Stredoveká filozofia

Začiatok stredoveku sa najčastejšie datuje rokom 313, keď vydanie milánskeho ediktu zrovnoprávnilo v Rímskej ríši kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. Niekedy sa uvádzajú aj iné roky a významné udalosti (napríklad rok 476, keď po dobytí Ríma zanikla Západorímska ríša; rok 529, keď cisár Justinián dal zatvoriť platónsku Akadémiu a Benedikt z Nursie založil benediktínske opátstvo Monte Cassino). Nejednoznačnosť vládne aj pri datovaní konca stredoveku. Ako medzníky sa často uvádzajú tieto roky a udalosti:
·1492 – Krištof Kolumbus objavil Ameriku
·1517 – Martin Luther vystupuje so svojimi tézami v chráme na zámku Wittenberg
·1542 – Johann Gutenberg vynašiel kníhtlač
V každom prípade stredovek je obdobím, ktoré trvalo desať storočí a v ich priebehu sa sformovali viaceré predstavy, postoje a inštitúcie, ktoré sú dodnes príznačné pre našu kultúru.
2 predbežné poznámky:
1. Stredoveké myslenie sa vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Nejde len o kresťanskú, ale aj o židovskú a islamskú vieru. V porovnaní s antickým myslením je nové to, že filozofia má vychádzať zo zjavenej pravdy, nadradenej nad pravdu rozumu.
2. Filozofické myslenie stredoveku sa však neustále rozvíja na pozadí antiky. Stále sa vyrovnáva s týmto myslením, reprezentovaným filozofmi ako Platón a Aristoteles.
Stredoveké myslenie môžeme rozčleniť na dve obdobia:
·Patristiku (približne od roku 100 až do 700)
·Scholastiku (asi od roku 700 do roku 1500)
Sama scholastika pozostáva z troch období: 1. raná scholastika (približne 750-1200)
2. vrcholná scholastika (1200-1350)
3. neskorá scholastika (1350-1500)

1.PATRISTIKA
„Pater“ (otec) bol v neskorej antike (v helenistickom období) čestný titul pre učiteľa múdrosti; takto sa v ranom kresťanstve nazývali autority, akými boli duchovní a kňazi. Prirodzene, o „cirkevných otcoch“ môžeme hovoriť len v súvislosti s nasledovníkmi Ježiša Nazaretského.
Najdôležitejšími písomnými pamiatkami kresťanstva sú knihy Nového Zákona (späté so židovským Starým Zákonom). V prípade kresťanskej viery ide o nové pochopenie nášho jestvovania. Predstavitelia kresťanského myslenia sa však začali vyrovnávať s dovtedy známymi filozofickými koncepciami a z toho sa zrodila kresťanská filozofia. Rané kresťanstvo, pre ktoré sú charakteristické spisy apoštolov Pavla a Jána, si od začiatku všímalo filozofiu, pričom jej prínos hodnotilo rozdielne.
- Pavol sa otvára pohanskému mysleniu, aby sa vzápätí pred ním uzavrel. Kladie do priameho protikladu múdrosť filozofov a Múdrosť Božiu. Takéto prirovnanie musí dopadnúť v neprospech pohanských učiteľov.
- Naopak, Ján nezaujato preberá z antiky známe učenie o logu: plodným spôsobom spracúva učenie novoplatonikov, stoikov, ale aj helenistického židovstva. Kristus ako syn Boží je zároveň aj Logos, t.j. Slovo Božie.
Tieto dva postoje sú akoby prototypmi dvojakej tradície, ktorú reprezentuje na jednej strane Tertullianus a na druhej strane Origenes.
- Tertullianus (2. storočie; rímsky právnik, „cirkevný otec“) stroho odmieta filozofiu („Načo sú Jeruzalemu Atény?“). S istou dávkou provokácie však zdôrazňuje absurdnosť kresťanskej viery, ak ju posudzujeme z hľadiska pojmového myslenia. Výrok „Verím, pretože je to zmyselné“ sa síce Tertullianovi len pripisuje, ale výstižne vyjadruje jeho základný postoj.

