Globalizácia vs. Nacionalizmus

Úvod

„Globalizácia je fakt, nie otázka politickej voľby“

Bill Clinton

Globalizáciu môžeme považovať za jav, ktorý sa bezprostredne dotýka každého z nás. Je to proces, ktorý už bol nezvratne zahájený a preto je nutné ju prijať ako fakt aj so všetkými novinkami aj problémami, ktoré so sebou prináša. Na druhej strane proti globalizácii tu stojí nacionalizmus. Jeho snahou je oslabiť vplyv globalizačných a internacionalizačných trendov a uchovať špecifiká samostatných národov, ktoré sa vytvárali počas mnoho rokov. Náš projekt sa zaoberá práve globalizáciou a nacionalizmom. Pokúšame sa aspoň v základe objasniť, čo tieto pojmy znamenajú, ako sa prejavujú a v čom sú ich zásadné rozpory. Na úvod ponúkame akúsi stručnú definíciu základných pojmov, ktoré je treba poznať pre hlbšie pochopenie podstaty spomenutých javov. Týmito pojmami, ideami sú: globalizácia a jej protiklad – lokalizácia, nacionalizmus a z jeho ideológie vychádzajúci šovinizmus a protekcionárstvo.
Samotnú globalizáciu, ako jednu z najviac diskutovaných tém súčasnosti, rozoberáme z viacerých aspektov. Zaujímajú nás pritom hlavne názory, ktoré sa bežne vybavia pri spomenutí tohto častého slova. Rozlišujeme pritom viacero častí, ako hlavne: globalizácia z ekonomického a politicko-spoločenského hľadiska, jej nástroje, prejavy a dopady. Zaujímajú nás pritom aj jej odporcovia a ich stanoviská.
Veľkú pozornosť venujeme taktiež svetovým organizáciám a inštitúciám, často spájaných s našou témou. Rozoberáme tu hlavne pôsobenie obchodných inštitúcií ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ich štruktúru a prečo sú práve tieto považované za symboly globalizácie. Poslednou témou, spracovanou v našom projekte je nacionalizmus. Pokúšame sa bližšie definovať jeho podstatu, ako aj historické súvislosti, ktoré viedli k jeho vzniku a úspechom. Pritom sa nesmie zabúdať aj na krajnú pravicu a jej ideológiu a prejavy.
Nakoniec treba povedať, že táto téme je tiež veľmi obsiahla a názory na ňu sa veľmi odlišujú. Práve kvôli veľmi širokému spektru postojov k tejto problematike je ťažké vybrať jeden, ktorý by bol podložený pádnymi argumentmi a ponúkal by prijateľné východisko. Vzhľadom na to sme sa rozhodli obmedziť charakter tohto projektu iba na informatívny.

Definície pojmov

Globalizácia –
– Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania a spoločného smerovania.

Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie a rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi. Po spoločenskej stránke je zas charakteristické obmedzovanie protekcionárskych snáh jednotlivých štátov, ich zbližovanie a snaha o čo najintenzívnejšie vzájomné priateľstvo a spoluprácu. – Znamená veľmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených častí sveta, ako aj rapídny rozvoj informačných technológií a ich masová dostupnosť.
– Proces, ktorého cieľom je zasiahnuť všetky časti sveta a vo všetkých štátoch vytvoriť rovnaké podmienky, prispôsobiť kompletne celý právny systém štandardu krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konečnom dôsledku sa majú vo všetkých krajinách vytvoriť rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický systém a na dodržiavanie ľudských práv
– Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spoločenstvá, ktoré pôsobia celosvetovo a ich činnosťou je napomáhanie a usmerňovanie hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pričom najviac hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväčšie slovo. Tieto organizácie si kladú za svoj hlavný cieľ zníženie chudoby vo svete na čo najnižšiu možnú mieru, zabezpečenie dodržiavania základných ľudských práv a slobôd rovnako vo všetkých štátoch. Často sa však pri uskutočňovaní týchto veľkých cieľov stávajú chyby, zavinené zlým postupom a rozhodnutiami kompetentných ľudí

Lokalizácia –
– Protiklad ku globalizácii, regionalizácia.
– Proces, obracajúci trendy vyvolávajúce globalizáciu tým, že ich diskriminuje v prospech lokálnych štruktúr. Ekonomicky je založená na jednoduchom princípe, podľa ktorého si štát na svojom území obstará všetky možné hospodárske potreby. Medzinárodný, diaľkový obchod sa potom obmedzí čisto na dodávky vecí a surovín, ktoré si štát nemôže obstarať na danom území. – Politika lokalizácie usiluje o zvýšenie právomoci suverénnych štátov (krajov, obcí,...) a ich prevahu nad právomocami medzinárodných spoločenstiev a inštitúcií. To znamená akási miestna, decentralizovaná kontrola nad vecami, ktoré sa bezprostredne daného miesta týkajú. – Jej výsledkom, ktorý však má s globalizáciou spoločný, by malo byť zvýšenie spoločenskej súdržnosti, zníženie chudoby a nerovnosti, zlepšenie kvality života, sociálnej infraštruktúry a ekologickej ohľaduplnosti. Práve v poslednom bode sa objavuje najzávažnejší paradox a pravdepodobne aj problém obidvoch smerov.

