Začiatok stredoveku sa najčastejšie datuje rokom 313, keď vydanie milánskeho ediktu zrovnoprávnilo v Rímskej ríši kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. Niekedy sa uvádzajú aj iné roky a významné udalosti (napríklad rok 476, keď po dobytí Ríma zanikla Západorímska ríša; rok 529, keď cisár Justinián dal zatvoriť platónsku Akadémiu a Benedikt z Nursie založil benediktínske opátstvo Monte Cassino). Nejednoznačnosť vládne aj pri datovaní konca stredoveku. Ako medzníky sa často uvádzajú tieto roky a udalosti:
·1492 – Krištof Kolumbus objavil Ameriku
·1517 – Martin Luther vystupuje so svojimi tézami v chráme na zámku Wittenberg
·1542 – Johann Gutenberg vynašiel kníhtlač
V každom prípade stredovek je obdobím, ktoré trvalo desať storočí a v ich priebehu sa sformovali viaceré predstavy, postoje a inštitúcie, ktoré sú dodnes príznačné pre našu kultúru.
2 predbežné poznámky:
1. Stredoveké myslenie sa vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Nejde len o kresťanskú, ale aj o židovskú a islamskú vieru. V porovnaní s antickým myslením je nové to, že filozofia má vychádzať zo zjavenej pravdy, nadradenej nad pravdu rozumu.
2. Filozofické myslenie stredoveku sa však neustále rozvíja na pozadí antiky. Stále sa vyrovnáva s týmto myslením, reprezentovaným filozofmi ako Platón a Aristoteles.
Stredoveké myslenie môžeme rozčleniť na dve obdobia:
·Patristiku (približne od roku 100 až do 700)
·Scholastiku (asi od roku 700 do roku 1500)
Sama scholastika pozostáva z troch období: 1. raná scholastika (približne 750-1200)
2. vrcholná scholastika (1200-1350)
3. neskorá scholastika (1350-1500)

1.PATRISTIKA
„Pater“ (otec) bol v neskorej antike (v helenistickom období) čestný titul pre učiteľa múdrosti; takto sa v ranom kresťanstve nazývali autority, akými boli duchovní a kňazi. Prirodzene, o „cirkevných otcoch“ môžeme hovoriť len v súvislosti s nasledovníkmi Ježiša Nazaretského.
Najdôležitejšími písomnými pamiatkami kresťanstva sú knihy Nového Zákona (späté so židovským Starým Zákonom). V prípade kresťanskej viery ide o nové pochopenie nášho jestvovania. Predstavitelia kresťanského myslenia sa však začali vyrovnávať s dovtedy známymi filozofickými koncepciami a z toho sa zrodila kresťanská filozofia. Rané kresťanstvo, pre ktoré sú charakteristické spisy apoštolov Pavla a Jána, si od začiatku všímalo filozofiu, pričom jej prínos hodnotilo rozdielne.
- Pavol sa otvára pohanskému mysleniu, aby sa vzápätí pred ním uzavrel. Kladie do priameho protikladu múdrosť filozofov a Múdrosť Božiu. Takéto prirovnanie musí dopadnúť v neprospech pohanských učiteľov.
- Naopak, Ján nezaujato preberá z antiky známe učenie o logu: plodným spôsobom spracúva učenie novoplatonikov, stoikov, ale aj helenistického židovstva. Kristus ako syn Boží je zároveň aj Logos, t.j. Slovo Božie.
Tieto dva postoje sú akoby prototypmi dvojakej tradície, ktorú reprezentuje na jednej strane Tertullianus a na druhej strane Origenes.
- Tertullianus (2. storočie; rímsky právnik, „cirkevný otec“) stroho odmieta filozofiu („Načo sú Jeruzalemu Atény?“). S istou dávkou provokácie však zdôrazňuje absurdnosť kresťanskej viery, ak ju posudzujeme z hľadiska pojmového myslenia. Výrok „Verím, pretože je to zmyselné“ sa síce Tertullianovi len pripisuje, ale výstižne vyjadruje jeho základný postoj.

- Origenes (grécky filozof a teológ, „cirkevný otec“, bol Plotinovým súčasníkom, zomrel okolo roku 250) začína presadzovať filozofiu ako reflexiu (odraz) obsahov zjavenia. Boh je nemateriálny a svet stvoril z ničoho. Jeho syn je Logos, ktorý sa nachádza medzi Otcom a svetom. Veci tohto sveta sú obrazmi Logu. Trestom za hriechy je to, že duša človeka je spojená s telom a má len možnosť očisťovania.
Priepasť medzi náboženstvom a filozofiou rozhodujúcim spôsobom preklenul Augustinus. Vychádza z myšlienky , že ak filozofi povedali niečo pravdivé a v súlade s vierou, potom sa niet čoho obávať a kresťania by si to mali osvojiť a využiť na osvietenie svojej viery myslením.
- Augustinus tak sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si uveril, a ver, aby si porozumel.
Augustinus žil a tvoril v čase radikálnych premien, ktorých dva vrcholy predstavuje oficiálne uznanie kresťanstva (roku 380 cisár Teodosius povýšil kresťanské učenie na štátne náboženstvo a o niečo neskôr zakázal pohanské kulty) a zánik Západorímskej ríše.

