referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Sergej
Piatok, 22. októbra 2021
Doba X: Eseje o formách politickosti
Dátum pridania: 12.05.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: wustar
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 613
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 7.3
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 12m 10s
Pomalé čítanie: 18m 15s
 
Diskusia s autorom: František Novosád
Účastníci diskusie: Samuel Abrahám, Egon Gál, Martin Kanovský, František Novosád

Diskusiu otvára Egon Gal, ktorý sa domnieva, že veci o ktorých František Novosád vo svojej knihe uvažuje vychádzajú z určitých predpokladov, ktoré však nie sú v knihe podrobne spomenuté. Pre Egona Gala robia Dobu X zrozumiteľnejšou hlavne tri predpoklady. Jeden z nich hovorí, že politika nemusí byť čestná a spravodlivá, dôležité je, aby ju politici považovali za právoplatnú. Druhý hovorí, že u politických aktérov sa nepredpokladajú žiadne politické cnosti ako napríklad slušnosť, dôvera, alebo ochota dodržiavať určité normy...

Tretí hovorí, že obraz moci v mysliach ľudí je rovnako dôležitý ako moc sama a sebe. Taktiež, že čo si o určitom spôsobe politiky myslia ľudia je rovnako dôležité ako to, aký v skutočnosti je.

Egon Gal hovorí, že takýto postoj sa zvykne nazývať politickým realizmom. František Novosád vo svojej knihe opisuje rôzne techniky, ktoré má politický realizmus k dispozícii v boji o moc. Píše: „moc má ten, kto ovláda predstavivosť más.“ Na to Egon Gal reaguje, že moc nám vyberá nepriateľov a rozhoduje o tom čomu ľudia veria a čomu nie. Hovorí, že pravidlá sociálneho života ako morálka a spravodlivosť sú výsledkom dohôd medzi politickými stranami a že politika je poháňaná skôr straníckymi záujmami ako ideami a hodnotami. Myslí si, že Novosád je príliš skeptický voči možnosti ovplyvňovať politiku zdola. Prekvapilo ho, že, keď píše o politických pomeroch doma, nespomenul ako sú politické techniky moci aplikované v konkrétnych podmienkach. Egon Gál upozorňuje na to, že v perspektíve, z ktorej je kniha napísaná, zmena z roku 1989 nie je vykladaná ako zmena od neslobody k slobode alebo od totality k demokracii, ale ako zmena od jednej formy represie k inej. Novosád sa pokúsi uviesť túto pripomienku do istej súvislosti. Priznáva, že jeho poznámka vystihuje „stav veci“. Myslí si, že pokiaľ zostaneme na zemi, reálne si vždy vyberáme len medzi rôznymi formami represie.

Martin Kanovský hovorí, že tým, že sa vo svojej knihe Doba X zaoberá „formami politickosti“, ktoré majú úzky vzťah ku kultúre a spoločnosti, zaoberá sa vlastne aj problémom „sociálnosti“ a „kultúry“. V diskusii pokladá množstvo otázok týkajúcich sa vzťahov medzi kultúrou, spoločnosťou, predstavivosťou a praktikami. Nechce tvrdiť, že nenávisť je ako nenávisť dôležitá. Chce upozorniť na to, že ak je kultúrna identita bytostne založená na rozdielnosti, každá snaha nájsť kompromis v kultúrnom konflikte znamená niečo, čo ide proti hĺbke ľudského bytia.

Samuel Abrahám sa o knihe vyjadril, že nenavrhuje riešenia, ale mapuje a analyzuje problémy dneška: na jednej strane obrovský rozmach techniky a na druhej strane neschopnosť vlastného „sebapochopenia“. Všimol si tu tri pozície, ktoré by podľa neho mal František Novosád ozrejmiť. Jednou z nich bolo nepriame odsúdenie liberalizmu alebo upozornenie na jeho zlyhanie v pokuse zabrániť kríze liberárno -demokratických štátov.