Ciele, ktoré hlásajú zástancovia globalizácie aj lokalizácie sú v podstate úplne rovnaké, diametrálne sa však odlišujú prostriedky a postupy pri ich dosahovaní. To dáva priestor na pochybnosti o obidvoch týchto smeroch. Preto je ťažké rozhodnúť sa a prikloniť sa k jednému z nich. Pravdepodobne však celkom správny nie je ani jeden a na mieste je opäť hľadanie akejsi „zlatej strednej cesty“, prípadne úplne nových východísk.
Nacionalizmus –
– Názorové hnutie s pronárodnou politikou, ktorá má v prvom rade reprezentovať záujmy národa ako celku. Program nacionalistických alebo národných strán je väčšinou postavený na obrane a zachovávaní tradičných hodnôt, predstavovaných najčastejšie náboženstvom alebo kultúrou.
– Nacionalistické strany predstavujú väčšinou konzervatívnu pravicovú politiku. Nacionalistická ideológia má v niektorých častiach sveta hlboké historické zakorenenie.

Šovinizmus –
– Nacionálny šovinizmus – názorové hnutie, ktorého politikou a ideou je šírenie všestrannej nenávisti a nevraživosti voči iným národom a etnickým skupinám.
– Vyzdvihovanie vlastného národy a jeho považovanie za nadradený nad ostatnými. Je pritom veľmi obvyklé ignorovanie základných, skutočných faktov a neprijímanie kritiky zvonka ani zvnútra.
– Tento názorový postoj neuznáva jedinca a jeho postoj za dôležitý, podstatný je celkový (záporný) obraz o nepriateľskom národe alebo etniku, ktorý väčšinou pramení z historických skúseností a tým pádom práve z názoru na niekoľkých ľudí. Protekcionárstvo –
– Politický smer, ktorého cieľom je ochrana štátu pred vonkajšími vplyvmi a dianím. Vyskytuje sa najskôr pri národných štátoch, kde si kladie za úlohu udržanie jednotného národného charakteru daného štátu. – Protekcionárske snahy sa taktiež vyskytujú u priemyselne veľmi vyspelých štátov, bohatých na nerastné suroviny. Tento smer sa dá nazvať ako „hospodársky protekcionizmus“, kedy hospodársky vyspelý štát sa nechce podieľať na dohodách s inými štátmi, ktoré by ho znevýhodňovali (ochudobňovali) na úkor ich hospodárskeho rastu (obohacovania).
– Tiež je možné definovať politický, kultúrny alebo náboženský protekcionizmus. To znamená, že štátna moc (väčšinou nacionalistická – pronárodná) sa snaží za každú cenu uchrániť tradičné hodnoty a zamedziť vplyvu iných kultúr, atď. To sa pokúša dosiahnuť vydávaním rôznych zákonom na obmedzenie cudzieho vplyvu.

Tieto zákony môžu však byť často v rozpore s demokratickými zásadami až ľudskými právami a môžu byť preto jedným z hlavných narušiteľov pluralitného charakteru daného štátu.

GLOBALIZÁCIA

Globalizácia a mnoho slovných spojení, v ktorých používame pojem „globálny“ patrí k tým pri ktorých zdanlivo presne chápeme jeho obsah. V skutočnosti je však málokto schopný ho presne definovať. Jej výklady, ako aj názory na ňu sa už v základoch rozchádzajú.
Veľmi časté sú tiež dva základné omyly: 1.) Domnievanie sa, že sa nás proces zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo nás. 2.) Predstava, že globalizácia je niečo, čo si môžeme vybrať. To býva sprevádzané nadšením nad možnosťami, ktoré nám ponúka, alebo často rozhorčením a s nechuťou ku konzumnej spoločnosti. Otázka však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s ňou vyrovnať. Je ťažké ju hodnotiť, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase šancu. Isté je ale, že ide o proces, ktorý bol už zahájený a je spoločným osudom pre všetkých obyvateľov tejto planéty.

Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych rovín, čo nám uľahčí aspoň základné objasnenie tohto pojmu. Týmito rovinami sú: 1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej vznikajúce problémy
2.) Spoločensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia
Pravdepodobne nie je treba ani pripomínať, že tieto dve hľadiská sú veľmi blízko späté a navzájom sa neustále ovplyvňujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky globalizácie pozerať oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie tejto problematiky, nakoľko spoločensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok „novému svetovému poriadku“.

Globalizácia svetovej ekonomiky

Problematika rozvíjania ekonomických vzťahov v celosvetovom, čiže globálnom meradle, nie je úplne novým javom. Začala vystupovať do popredia pozornosti už v čase, keď sa završoval vznik svetového hospodárstva, keď všetky krajiny a územia sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a politických vzťahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storočia. Formu vtedajších spojení medzi jednotlivými súčasťami svetového hospodárstva určovali práve vrcholiace koloniálne a polokoloniálne vzťahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami. V priebehu 20. storočia sa charakter týchto vzťahov podstatne zmenil. V súčasnosti do nich vstupujú politicky samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto štátov). Stupeň ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj naďalej značne rozdielny.

To je očividné pri porovnaní súčasne priemyselne vyspelých štátov na jednej a rozvojových krajín na druhej strane, ale aj pri porovnaní konkrétnych hospodárskych subjektov patriacich do jednej, alebo druhej skupiny krajín. Rozvoju globalizačných procesov v posledných desaťročiach (alebo v poslednom desaťročí) značne napomohla prebiehajúca revolúcia v oblasti informačných technológií. Taktiež sa o urýchlenie globalizácie zapríčinilo silnejúce úsilie presadiť voľný obchod na celom svete, politické zmeny v mnohých krajinách, sprevádzané snahou o rozšírenie slobodného podnikania, potreba spoločnej starostlivosti o životné prostredie, atď.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desaťročiach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storočia býva označovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väčšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000)
Proces znovurozdeľovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súčasnosti dochádza, prispieva k prehĺbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne voľný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzreteľnejšie dokumentujú integračné procesy v západnej Európe. Voľný obchod zohrával kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spoločenstiev a je aj naďalej oporou ich ďalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
Pri ďalšom rozvoji vzťahov medzi rozvojovými a vyspelými krajinami je potrebné bližšie posúdiť pojem „rozvojové“ (je to nutné najmä pri poskytovaní hospodárskej pomoci, prípadne pri stanovení podmienok poskytovania tejto pomoci). O rozvojových krajinách sa totiž nedá hovoriť ako o homogénnej skupine.

Tieto krajiny môžeme rozdeľovať na ti základné druhy podľa hospodárskej vyspelosti:
1.) Rozvojové krajiny, ktoré vyžadujú humanitárnu pomoc
2.) Rozvojové krajiny, v ktorých sú už vytvorené podmienky pre ekonomický rast, prípadne vstup zahraničných investorov do národných ekonomík
3.) „Nové“ menej rozvinuté krajiny (najmä krajiny strednej a východnej Európy)
Skupina vyspelých krajín používa širokú škálu modelov ekonomického rozvoja, ktoré sú použiteľné pre rozvojové krajiny. Niektoré štáty však vzhľadom na svoje špecifické hodnotové, kultúrne a náboženské systémy tieto modely odmietajú. Tieto rozvojové krajiny preto musia hľadať inšpiráciu pre orientovanie svojho ďalšieho vývoja z iných zdrojov. U niektorých ňou môže byť idea nacionalizmu, etnickej identity, určitej formy náboženského, alebo kultúrneho fundamentalizmu.
Avšak aj napriek tomu, že globalizačné procesy sú brzdené týmito problémami a protekcionárskymi tendenciami niektorých iných krajín, existujú na druhej strane aj optimistické prognózy, že voľný obchod, ktorý sa zatiaľ rozvíja predovšetkým v regionálnych meradlách bude rýchlo a nezadržateľne prerastať vo svetový voľný obchod.