A.AURELIUS AUGUSTINUS ( 354-430)
Jeho názory i spôsob života boli spočiatku dosť vzdialené od kresťanstva. V diele Vyznania opisuje cestu svojho hľadania. Najskôr bol stúpencom manicheizmu (učenie babylónskeho kňaza maniho), potom sa obrátil k skepticizmu, neskôr k Plotinovým dielam, aby napokon prešiel ku kresťanstvu.
Augustinus sa s antickou tradíciou zbližuje chápaním filozofie ako lásky k múdrosti. Táto láska ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia, ktorým je podľa neho Boh. Pokiaľ ide o východisko, tu sa už rozchádza s antickou filozofiou, pretože za východisko sa pokladá ľudské vnútro a pochybnosti, čo sa v ňom rodia.
Až keď človek nadobúda pochybnosti o sebe samom, začína podľa Augustina filozofické myslenie. Základom poznania je vnútorná sebaistota.
V krátkosti možno Augustinovu hlavnú myšlienku vyjadriť takto: môžem sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytosť. „Ak sa totiž mýlim, potom som (...). Z toho vyplýva nasledujúce pravidlo poznania: Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé.“

Pravdu teda nemožno nájsť mimo človeka. „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda.“
Takéto pravdy nemôžu pochádzať zo zmyslovej skúsenosti. Naopak, zmyslová skúsenosť už predpokladá určité idey. Na otázku, odkiaľ pochádzajú idey, ktoré sú nezávislé od zmyslovej skúsenosti, Augustinus odpovedá svojou teóriou „iluminácie“: večné pravdy sú nám dané vďaka tomu, že vyžarujú z Boha.
Idey sú pravzory všetkého bytia. Stvorený svet je odrazom a uskutočnením týchto pravzorov. Najvyššou duchovnou bytosťou je človek. Je aj najvyššou bytosťou tvorstva, ktoré nepozná nijakú inú príčinu ako Boha. Svojou dušou je človek podobný Bohu.
Predmetom filozofie teda už nie je kozmos ani polis (ako u Sokrata a Platóna), ale jednotlivý človek žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi.
Z tohto nového predmetu filozofie vyplýva aj zmenený výklad človeka. Augustinus upriamuje pozornosť na vedomie a odhaľuje v ňom zásadný význam skúsenosti času. Vo vedomí sa môžeme zmocňovať nielen prítomnosti, ale aj minulosti vo forme spomienky a budúcnosti vo forme očakávania.
Skúsenosť časovosti odkazuje potom človeka na to, čo je pominuteľné, na Boha. Človek podľa Augustina pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie. Ľudského ducha rozčleňuje na tri zložky: pamäť, rozum a vôľu. Táto trojica je obrazom Božskej Trojice, čo mu potvrdzuje, že človek je odrazom Boha.
Nová filozofia človeka sa konkretizuje v etike. Základným pojmom Augustinovej etiky je láska. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť.
„Miluj – a konaj, čo chceš.“ Láska v Bohu je najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania. Rozhodnutie milovať Boha a konať dobro prináleží samému človeku, ktorému Augustinus priznáva slobodnú vôľu.

Etika nemá slúžiť len hľadaniu spásy pre indivíduum, ale aj pre spoločnosť. Augustinova koncepcia dejín mala veľký vplyv na európsku filozofiu dejín a na rozdelenie politickej moci v stredoveku. Dejiny chápe ako boj dvoch ríš. Božia ríša bojuje s ríšou diabla. Obidve sú založené na rozdielnom spôsobe lásky: „...pozemský štát na sebaláske (egoizme), nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu.
Aj v cirkvi, aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.
Augustinovým učením patristika získava základný „systém“. Augustinus nezbavuje filozofické otázky ich samostatnosti, ostáva filozofiou aj tam, kde vstupuje do služieb teológie. Na základe týchto predpokladov možeme Augustina právom označiť za otca stredovekej filozofie.

2. SCHOLASTIKA
Roku 800 sa odohrala významná udalosť: pápež Lev III. Korunoval franského kráľa Karola Veľkého za nového cisára, čím sa definitívne potvrdil rozkol s Východným Rímom (Konstantinopolom). Tento akt navyše potvrdil kresťanskú zodpovednosť monarchu a teokratický charakter štátu.
Cisár Karol Veľký potreboval pre úradníkov ríše a vyšších duchovných vzdelávaciu ustanovizeň a vhodných učiteľov. Vznikom falckej školy filozofia prvý raz od zániku platónskej Akadémie opäť nadobúda inštitucionálny rámec.
V 8. a 9. storočí teda výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. storočí dochádza k vážnemu sporu medzi tzv. dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi. Problém spočíval v tom, že niektoré východiská svojej vedy teológ pokladá za zjavené Bohom, a preto požaduje, aby ich za takéto uznávali aj iné vedy.