K tomu sa František Novosád vyjadril, že liberalizmus dnes predstavuje najprijateľnejší ideál usporiadania spoločnosti. Hovorí, že liberál má problémy s tematizáciou predzmluvných väzieb v spoločnosti, preceňuje racionálnosť jednotlivca. Liberalizmus zdôrazňuje, že základnou jednotkou v spoločnosti je jednotlivec. Jeho cieľom nie je kritika liberalizmu ako sociálnej teórie, ale ide mu skôr o vyznačenie reálnych kontextov, v ktorých sa liberalizmom postulované indivíduum pohybuje.

Samuel Abrahám taktiež upozorňuje na stanovenie vzťahu medzi politikou a právom. Novosád si myslí, že politika začína tam, kde sudca ešte nie je ustanovený. Politik je ten, kto priestor konfliktov spracováva tak, aby v ňom mohol pôsobiť sudca a rozhodovať podľa zákona. Podľa neho politika existuje aj v priestore práva ale hlavný priestor jej pôsobenia je však pred právom.

V tejto súvislosti potom hovorí o kultúre. Kultúra je to, čo spája všetkých ľudí, ale podľa Novosáda keď počujeme niekoho hovoriť o kultúre, obyčajne hovorí o tom čo ľudí rozdeľuje a nie spája.Hovorí, že kultúra ako symbolizácia rozdielnosti sa neutvára „v“ ľudskej prirodzenosti. „Od prírody“ sme podľa neho všetci rovnakí, ale iba v procese socializácie.

Jadrom kultúry je to, čo Novosád nazval „predstavivosťou“.

Diskusia pokračuje rozhovorom všetkých účastníkov. Prvý reaguje Abrahám, ktorý sa stále vyjadruje na otázku liberalizmu. Podľa neho je Doba X kritikou liberalizmu. Vysvetľuje, že liberalizmus vznikol ako reakcia na stav spoločnosti, kde individuálne práva a slobody tvorili protiváhu svojvoľnej moci panovníkov a cirkvi. Cieľom bola nestrannosť a zaručenosť práv pre všetkých občanov. Abrahám hovorí, že liberalizmus, ktorý je dominantnou ideológiou západného sveta má problémy reagovať a negovať problémy o ktorých hovoril Novosád. Abrahám tvrdí, že kríza dnešnej spoločnosti nie je dôsledkom liberalizmu!!!

Gál ďalej pokladá otázku demokracie. Myslí si, že demokracia nie je možná, keď politickí aktéri nedodržiavajú istý komplex neformálnych pravidiel, neprejavujú dôveru a sami nie sú dôveryhodní. Novosád odpovedá, že problém nie je v nevyhnutnosti prítomnosti dôvery, ale v báza tejto dôvery. Zastáva názor, že teória hier dokáže modelovať situácie, vzniká systém, ktorý začína po absolvovaní určitých cyklov vytvárať podmienky v ktorých sú vytváraní altruisti. Tento model dokáže vysvetliť genézu dôvery. Gál si myslí, že tento model je neskorou civilizačnou konštrukciou. Hovorí, že ľudia už dlho vedia, že klamať sa nemá. Keby dôvera nebola prirodzenejšia ako nedôvera, podvodníci by nemali dôvod tváriť sa nedôveryhodne. Do debaty sa zapojí Kanovský. Podľa neho je dôvera empirickým faktom, ktorý môže alebo nemusí jestvovať. Politický a právny systém ju nemôže predpokladať, ani byť na takomto predpoklade založený. Predovšetkým zastáva názor, že politická dôvera je vytváraná politickým systémom a nie jeho podmienkou. Pravda, že politické systémy vznikajú v sociálnych a kultúrnych skupinách spojených vzťahmi dôvery, je pravdou empirickou a nie konštitutívnou.

Následne sa zaoberajú Rawlsovou koncepciou. Gál hovorí, že sa zakladá na tom, že do politiky vstupujú ľudia, ktorí sú s elementárnou férovosťou. Férovosť politika predpokladá. Taktiež to platí pre sociálne vzťahy, kde do nich jedinec vstupuje s morálnou výbavou. Novosád si myslí, že Rawslov model je bližší ku konfliktualistickej línii, pretože človek nikdy nevie či je ten druhý dobrák alebo lump. Preto si ľudia dávajú pozor aby koexistencia ľudí rôznych morálnych kvalít bola možná tak, aby bol morálny človek. Gál pochopil Rawlsov model tak, že demokracia predpokladá férovosť bez ohľadu na to, či ide o spoluprácu alebo konkurenciu. Kritizuje Novosáda, že sa až moc stotožnil z Hobbesovým výrokom, že zmluvy bez taseného meča sú prázdnym papierom. Novosád s ním v zásade súhlasí, ale hovorí, že taseným mečom sa nič nekončí. Systém nadobúda stabilitu až vtedy, keď už nie je potrebné meč tasiť. Myslí si, že Gálovi sú bližšie koncepcie, ktoré posúvajú do popredia problém despotizmu. Novosádovým východiskom je však problém anarchie aj keď si priznáva, že časť problémov ktoré v knihe rozoberá bola postavená práve v línii despotizmu.

