá skúsenosť nadobudnutú zmyslovým vnímaním. Zo zmyslových obrazov rozum abstrahovaním získava podstaty, všeobecné obsahy. Vlastným predmetom rozumu sú všeobecné pojmy.
V etike tomáš na prvé miesto stavia úsilie dosiahnuť absolútne dobro, ktorým je Boh. Vôľa nám umožňuje vyberať si medzi jednotlivými dobrami. Dobrú vôľu kladie na poznanie.
F.ODSÚDENIE ARISTOTELIZMU
Aristotelovci sa dostávali do sporu s cirkevnou ortodoxiou. Predmetom sporov bolo napríklad presvedčenie averroistov, že individuálne duša je smrteľná. Roku 1277 parížsky biskup odsúdil 219 výrokov z Aristotela. Arcibiskup z Canterbury toto odsúdenie podporil.
Učitelia na filozofickej fakulte v Paríži museli skladať prísahu, že sa už nebudú zaoberať teologickými otázkami. Tým bolo spečatené oddelenie filozofie od teológie.
G.NOVÉ PODNETY PO ROKU 1277
Svedectvom konfliktu medzi filozofiou a teológiou po odsúdení Aristotela je dielo Dunsa Scota.
JOHANNES DUNS SCOTUS (asi 1270-1308)
Patril k takzvanej mladšej františkánskej škole. Študoval a vyučoval v Paríži a v Oxforde a v Kolíne nad Rýnom. Pre jeho dômyselnú argumentáciu ho nazývali doctor subtilis (dôkladný, precízny).
Duns Scotus zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy, ak sa môže opierať o zmyslové nazeranie. Na presnejšie poznanie oblasti, ktorá nie je prístupná rozumu, potrebujeme zjavenie. Tvrdil, že najvyšším cieľom prírody je individualizácia. Tým pripravoval nominalistické riešenie problému univerzálií.
Ako františkán hlásal primát vôle nad intelektom. Obhajoval slobodu vôle.
Duns Scotus žil už na prelome 13. a 14. storočia. Jeho filozofia obsahuje na jednej strane dôležité motívy kritiky metafyziky a na druhej strane motívy obratu k empirizmu. Nájdeme v nej aj niektoré myšlienky a postoje, ktoré sa stanú charakteristickými znakmi renesančného myslenia (napríklad vyzdvihovanie skúsenosti).
WILLIAM OCCAM ( asi 1285-1349)
Františkánsky filozof, vzdelanie získal v Oxforde, pôsobil v Paríži. Pre svoje názory sa dostal do ostrého sporu s pápežskou mocou. Zastával názor, že svetské a duchovná moc by mali byť navzájom nezávislé. Nakoniec bol exkomunikovaný z cirkvi.
V dejinách stredovekej filozofie vystupuje Occam ako predstaviteľ nominalizmu. Tvrdil, že skutočné je len to, čo je jednotlivé. Všeobecné pojmy sú našimi výtvormi, určenými na označovanie a usporadúvanie väčšieho počtu vecí.
Významné sú jeho myšlienky o troch princípoch:
1. Princíp všemohúcnosti hovorí, že Boh na základe svojej všemohúcnosti by mohol všetky veci stvoriť aj inak. Stvorený svet je tak pre človeka úplne kontigentný (náhodný): poznáme ho iba zo skúsenosti, nie sú nám dostupné nijaké apriórne, predskúsenostné dôvody, prečo je práve taký, a nie iný. Tento svet je len jedným z mnohých možných svetov. Na jednej strane stojí neohraničená sloboda Boha, na druhej strane všeobecná kontigencia (náhodnosť) sveta a človeka.
2. Princíp protirečenia tvorí spojovací článok medzi Bohom a človekom a pokúša sa odvrátiť nebezpečenstvo iracionalizmu a svojvôle: aj sloboda Boha, aj kontigencia toho, čo nie je božské, podlieha požiadavke neprotirečivosti. Boh netvorí nič protirečivé. V zásade sa konštatuje racionalita sveta.
3.Princíp ekonómie je vyjadrený známou Occamovou britvou, ktorá znie: Súcna sa nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné. Tento princíp hovorí, že pri objasňovaní nejakej veci máme vychádzať z čo najmenšieho počtu pojmových prostriedkov.
Nekonečné diskusie medzi stúpencami rozličných smerov a škôl, spory medzi accamistami, scotistami a tomistami trvali až do začiatku novoveku.
Okrem týchto smerov a škôl sa v tomto období objavovalo myslenie, ktoré sa nazýva mystické a ktorého hlavným predstaviteľom je Majster Eckhart. Tento nemecký mysliteľ v úvahách o vzťahu človeka a Boha hlásal ideu splynutia s Bohom. Nemá však na mysli len čisto emocionálny stav, ale skôr vzájomnú jednotu založenú na spojení rozumu s Božím myslením, jednotu poznávajúceho a poznávaného.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Stredoveká filozofia
Dátum pridania: | 04.05.2005 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | wustar | ||
Jazyk: | Počet slov: | 3 699 | |
Referát vhodný pre: | Gymnázium | Počet A4: | 14.4 |
Priemerná známka: | 2.97 | Rýchle čítanie: | 24m 0s |
Pomalé čítanie: | 36m 0s |
Podobné referáty
Stredoveká filozofia | SOŠ | 2.9662 | 697 slov | |
Stredoveka filozofia | SOŠ | 2.9358 | 1803 slov | |
Stredoveká filozofia | SOŠ | 2.9522 | 1966 slov | |
Stredoveká filozofia | GYM | 2.9832 | 926 slov |