Nástroje a prostriedky globalizácie hospodárstva

Čo sa týka globalizácie hospodárstva jednotlivých krajín a ich prispôsobovania sa podmienkam svetového voľného trhu, prebieha často podľa podobného modelu. Štáty, ktoré sú v tomto vývoji ďalej predávajú svoje skúsenosti (vznikajúce problémy a návody, postupy pri ich riešení) menej rozvinutým štátom ako „know how“ v rámci ekonomickej pomoci. Z tohto však často vznikajú rôzne problémy, vzhľadom na to, že u rôznych krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami býva používaný rovnaký model postupu prispôsobovania hospodárstva globalizácii (ekonomika každej krajiny má svoje špecifiká, a preto nemožno vždy použiť jednotný model ekonomického rastu).
Hlavným predpokladom neustáleho priaznivého ekonomického rastu je akumulácia (hromadenie) kapitálu. To znamená stále nové investície, zvyšovanie obratu a objemu investícií. Hlavnou formou medzinárodného obchodu a investovania sú (popri pôžičkách rôznych obchodných bánk alebo z medzinárodných fondov) priame zahraničné investície (foreing direct investments – FDI).
FDI zaznamenávajú rýchly rast najmä po 2. svetovej vojne, kedy sa stali pre mnohé krajiny akýmsi prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou zničeného hospodárstva. Na celkovom objeme priamych zahraničných investícií vo svete má rozhodujúci podiel USA (podiel FDI z USA je neporovnateľne väčší ako podiel FDI ktorejkoľvek inej krajiny). Za USA potom nasleduje Japonsko a krajiny Západnej Európy. Medzi týmito troma oblasťami sa tým pádom vytvára akýsi trojuholník hospodárskej spolupráce.
FDI sa stali jedným z hlavných prostriedkov medzinárodného obchodu a v značnej miere ovplyvňujú ekonomické vzťahy medzi štátmi.

Z politického hľadiska sa od týchto investícií očakáva predovšetkým zvyšovanie národnej výroby, nárast zamestnanosti a zlepšenie životnej úrovne. Nezanedbateľný význam má aj prínos nových technológií a výrobkov do ekonomiky prijímajúcej krajiny a okamžitý priaznivý účinok na platobnú bilanciu štátu. Veľkú väčšinu FDI realizujú veľké firmy v súkromnom vlastníctve – nadnárodné korporácie (multinacionálne a transnacionálne spoločnosti). Práve prostredníctvom investícií do zahraničia zvyšovali nadnárodné korporácie v posledných desaťročiach svoj obrat až sa rozvinuli do neohroziteľných mnohonárodných ekonomických gigantov. Značná časť toho, čo býva dnes označované ako „zahraničný obchod“ predstavujú práve pohyby tovaru a kapitálu vo vnútri globálne organizovaných firiem. Cieľom ich stratégie je zvýšenie ziskovosti na celom reťazci, tvorenom jednotlivými článkami globálnej korporácie.
Globálna firma organizuje svoju činnosť, od výskumu a vývoja cez výrobu a distribúciu až po konečný predaj a marketing, ako medzinárodne integrovaný celok. Čerpá suroviny z najlacnejších zdrojov, vyrába, prípadne kompletizuje výrobky na miestach s najlacnejšou pracovnou silou a svoje manažérske a technické zdroje využíva čo najekonomickejšie. To jej umožňuje vystupovať na trhoch jednotlivých krajín veľmi pružne a efektívne. V konkurenčnom boji s domácimi firmami býva preto veľmi často úspešnejšia, čo môže viesť k postupnému slabnutiu až zániku malých firiem.
Z toho vyplýva, že keď na trhu pôsobí iba jedna veľká spoločnosť, táto má dominantné postavenie. To často vedie k vytvoreniu monopolu a jeho zneužívaniu. Štát, v ktorého ekonomike dominujú zahraničné spoločnosti sa postupne stáva závislým na ich hospodárskej stratégii a je preňho potom veľmi ťažké udržať si svoju celkovú politickú a hospodársku silu (je tým sčasti oslabovaná a narúšaná jeho zvrchovanosť a samostatnosť). V konečnom dôsledku to neznamená globalizáciu, ale práve bipolarizáciu, čiže akési rozdelenie sveta na bohaté a silné krajiny na jednej strane a chudobné a závislé krajiny na strane druhej. Bohatými krajinami sú tie, ktoré sú domovskými pre spoločnosti, prejavujúce sa ako multinacionálne korporácie a vychádzajú z nich investície do zahraničia (materské krajiny). Pomocou FDI si tieto štáty vytvárajú vplyv v ostatných štátoch a čím ďalej tým viac upevňujú svoju hospodársku a politickú silu.