Gál kritizuje Novosáda, že keď sa niekto zaoberá politickou filozofiou, mal by sa pokúsiť formulovať aj nejaké alternatívy a odpovedať na otázku ako možno robiť politiku bez taseného meča. Na to Novosád odpovedá, že mu išlo skôr o analýzu sociálnych mechanizmov, ktorú udržujú politiku cností. Hovorí, že je potrebné oddeliť politickú a individuálnu morálku.

Diskusia pokračuje Abrahámovým citátom z knihy, ku ktorému sa vyjadrí, že Novosád rozobral len jedno z vnímaní morálky. Tvrdí, že existuje aj také chápanie, ktoré sa viaže na „vyšší princíp“. Taktiež hovorí, že Novosád prezentuje ateistické vnímanie sveta, kde Boh nie je morálna autorita a všetko je vec dohody, ktorá však nemá nijaký pevný základ. Kritizuje aj to, že má tendenciu spájať rôzne veci do jedného celku a potom ich spochybniť.

Novosád odpovedá, že ľudia môžu byť hlboko veriaci, ale nemôžu na tom založiť politiku. Myslí si, že viac zla napáchali tí, ktorí chceli politické systémy opierať o zákony „prírody“ a taktiež ľudia nemajú dobré skúsenosti ani z božími prikázaniami, pokiaľ ich pochopili ako politické inštrukcie. Rozum je schopnosť uzatvárať zmluvy.
K tomu sa pripojí Gál, ktorý hovorí, že zmluvy uzatvárame z ľuďmi, ktorí sú rovnako silní ako my. Pokladá otázku, čo so slabými, ktorí nemôžu vystupovať ako rovnocenní partneri. Novosád na to odpovedá Hobbesovou teóriou, že svet je zriadený tak, že nikto sa nemôže natrvalo dostať do privilegovanej pozície. Ďalej hovorí, že to, že každý je zraniteľný, vedia aj tí slabí. Silní žijú v ilúzii, že ich moc je večná a oni sú nezraniteľní.

Pripojí sa Kanovský, ktorý súhlasí s tým, že politický systém nemožno oprieť o teologické alebo biologické základy. Politické systémy nevznikajú ani sa nerozpadajú preto, lebo „nezodpovedajú“ Božej vôli. Liberálny politický systém nie je nič automatické a samozrejme, to znamená, že v tomto zmysle je kontigentný.

Gál si myslí, že Hobbesov model sa opiera o zlé biologické základy, prirodzený stav ako boj všetkých proti všetkým. Kanovský upozorňuje na to, že Hobessove modely nemôžeme brať ako odraz reality. Paralelne dochádza k vytváraniu nových hodnotových a sociálnych systémov, ktoré sa postupne kultivujú a na ich základe sa vytvárajú komplexnejšie hodnotové systémy. Novosád hovorí, že si musíme pripomenúť, že každá spoločnosť je konštituovaná aj na rovine imaginácie, kde sa presadí istý model a ten postupne premieňa spoločenskú realitu. Zmluvná koncepcia ovláda politickú imagináciu západnej spoločnosti.

Gála zaujíma Novosádova myšlienka, že zmluvný koncept politiky, o ktorom píše vo svojej knihe, predpokladá, že konflikty riešia cez mechanizmy tvorby „tretieho“. Chce vedieť, kto je ten „tretí“?