- Origenes (grécky filozof a teológ, „cirkevný otec“, bol Plotinovým súčasníkom, zomrel okolo roku 250) začína presadzovať filozofiu ako reflexiu (odraz) obsahov zjavenia. Boh je nemateriálny a svet stvoril z ničoho. Jeho syn je Logos, ktorý sa nachádza medzi Otcom a svetom. Veci tohto sveta sú obrazmi Logu. Trestom za hriechy je to, že duša človeka je spojená s telom a má len možnosť očisťovania.
Priepasť medzi náboženstvom a filozofiou rozhodujúcim spôsobom preklenul Augustinus. Vychádza z myšlienky , že ak filozofi povedali niečo pravdivé a v súlade s vierou, potom sa niet čoho obávať a kresťania by si to mali osvojiť a využiť na osvietenie svojej viery myslením.
- Augustinus tak sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si uveril, a ver, aby si porozumel.
Augustinus žil a tvoril v čase radikálnych premien, ktorých dva vrcholy predstavuje oficiálne uznanie kresťanstva (roku 380 cisár Teodosius povýšil kresťanské učenie na štátne náboženstvo a o niečo neskôr zakázal pohanské kulty) a zánik Západorímskej ríše.

A.AURELIUS AUGUSTINUS ( 354-430)
Jeho názory i spôsob života boli spočiatku dosť vzdialené od kresťanstva. V diele Vyznania opisuje cestu svojho hľadania. Najskôr bol stúpencom manicheizmu (učenie babylónskeho kňaza maniho), potom sa obrátil k skepticizmu, neskôr k Plotinovým dielam, aby napokon prešiel ku kresťanstvu.
Augustinus sa s antickou tradíciou zbližuje chápaním filozofie ako lásky k múdrosti. Táto láska ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia, ktorým je podľa neho Boh. Pokiaľ ide o východisko, tu sa už rozchádza s antickou filozofiou, pretože za východisko sa pokladá ľudské vnútro a pochybnosti, čo sa v ňom rodia.
Až keď človek nadobúda pochybnosti o sebe samom, začína podľa Augustina filozofické myslenie. Základom poznania je vnútorná sebaistota.
V krátkosti možno Augustinovu hlavnú myšlienku vyjadriť takto: môžem sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytosť. „Ak sa totiž mýlim, potom som (...). Z toho vyplýva nasledujúce pravidlo poznania: Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé.“

Pravdu teda nemožno nájsť mimo človeka. „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda.“
Takéto pravdy nemôžu pochádzať zo zmyslovej skúsenosti. Naopak, zmyslová skúsenosť už predpokladá určité idey. Na otázku, odkiaľ pochádzajú idey, ktoré sú nezávislé od zmyslovej skúsenosti, Augustinus odpovedá svojou teóriou „iluminácie“: večné pravdy sú nám dané vďaka tomu, že vyžarujú z Boha.
Idey sú pravzory všetkého bytia. Stvorený svet je odrazom a uskutočnením týchto pravzorov. Najvyššou duchovnou bytosťou je človek. Je aj najvyššou bytosťou tvorstva, ktoré nepozná nijakú inú príčinu ako Boha. Svojou dušou je človek podobný Bohu.
Predmetom filozofie teda už nie je kozmos ani polis (ako u Sokrata a Platóna), ale jednotlivý človek žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi.
Z tohto nového predmetu filozofie vyplýva aj zmenený výklad človeka. Augustinus upriamuje pozornosť na vedomie a odhaľuje v ňom zásadný význam skúsenosti času. Vo vedomí sa môžeme zmocňovať nielen prítomnosti, ale aj minulosti vo forme spomienky a budúcnosti vo forme očakávania.
Skúsenosť časovosti odkazuje potom človeka na to, čo je pominuteľné, na Boha. Človek podľa Augustina pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie. Ľudského ducha rozčleňuje na tri zložky: pamäť, rozum a vôľu. Táto trojica je obrazom Božskej Trojice, čo mu potvrdzuje, že človek je odrazom Boha.
Nová filozofia človeka sa konkretizuje v etike. Základným pojmom Augustinovej etiky je láska. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť.
„Miluj – a konaj, čo chceš.“ Láska v Bohu je najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania. Rozhodnutie milovať Boha a konať dobro prináleží samému človeku, ktorému Augustinus priznáva slobodnú vôľu.