Chudobnými krajinami sa zase stávajú tie, ktoré sú príjemcami investícií zo zahraničia a ich ekonomika sa postupne stáva závislou na iných štátoch (hostiteľské krajiny).
Na druhej strane, keď na trhu jedného štátu pôsobia dve, alebo viacero rovnako silných spoločností v danej oblasti, môže to mať veľmi kladný účinok. Vytvorí sa totiž rovnocenný konkurenčný boj, v ktorom má každá zo spoločností rovnaké podmienky a šance a navzájom sa ovplyvňujú. Tento stav je asi najvhodnejší, nakoľko najviac vyhovuje zákazníkovi, ktorý má možnosť výberu. Preto by sa mal klásť veľký dôraz na protimonopolné zákony a k legislatíva by mala ekonomickú situáciu smerovať práve k takémuto stavu.
Obavy z veľkých investícií zahraničných firiem sa prejavujú najmä v malých ekonomikách. Často sa tiež poukazuje na možné nepriaznivé dlhodobé účinky FDI na platobnú bilanciu (únik ziskov, licenčných poplatkov, atď.). politika zahraničných firiem sa môže ukázať nezlučiteľná s cieľmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky, s ohľadom na národnú bezpečnosť. Rozličné aspekty pôsobenia priamych zahraničných investícií a odlišné národné ciele viedli k rôznorodým reakciám jednotlivých vlád a ku kontrole FDI. Pokiaľ ide o odlev kapitálu vo forme FDI, väčšina vlád nepristupuje k nijakým obmedzeniam. Pokiaľ však ide o prílev kapitálu a investícií zo zahraničia, vytvorilo sa široké spektrum prístupov: od nebráneného prílevu (s výnimkou prípadov, keď prílev kapitálu ohrozuje národnú bezpečnosť) až po veľmi silné reštrikcie, späté s protekcionárskou politikou.

Spoločensko-politická globalizácia

Ruka v ruke s globalizáciou ekonomiky prichádza do jednotlivých krajín aj globalizácia, v zmysle spoločensko-kultúrnom a politickom. Politicky sa prejavuje najmä zmenou rôznych zákonov a právnych noriem, ich reformy podľa akéhosi „svetového štandardu“. Tento právny štandard je pre rozvoj demokracie nepopierateľne prínosný, nakoľko vo všetkých štátoch vytvára rovnaké podmienky a prostredie pre život.
Popri tom však globalizáciou prechádza aj celá kultúra a spoločnosť, pri čom sa už však názory a postoje rôznia. Vo všetkých krajinách ovplyvnených globalizáciou totiž vystupujú rovnaké spoločenské trendy a postupne zanikajú odlišnosti, ktoré sú týmto krajinám vlastné. Vytvára sa tak akási „globálna kultúra“, ktorá sa prejavuje ako kultúra konzumnej spoločnosti. Vo väčšine štátov potom na jej úkor zanikajú tradičné hodnoty. To je príčinou vzniku mnohých problémov s odporom voči akémukoľvek prejavu globalizácie, či už ekonomickej alebo spoločenskej. Vzniká akýsi nový „univerzálny medzinárodný životný štýl“, zasahujúci módu, ľudské správanie, jazyk, atď.
Významnú úlohu pri spoločensko-politickej globalizácii zohrávajú médiá a informačné technológie.

V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil vplyv médií ako šíriteľov informácií. Vzhľadom na to a prispením niektorých ďalších skutočností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich zahraničné vlastníctvo, atď.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate šíriteľmi myšlienok globalizačnej kultúry. V globálnom spoločnosti sa totiž informácia, jej dostupnosť a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní politických záujmov. Často sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie.
Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadiť jedinečnosť národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú protirečivé, ale sú navzájom hlboko späté. Čím väčšmi sa životný štýl zjednocuje, tým tvrdšie sa ľudia pridŕžajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Čím viac sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ľudia opierajú o tradície, ktoré ich rozdeľujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústrediť sa na zachovanie identity, či už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú.

Odporcovia

Tak, ako sa čím ďalej tým silnejšie prejavuje globalizácia, tým viac je vidieť aj odpor voči nej a tým silnejšie sú hlasy rôznych kritikov, volajúcich po náprave. Odpor a nesúhlas s globalizáciou prichádza z mnohých strán a má viacero dôvodov, či už opodstatnených alebo čisto iluzórnych. Odporcovia globalizácie sa delia na viacero hlavných smerov, z ktorých sa potom oddeľujú rôzne menšie skupiny. Všetky tieto smery majú niečo z názorov spoločné, avšak v inom sa zas diametrálne rozchádzajú. Prvý z hlavných smerov odporu voči globalizácii predstavuje extrémistická ľavica. Rozdeľuje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revoluční anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atď. Títo ľavicoví extrémisti sa organizujú zväčša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), občianskych združení, prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitačnou činnosťou, charakteristické je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väčšinou nenásilné, avšak pri významnejších udalostiach často prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási.