Novosád odpovedá, že v základnej podobe je predstaviteľ „tretieho“ štát. Uznáva, že zmluvný mechanizmus pracuje dvojznačne. Na jednej strane individualizuje, na druhej strane rozkladá spontánne spoločenské väzby. Pripája sa aj Abrahám, ktorý tvrdí, že štát a sudca patria k sebe. Na to opäť apeluje Novosád, tvrdiaci, že v systémoch priamej represie časť sudcov nie je sudcami v pravom zmysle slova, ale dozorcami. Nie je tým „tretím“, je stranou v konflikte. Sudca je sudcom len tak v spoločnosti, ktorá svoje konflikty dokázala uhrať tak, že vytvorila „tretieho“. V totalitných režimoch sú sudcovia dozorcami, v liberálnych rozhodcami.

Kanovský oponuje, že sudca je možný aj neliberálnych spoločenstvách. To vtedy, keď sa strany, ktoré sa dostali do konfliktu, dohodnú na tom, že riešenie konfliktu prenechajú niekomu tretiemu. Tak, kde sa vytvorí tento „tretí“, tam vlastne začína politika. Politický systém začína tam, kde zúčastnené strany presúvajú právo rozhodnúť kto bude ten „tretí“, na niekoho, koho autoritu uznávajú, alebo sú nútení podradiť sa jej.

Abrahám posúva diskusiu k funkcii štátu, ktorá sa mu v Novosádovej knihe zdá zásadná a prekvapujúca. Priznáva, že jeho obrana štátu vyznieva akoby z iného obdobia.

Novosád sa snaží ukázať, aké funkcie v skutočnosti štát plní a prečo nemáme za štát nijakú náhradu. Za základný moment považuje práve to, že štát je dnes jediný významný faktor vo verejnom priestore. Štát je reálnym garantom individuálnej slobody. Týmto garantom však nie je odstránenie štátu, ale premena jeho povahy.
Kanovský hovorí, že už v 20. storočí sa úloha štátu posilnila. Pred vznikom moderného štátu väčšina ľudí žila v malých, lokálnych, a v podstate sebestačných komunitách, kde nebola potrebná veľká politická sila, ktorá by slúžila na udržanie tohto chodu.

Abraháma zaujíma, prečo Novosád vníma ohrozenie štátu ako jeden zo zásadných prejavov súčasnosti, a prečo hovorí o ohrození štátu zvnútra, občianskou spoločnosťou alebo rozkladom hodnôt, a zvonku globalizáciou.

Novosád odpovedá, že štát nie je všeliek. Je dobrý vtedy, keď viac problémov rieši ako spôsobuje. Je faktom, že dnes štáty môžu oveľa menej ako mohli pred 15 rokmi. Tým nechce hodnotiť, čo sa deje, len konštatuje prítomnosť tlaku na štát „zdola“ i „zhora“.

Pomaly sa dostávajú ku problému demokracie. Gál si myslí, že demokracia začína vtedy, keď hodnoty a morálka začínajú byť politicky relevantné. Ďalej pokračuje, že fungujúca demokracia je možná iba tam, kde spoločnosť isté hodnoty rešpektuje bez donucovania. Kanovský sa vysloví, že demokracia nemôže fungovať bez rešpektu k hodnotám. Je formou výberu vládcov, a nie formou života. Ľudia k sebe môžu byť tolerantní, vyznávať liberálne cnosti, a napriek tomu žiť v politickom režime absolutizmu. A naopak – môže existovať demokratické a slobodné hlasovanie, pri ktorom si ľudia slobodne zvolia tyrana, potláčajúceho ľudského práva.

Novosád uznáva, že demokratické systémy, ktorým predchádzali liberálne systémy, sú stabilnejšie ako tie, ktoré sa začali rozvíjať na podhubí formovanom autoritárnymi systémami.

Abrahám tvrdí, že svet v ktorom žijeme, určujú neopakovateľné príležitosti. Novosád je toho názoru, že príležitosť vo všetkých sférach vycítili aj ľudia, ktorí na to nemali. Spoločnosť do roku 1989 bola spoločnosťou „prideľovaných“ možností, po roku 1989 sa stala spoločnosťou voľne prístupných možností. Nové politické usporiadanie dáva možnosti tak cnostným, ako aj necnostným.

Niet teoretickej vízie, ktorá by umožnila vysvetliť kam sa svet a Slovensko v ňom uberá!!!!
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.