Etika nemá slúžiť len hľadaniu spásy pre indivíduum, ale aj pre spoločnosť. Augustinova koncepcia dejín mala veľký vplyv na európsku filozofiu dejín a na rozdelenie politickej moci v stredoveku. Dejiny chápe ako boj dvoch ríš. Božia ríša bojuje s ríšou diabla. Obidve sú založené na rozdielnom spôsobe lásky: „...pozemský štát na sebaláske (egoizme), nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu.
Aj v cirkvi, aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.
Augustinovým učením patristika získava základný „systém“. Augustinus nezbavuje filozofické otázky ich samostatnosti, ostáva filozofiou aj tam, kde vstupuje do služieb teológie. Na základe týchto predpokladov možeme Augustina právom označiť za otca stredovekej filozofie.

2. SCHOLASTIKA
Roku 800 sa odohrala významná udalosť: pápež Lev III. Korunoval franského kráľa Karola Veľkého za nového cisára, čím sa definitívne potvrdil rozkol s Východným Rímom (Konstantinopolom). Tento akt navyše potvrdil kresťanskú zodpovednosť monarchu a teokratický charakter štátu.
Cisár Karol Veľký potreboval pre úradníkov ríše a vyšších duchovných vzdelávaciu ustanovizeň a vhodných učiteľov. Vznikom falckej školy filozofia prvý raz od zániku platónskej Akadémie opäť nadobúda inštitucionálny rámec.
V 8. a 9. storočí teda výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. storočí dochádza k vážnemu sporu medzi tzv. dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi. Problém spočíval v tom, že niektoré východiská svojej vedy teológ pokladá za zjavené Bohom, a preto požaduje, aby ich za takéto uznávali aj iné vedy.
A.SPOR O UNIVERZÁLIE
Ďalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie (všeobecné pojmy). Otázka znela, či všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem človeka, jestvujú reálne ako individuálne veci. Jestvuje aj všeobecný pojem človeka (ktorý nám hovorí, že človek je rozumné zviera), alebo len konkrétny Peter, konkrétny Ján čo ondrej?
Tí, ktorí na otázku, či sú univerzálie reálne, odpovedali kladne, nazývajú sa realisti (lat. res – vec). Realisti boli naklonení vyhlasovať pojmy a idey za reálnejšie než jednotlivé konkrétne veci. Tvrdili, že univerzálie sú pred vecami, pričom sa často odvolávali na Platónovu náuku o ideách ako pravom bytí a vzore všetkých vecí. Predstavitelia opačnej pozície sa nazývajú nominalisti (lat. nomen – meno). Podľa nominalistov reálne jestvujú len jednotlivé znaky, ktoré sú našimi výtvormi.
Spor medzi realistami a nominalistami sa bude tiahnuť celým stredovekom, pričom na konci prevládnu nominalistické koncepcie.
Aj novoveká filozofia, vrátane súčastnej, sa vracia k tomu sporu, pretože je tu stále aktuálny problém vzťahu všeobecného a jednotlivého. Otázku, či všeobecným pojmom zodpovedá nejaká realita, alebo ide len o umelé, konvenčne prijaté znaky, si filozofi kladú dodnes.

ANSELM (1033-1109)
Bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storočia.
Anselm prišiel s myšlienkou, že človek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach. V spore o univerzálie kritizoval nominalistov.
Do dejín filozofie vstúpil predovšetkým svojou formuláciou dôkazu existencie Boha. Vychádza z pojmu Boha: „Boh je ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie.“ Ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálne existencia. Z pojmu Boha ako niečoho najvyššieho vyplýva teda je existencia. Anselmov dôkaz sa nazýva ontologickým dôkazom. Filozofi k nemu budú pristupovať rôzne. Kritika založená na tom, že z pojmu nemožno odvodzovať reálne existenciu.
Napriek tomu novým a neobyčajným v Anselmovom učení je práve pokus o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či zjavenie.

PETER ABÉLARD (1079-1142)
Jeho stanovisko k problému univerzálií sa nazýva konceptualizmus. Podľa konceptualizmu všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto v Bohu a po stvorení vecí v ľudskom rozume. Reálne v prísnom zmysle je len konkrétne jednotlivé súcno. Univerzálie nesú len významy, aby umožňovali ľudskú reč. Abélardovo stanovisko sa približuje nominalizmu.