Ideológia ľavicových extrémistov je veľmi blízka ideológii komunistickej, ktorá po pár zmenách dostala názov sociálny (alebo revolučný) anarchizmus. Pojem globalizácia je pre nich synonymom k amerikanizácii a imperializmu. Taktiež hlásajú nenávisť voči kapitalizmu a triednemu nepriateľovi, ktorým je pre nich bohatá „veľkoburžoázia“ – zamestnávatelia, súkromný podnikatelia, atď. Ide im o presun moci do rúk pracujúcej triedy – proletariátu. Výsledkom má byť skutočná sociálna spravodlivosť a spoločnosť založená na naozajstnej rovnosti všetkých pracujúcich. Snaha o dosiahnutie tohto cieľa pomocou diktatúry proletariátu má však hlboké historické korene a doteraz nikde nebola naozaj úspešná. Navyše socializmus a komunizmus sa nutne spája s internacionalizmom, čo je tiež v istom smere globalizácia. Preto sa ideológia ľavicových extrémistov javí ako iracionálna, čisto utopická a idealistická. Pravdepodobnejšie sa môže zdať, že za ich presvedčením stojí skôr závisť a neschopnosť prispôsobiť sa ako pevné presvedčenie o sociálnej nespravodlivosti a vykorisťovaní robotníckej triedy.
Druhou skupinou odporcov sú ekologisti. Názory v rámci tohto smeru sa už ďalej nerozlišujú a preto sú títo odporcovia globalizácie delia len do niekoľko málo hnutí a organizácií, ktoré sú takmer všetky legálne. Prejavujú sa tiež väčšinou nenásilne pomocou demonštrácií, no veľmi časté sú tiež rôzne nátlakové akcie a blokády. Predmetom ich kritiky sú najmä organizácie, spájajúce sa s globalizáciou (predovšetkým Svetová banka), ktorých niektoré projekty na pomoc rozvojovým štátom mali veľmi nepriaznivý vplyv na životné prostredie a spôsobili ekologické katastrofy. Kritizujú taktiež neohľaduplnosť kompetentných vplyvných ľudí s akou sa ženú za ziskom aj napriek nenapraviteľnej devastácii životného prostredia. Poniektoré ich protesty sa môžu zdať prehnané alebo bezúčelné, avšak veľká väčšina javov ktoré kritizujú má svoje opodstatnenie. Pre celkový proces globalizácie sú preto ekologisti skôr prínosnou kritikou ako odporcami a ich varovania by sa nemali brať na ľahkú váhu. Treťou pomerne rozsiahlou skupinou odporcov je krajná až extrémistická pravica. Takisto ako ľavica sa aj pravicoví odporcovia globalizácie rozdeľujú na niekoľko skupín. Sú nimi nacionalisti, nacionálni šovinisti, neonacisti, alebo ťažko zadefinovateľní pravicoví extrémisti. Umiernenejšia časť tohto politického spektra je organizovaná do strán, alebo občianskych združení (vo väčšine legálnych, alebo pololegálnych).

Radikálnejšie krídla, kam patria hlavne neonacisti a ďalšie rôzne typy pravicových extrémistov sa organizujú do nelegálnych militantných a politických hnutí a organizácií. Náplňou väčšiny z nich je výroba alebo distribúcia propagačných, informačných a agitačných materiálov, prípadne organizácia rôznych akcií a pod. Činnosť niektorých ja však špecifikovaná čisto na násilné prejavy vo forme teroristických útokov alebo prenasledovania určitých skupín, označených ako nepriateľské. Prejavy týchto však v nie sú veľmi časté. Ideológiou nacionálnych šovinistov je v podstate nenávisť k iným (všetkým ostatným) národom a etnikám, tým pádom popierajú a odsudzujú akúkoľvek globalizáciu, medzinárodné priateľstvo a spoluprácu. Pre toto presvedčenie neudávajú prakticky žiaden logický dôvod a preto sa javí byť ako značne iracionálne a umelé. Nacionalisti, v dnešnom ponímaní a neonacisti majú v otázkach odporu proti globalizácii prakticky názor skoro rovnaký. Globalizáciu považujú za snahu určitých „vyšších kruhov“ o svetovládu a porazenie suverénnych a silných národných štátov. Pod pojmom „vyššie kruhy“ rozumejú najvýznamnejších svetových finančníkov a najvplyvnejších politikov, z ktorých mnohí sú židovského pôvodu, čiže svetové „židovstvo – sionizmus“ , slúžiace záujmom vytýčeným svojím náboženstvom. Mnoho ďalších politikov, alebo vplyvných ľudí, ktorí nie sú priamo Židmi označujú ako „slobodomurárov“, alebo prisluhovačov. Globalizáciu a medzinárodnú integráciu, v dnešnom slova zmysle odmietajú pretože v nej vidia oslabenie národných štátov, a s tým súčasný zánik tradičných hodnôt a národných princípov, ktoré považujú za najdôležitejšie. Charakteristické tiež je odpor a často nenávisť k prisťahovalcom, lebo v nich taktiež vidia hrozbu oslabenia národnej idei na úkor idei kozmopolitizmu a multikultúrnosti. Niektoré z problémov na ktoré títo odporcovia globalizácie poukazujú majú svoje opodstatnenie a preto sa ich ideológia nedá označiť ako čisto záporná alebo kladná, Čo sa týka východísk sa tu názory jednotlivých podskupín veľmi rôznia a spektrum ponúkaných východísk siaha od umiernených čiastočných reforiem až po radikálne revolučné kroky. Poslednou významnejšou skupinou odporcov globalizácie sú jednotlivý samostatní ekonómovia, politológovia a sociológovia. Je ťažké zaradiť ich do nejakých podskupín, pretože pokrývajú celé názorové spektrum, od umiernených až po radikálne kritických, od čistých teórií po praktické pripomienky.