B.FILOZOFIA ISLAMU A ŽIDOVSTVA
Konstantinotol ako hlavné mesto Východorímskej ríše sa od roku 330 stal na vyše tisíc rokov duchovným centrom Východu. Tu sa stretlo grécke filozofické myslenie, rímske chápanie štátu a kresťanská viera, aby sa navzájom ovplyvňovali a vytvárali určitú syntézu. Bolo celkom prirodzené, že sa tu komentovala Aristotelova logika s Platónove dialógy.
Tieto komentáre sa v arabských krajinách (medzi ktoré vtedy patrila Sýria, Perzia, Turecko a Egypt) stali východiskom takého rozkvetu vied a filozofie, aký vtedajší Západ nepoznal. Platí to najmä o období rokov 800 až 1200. Bez zveličovania môžeme povedať, že arabskí učenci zachránili dedičstvo gréckej filozofie, predovšetkým Aristotelov filozofický odkaz.

Arabská filozofia
Avicenna (polatinčená forma arabského mena Ibn Sina) potláča vplyv novoplatonizmu v prospech Aristotela.
V 9. storočí vznikol v španielskej Córdobe, na území, ktoré ovládli Arabi, kalifát. Tu dochádza k arabskému osvojovaniu si Aristotelovho učenia. Najvýznamnejším predstaviteľom je Averroes (arab. Ibn Rušd)
Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou.
Averroes pokladá Boha a hmotu za dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú. Dušu človeka spájal s jeho telom, pričom popieral aj nesmrteľnosť. Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu.
Židovská filozofia
Tak v Španielsku, ako aj na Blízkom východe žili Židia v úzkom kontakte s Arabmi. Averroes mal veľký vplyv aj na židovskú filozofiu, veď najvýznamnejší židovský filozofi vtedy písali v arabskom jazyku.
Aj židovský myslitelia stáli pred problémom, ako racionálne zdôvodniť vieru v jedného, nadprirodzeného Boha a ako ju intelektuálne obhájiť pred tými, ktorí zmýšľajú inak.
Vrchol stredovekej filozofie predstavuje Maimonides (hebr. Moše Ben Maimon, 1135-1204)
Usiluje sa dôsledne zjednotiť vieru a filozofiu. Jeho hlavným dielom je Sprievodca nerozhodných, kde sa obracia na tých, ktorí oslabli vo viere a potrebujú pomoc pri rozhodovaní.

C.PRECHOD K VRCHOLNEJ SCHOLASTIKE
V 12. storočí začal rásť význam miest a finančne silnejúceho meštianstva. Tento proces viedol k zvyšovaniu počtu mestského obyvateľstva. Bohatsvo – prirodzene, aj bohatstvo cirkvi, ktorá však stále hlásala cnosť chudoby – vyvolávalo živé protestné hnutia. Otázka chudoby sa stala jednou z centrálnych tém náboženstva a politiky.
V 13. storočí dosahuje vrchol svetská moc pápeža. Pápež si mohol dovoliť opakovane uvaliť kliatbu na cisára, t.j. vyhlásiť, že stratil všetky svoje práva, a exkomunikovať (vylúčiť) ho z cirkvi.
Protesty, ktoré vyplývali z hlbokej priepasti medzi hlásanou a reálnou chudobou širokých vrstiev obyvateľstva a skutočným obrovským bohatstvom cirkevnej vrchnosti, viedlo vo vnútri cirkvi k vážnym konfliktom. Zrieknutím sa individuálneho i kolektívneho majetku chceli pôsobiť príkladom v širokých nemajetných vrstvách žobravé rády (dominikáni a františkáni) a udržať ich tak medzi ľudom vplyv a prítomnosť cirkvi. Takéto si vyžadovalo skvalitniť, rozšíriť ich vzdelanie.
Miestom polemík sa čoraz viac stávali univerzity, predovšetkým univerzita v Paríži, ktorá vznikla roku 1215 na základe katedrálnej školy ako „universitas“ (spoločenstvo učiteľov a študentov). Od polovice storočia nadobudla veľký význam univerzita v anglickom Oxforde a „studium generale“ nemeckých dominikánov v Kolíne nad Rýnom. Ďalšie dôležité univerzity vznikli v Neapole, Bologni, Padove, neskôr a Prahe a vo Viedni.
Parížska univerzita mala štyri fakulty, ktoré sa tradíciou zachovali až do nášho storočia: filozofia, teológia, právo a medicína. Dekan filozofickej fakulty bol zároveň rektorom. Univerzita mala svoju vlastnú súdnu právomoc a ďalšie privilégiá.
Chápanie vedy, ktoré sa rozvinulo na filozofickej fakulte, malo sa uplatniť na všetkých ostatných fakultách, čo bol v podstate zárodok konfliktu s teológiou.

D.PRENIKANIE ARISTOTELIZMU NA UNIVERZITY:
Od polovice 13. storočia sa všetky známe Aristotelove diela prednášali na Parížskej univerzite. Podľa mnohých teológov sa aristotelizmus stal hrozbou pre kresťanskú vieru. Aristotelovo učenie malo voľnú cestu od roku 1263 ž po rok 1277, keď ho cirkev oficiálne odsúdila. Aristotelizmus a jeho predstavitelia mali silnú konkurenciu v osvedčených novoplatónskych systémoch, ktoré podporovala teológia.
Zápas o Aristotela vyvrcholil v polovici 13. storočia medzi Albertom Veľkým, ktorý sa intenzívne orientoval na Aristotela, a Bonaventurom s augustiniánsko – novoplatónskym myslením. Tomáš Alvinský sa v tomto spore usiloval o zmierenie a sprostredkovanie.
Aristoteles získaval veľký vplyv u prírodovedne orientovaných mysliteľov, v Oxforde Roger Bacon.
Roger Bacon chcel v súlade so svojím františkánskym ideálom reformovať cirkev a zlepšiť životné podmienky ľudí. Na to však je podľa neho potrebné metodicky isté a na skúsenosti založené vedenie a poznanie.

ALBERT VEĽKÝ
Študoval všetko, čo sa v jeho dobe študovať dalo. Jeho súčasníci ho preto nazvali Doctor universalis. Patril k rádu dominikánov, bol profesorom v Paríži.
V diele Alberta Veľkého nachádzame pokus o transformovanie aristotelizmu do kresťanského filozofického myslenia. Usiloval sa vedecky zvládnuť otázky, ktoré sa rovnako týkajú filozofie i teológie, ako je pôvod sveta, istota racionálneho poznania, predpoklady šťastného života, atď.
Aj ako prírodovedec, aj ako teológ si však zachovával odstup od sústavného odvolávania sa na rozumové dôvody. Tvrdil, že prirodzený rozum v empirických záležitostiach musí zachovávať zdržanlivosť, lebo tu platia iné zákony. Podobný postoj odporúčal v záležitostiach zjavenia, pretože tu platí autorita Božieho Slova. Albert Veľký pripravil pôdu pre vystúpenie svojho žiaka tomáša Akvinského.