Námietky niektorých sa týkajú iba zopár konkrétnych bodov a prejavov globalizácie, iný zas kritizujú globalizáciu ako celok a zásadnú chybu, omyl v smerovaní ľudstva s katastrofickými následkami vo všetkých smeroch. Pokiaľ berieme túto skupinu ako jeden celok, predstavuje asi najväčší prínos z pomedzi všetkých skupín odporcov, nakoľko ako jediní ponúkajú konkrétne a najľahšie prijateľné riešenia a východiská zo vznikajúcich problémov, ktoré globalizácia so sebou prináša.

PREDSTAVITELIA GLOBALIZÁCIE

Pojem „globalizácia“ býva neodlúčiteľne spájaný s činnosťou niekoľkých mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií. Sú nimi z obchodných organizácií najmä: Svetová banka – SB
Medzinárodný menový fond – MMF
Z politických a vojenských sú to hlavne: Organizácia spojených národov - OSN
Severoatlantický pakt – NATO
Popri týchto najväčších organizáciách sú existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie, alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblasťami. Práve na činnosť týchto organizácií sa pri kritike odvolávajú rôzny odporcovia a preto sa pokúsime bližšie popísať ich štruktúru, funkciu a dopady ich politiky.

Svetová banka

História:
Na medzinárodnej konferencii v Bretton Woods v dňoch 1.-22. júla roku 1944 sa 44 zúčastnených krajín, ktoré sa zišli v súvislosti s určením povojnovej ekonomickej a finančnej spolupráce medzi štátmi a stratégie vychádzajúcej z poučenia sa z hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch a taktiež zorganizovať pomoc pre krajiny postihnuté vojnou a obnoviť ich hospodársku infraštruktúru, dohodlo na vytvorení organizácii medzinárodného charakteru na riešenie daných problémov. Návrh bol na založenie 3 organizácii:
1. Organizácia pre medzinárodný obchod (International Trade Organization) - táto inštitúcia nikdy nevznikla, ale jej ideu prevzala Všeobecná dohoda o clách a obchode (General Agreement on Tariffs and Trade), ktorej súčasný názov je Svetová obchodná organizácia (World Trade Organization)
2. Medzinárodný menový fond - MMF (International Monetary Fund, IMF)
3. Svetová banka – SB (World Bank, WB). Dňa 27. decembra 1945 prichádza do platnosti dohoda o založení. Tento deň je vznikom dohodnutých organizácii. Zakladajúcimi členmi bolo aj Československo, Poľsko, Juhoslávia a ZSSR. ZSSR síce podpísal dohodu , ale nezaplatil iniciačný poplatok. Z dôvodov formujúcej sa vzájomnej nevraživosti medzi ZSSR a USA, predznamenávajúce začiatky studenej vojny, boli krajiny Východného bloku na nátlak Sovietskeho zväzu nútené vystúpiť zo Svetovej banky aj z Medzinárodného menového fondu (Československo v roku 1954 a Poľsko v roku 1950), čím zároveň odmietli Marshallov plán pomoci.