E.TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225-1274)
Narodil sa v šľachtickej rodine. Jeho vstup do dominikánskeho rádu vyvolal prudký odpor rodiny. Z množstva Tomášových diel, významných aj pre filozofiu, uvedieme otázky pojednávajúce o pravde, Suma teologická, Suma proti pohanom.
V diele Tomáša Akvinského vrcholí výrazná tendencia scholastickej filozofie, ktorá ju zbližovala s aristotelizmom. Znakom Tomášovej filozofie je zámer vybudovať rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrnoval všetky oblasti vedenia.
Tomáš Akvinský bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého). Jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie. V podobe novotomizmu prežíva do dnešných dní.
Vzťah filozofie a teológie. V Sume teologickej Tomáš vyslovuje názor, že všetky ostatné vedy možno nazvať slúžkami teológie. Uznáva, že teológia môže nadviazať na pravdy rozumu , ktoré sú predmetom filozofie. Filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej pravdami zjavenia. Podľa Tomášovho presvedčenia rozumom možno argumentovať aj v prospech existencie Boha a vyvracať názory odporcov pravej viery. Teológia na tieto argumenty nadväzuje, avšak najvyššia pravda, pravda zjavenia, už spadá výhradne do jej kompetencie. Vieru nemožno rozumovo odôvodniť, presahuje totiž rozum. V tomto zmysle je filozofia podriadená teológii.
Súcno a jeho diferenciácia. Pri budovaní vlastného systému vyvstal pred Tomášom problém začiatku. Kládol si otázku, čím musí začínať myslenie. Nemal pritom na zreteli začiatok v čase, ale to, čo pri myslení konkrétnych obsahov musíme vždy predpokladať. Každý zvláštny pojem je potom tým nejvšeobecnejším – predpokladáme ho pri každom obsahu mysle. Súcno musí byť to prvé, čo je nám známe. Všetko nejakým spôsobom jestvuje, o všetkom sa dá povedať, že je súcnom.
Vzápätí sa Tomáš pokúsil rozlíšiť spôsoby, akými niečo jestvuje. Pristupuje k diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovej filozofie: substancia a akcidencia, látka a forma, možnosť a skutočnosť, podstata a existencia.
· Substancia je samostatné súcno, ktoré jestvuje samo od seba. Naproti tomu akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s ňou. Substancia je to, čo tvorí základ, akcidencia je javová podoba tohto základu. Hovoríme, že filozofické myslenie, ktoré vychádza z predpokladu, že súcno vždy tvorí nezávislý základ (substancia) a jeho prejavy (akcidencie), vychádza zo substančného modelu reality.
· Pomocou pojmov možnosť a skutočnosť sa Tomáš pokúša vysvetliť pohyb a vývin vecí. Pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti: to, čo bolo len možné sa uskutočňuje a aktualizuje.
· S procesom uskutočňovania veci súvisia aj pojmy látka a forma. Každá vec je spojením látky a formy, pričom forma je tým aktívnym. Látka je pasívna, charakterizuje ju schopnosť prijímať určenia od formy. Pri tomto prijímaní látka formu individualizuje.
· Vzťah medzi všeobecným a konkrétnou skutočnosťou vyjadril Tomáš aj dvojicou pojmov podstata a existencia. Podstata je všeobecné určenie, to, čo vyjadrujeme v definícii pomocou druhov a rodov („človek“, „živočích“ a pod.). Z podstaty však nevyplýva, že niečo takýmto spôsobom určené musí aj existovať. Medzi podstatou a existenciou je teda rozdiel. Aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je potrebný akt, ktorý Tomáš pripisuje Bohu. V Božej mysli sú všetky podstaty; ich uskutočnenie je výsledkom Božieho pôsobenia.

Odkazy na Božiu existenciu a teodicea. Pre všetko stvorené je charakteristická diferencia podstaty a bytia. Iba v Bohu sa bytie a podstata zhodujú. Tomáš uvádza päť odkazov na Božiu existenciu.
· V skúsenosti sa stretávame s pohybom; súcno je v pohybe (t.j. podlieha zmene) a tento pohyb je niečím zapríčinený, vychádza z nejakého pohybujúceho.
· Postup od pohybovaného k pohybujúcemu by nás viedol donekonečna.
· Musí však existovať prvý hýbateľ, ktorý je sám nehybný.
· Prvého hýbateľa všetci nazývajú Boh.
Podľa Tomáša svet je hierarchicky usporiadaný. Človekom začína prechod k duchovnej sfére. Na vrchole tejto hierarchie je Boh – zdroj všetkej existencie. Boh stvoril dokonalý svet, zlo nemôže pochádzať od neho. Zlo nemá vlastnú skutočnosť, je to len nedostatok dobra. Chápanie dobra ako jedinej skutočnosti, voči ktorej je zlo iba neprítomnosťou či nedostatočnosťou, nazývame teodicea.
Chápanie človeka, etika a teória poznania. 4lovek je spojenie duše (formy) a tela (látky), ktoré tvoria substanciu človeka. Pre ľudskú dušu je telo nevyhnutné, lebo ho potrebuje na poznávanie zmyslovým vnímaním. Po smrti duša oddelená od tela jestvuje ďalej, je nesmrteľná. Človek svojím rozumom má účasť na svete čistých duchov, svojím telom participuje na hmotnom svete.
V ľudskej duši Tomáš rozlišuje myslenie a vôľu. Za východisko poznania pokladá skúsenosť nadobudnutú zmyslovým vnímaním. Zo zmyslových obrazov rozum abstrahovaním získava podstaty, všeobecné obsahy. Vlastným predmetom rozumu sú všeobecné pojmy.
V etike tomáš na prvé miesto stavia úsilie dosiahnuť absolútne dobro, ktorým je Boh. Vôľa nám umožňuje vyberať si medzi jednotlivými dobrami. Dobrú vôľu kladie na poznanie.

F.ODSÚDENIE ARISTOTELIZMU
Aristotelovci sa dostávali do sporu s cirkevnou ortodoxiou. Predmetom sporov bolo napríklad presvedčenie averroistov, že individuálne duša je smrteľná. Roku 1277 parížsky biskup odsúdil 219 výrokov z Aristotela. Arcibiskup z Canterbury toto odsúdenie podporil.
Učitelia na filozofickej fakulte v Paríži museli skladať prísahu, že sa už nebudú zaoberať teologickými otázkami. Tým bolo spečatené oddelenie filozofie od teológie.

G.NOVÉ PODNETY PO ROKU 1277
Svedectvom konfliktu medzi filozofiou a teológiou po odsúdení Aristotela je dielo Dunsa Scota.

JOHANNES DUNS SCOTUS (asi 1270-1308)
Patril k takzvanej mladšej františkánskej škole. Študoval a vyučoval v Paríži a v Oxforde a v Kolíne nad Rýnom. Pre jeho dômyselnú argumentáciu ho nazývali doctor subtilis (dôkladný, precízny).
Duns Scotus zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy, ak sa môže opierať o zmyslové nazeranie. Na presnejšie poznanie oblasti, ktorá nie je prístupná rozumu, potrebujeme zjavenie. Tvrdil, že najvyšším cieľom prírody je individualizácia. Tým pripravoval nominalistické riešenie problému univerzálií.
Ako františkán hlásal primát vôle nad intelektom. Obhajoval slobodu vôle.
Duns Scotus žil už na prelome 13. a 14. storočia. Jeho filozofia obsahuje na jednej strane dôležité motívy kritiky metafyziky a na druhej strane motívy obratu k empirizmu. Nájdeme v nej aj niektoré myšlienky a postoje, ktoré sa stanú charakteristickými znakmi renesančného myslenia (napríklad vyzdvihovanie skúsenosti).

WILLIAM OCCAM ( asi 1285-1349)
Františkánsky filozof, vzdelanie získal v Oxforde, pôsobil v Paríži. Pre svoje názory sa dostal do ostrého sporu s pápežskou mocou. Zastával názor, že svetské a duchovná moc by mali byť navzájom nezávislé. Nakoniec bol exkomunikovaný z cirkvi.
V dejinách stredovekej filozofie vystupuje Occam ako predstaviteľ nominalizmu. Tvrdil, že skutočné je len to, čo je jednotlivé. Všeobecné pojmy sú našimi výtvormi, určenými na označovanie a usporadúvanie väčšieho počtu vecí.
Významné sú jeho myšlienky o troch princípoch:
1. Princíp všemohúcnosti hovorí, že Boh na základe svojej všemohúcnosti by mohol všetky veci stvoriť aj inak. Stvorený svet je tak pre človeka úplne kontigentný (náhodný): poznáme ho iba zo skúsenosti, nie sú nám dostupné nijaké apriórne, predskúsenostné dôvody, prečo je práve taký, a nie iný. Tento svet je len jedným z mnohých možných svetov. Na jednej strane stojí neohraničená sloboda Boha, na druhej strane všeobecná kontigencia (náhodnosť) sveta a človeka.
2. Princíp protirečenia tvorí spojovací článok medzi Bohom a človekom a pokúša sa odvrátiť nebezpečenstvo iracionalizmu a svojvôle: aj sloboda Boha, aj kontigencia toho, čo nie je božské, podlieha požiadavke neprotirečivosti. Boh netvorí nič protirečivé. V zásade sa konštatuje racionalita sveta.
3.Princíp ekonómie je vyjadrený známou Occamovou britvou, ktorá znie: Súcna sa nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné. Tento princíp hovorí, že pri objasňovaní nejakej veci máme vychádzať z čo najmenšieho počtu pojmových prostriedkov.

Nekonečné diskusie medzi stúpencami rozličných smerov a škôl, spory medzi accamistami, scotistami a tomistami trvali až do začiatku novoveku.
Okrem týchto smerov a škôl sa v tomto období objavovalo myslenie, ktoré sa nazýva mystické a ktorého hlavným predstaviteľom je Majster Eckhart. Tento nemecký mysliteľ v úvahách o vzťahu človeka a Boha hlásal ideu splynutia s Bohom. Nemá však na mysli len čisto emocionálny stav, ale skôr vzájomnú jednotu založenú na spojení rozumu s Božím myslením, jednotu poznávajúceho a poznávaného.