Na konci štyridsiatych rokov zmenila Svetová banka svoje pôvodné zameranie a vytvorila sieť štyroch regionálnych rozvojových bánk ( ázijská, africká, medziamerická a európska). Taktiež vytvorila ďalšie inštitúcie. Po skončení najnapätejšieho obdobia studenej vojny sa krajiny Východného bloku opäť pripojili ku SB. Pred rokom 1989 poskytovala SB, v krajinách, kde pôsobila, pôžičky predovšetkým na konkrétne projekty a nesnažila sa zmeniť vnútorný chod hospodárstva a pretransformovať centrálne riadené a plánované hospodárstvo na trhovú formu. V súčasnosti sa však angažuje aj ako poradca štátov v oblasti ekonomiky a životného prostredia. SB nefinancuje už len konkrétne projekty, ale aj rozvoj systému voľného trhu v jednotlivých zemiach. Ciele a úlohy Svetovej banky

Svetová banka je investičná banka sprostredkuvávajúca peňažné pôžičky medzi veriteľmi a vypožičiavateľmi. Jej členmi a vlastníkmi sú vlády 180 krajín so svojimi podielmi. Tieto podiely boli v roku 1995 ohodnotené čiastkou 176 miliárd dolárov.

Podľa Dohody o Banke, ktorá je základným dokumentom Banky, má Banka napomáhať hospodárskej obnove a rozvoju členských zemí tím, že im bude uľahčovať kapitálové investície pre produktívne účely, predovšetkým pre znovu vybudovanie podnikov zničených alebo rozvrátených vojnou, pre prebudovanie výrobných prostriedkov pre mierové účely a pre povzbudzovanie rozvoja výrobných prostriedkov a zdrojov v menej rozvinutých zemiach;
podporovať súkromnú zahraničnú investičnú činnosť zárukami alebo účasťou na pôžičkách a iných investíciach súkromných investorov;
napomáhať vyrovnanému rastu medzinárodného obchodu a udržovaniu rovnováhy platobných bilancií tým, že bude povzbudzovať medzinárodnú investičnú činnosť smerujúcu k rozvoju výrobných prostriedkov;
zariaďovať poskytovanie pôžičiek alebo zaručovanie medzinárodných pôžičiek inde získaných.
Banka okrem finančných operácií pomáha členským štátom a predovšetkým rozvojovým zemiam technicky tým, že sa podieľa na realizovaní projektov technickej pomoci financovaných Zvláštnym fondom OSN, uskutočňuje na požiadanie členov prieskumy ich hospodárskej situácie, vysiela k nim poradcov, školí bankových úradníkov z členských zemí a pomáha členom pri budovaní odborných knihovní.
V súčasnosti si SB vytýčila 6 cieľov: - do roku 2015 znížiť počet ľudí žijúcich v chudobe na
polovicu,
- o dve tretiny mieru úmrtnosti kojencov a detí do päť
rokov,
- o tri štvrtiny mieru úmrtnosti matiek,
- v rovnakom období dosiahnuť vo všetkých zemiach
dostupnosť základného vzdelania,
- umožniť všetkým jednotlivcom prístup ku zdravotnej starostlivosti,
- do roku 2005 odstrániť rozdiely v dostupnosti základného a stredného vzdelania pre obe pohlavia,
- do roku 2015 zaviesť národnú stratégiu udržateľného rozvoja.

Štruktúra Svetovej banky

Najvyšším orgánom SB je Zbor guvernérov (Board of Governers), do ktorého si každá členská krajina volí svojho guvernéra a jeho zástupcu. Väčšinou ním je minister financií alebo riaditeľ centrálnej banky. Zbor sa schádza minimálne raz do roka a určuje aktivity SB na najvyššom organizačnom stupni, napríklad zmenu jej politiky, formu využívania zisku, prijímanie nových členov atď. Nemá však vplyv na bežný chod SB a pri svojom rozhodovaní sa riadi radami Zboru výkonných riaditeľov (Board of Executive Directors) a zamestnancov.
Zbor výkonných riaditeľov dohliada na bežnú politiku banky a musí potvrdiť každý úver. V súčasnosti má 24 členov, ktorých hlasovacia sila sa odvíja od objemu kapitálu vloženého do banky jednotlivými krajinami. Organizačná štruktúra a rozhodovanie sa podobá akciovej spoločnosti a členské štáty nevystupujú ako zvrchované a rovné jednotky. Priemyselné zeme disponujú až 60% hlasov, samotné USA celými 20%. Päť najväčších prispievateľov – USA, Nemecko, Japonsko, Veľkú Britániu, a Francúzsko – zastupuje vždy jeden výkonný riaditeľ, ostatné krajiny sú zastupované výkonným riaditeľom zastupujúcim jednu skupinu, v ktorej sú štáty podľa regionálnej príslušnosti. Krajiny Východnej a Strednej Európy majú troch výkonných riaditeľov.
Prezident SB je podľa tradície Američan (riaditeľ MMF býva ne-američan) volený na päťročné obdobie. Prezident predsedá Zboru výkonných riaditeľov a v súčasnej dobe ním je James D. Wolfensohn. Skupinu Svetovej banky tvoria:
1. Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (International Bank for Reconstuction and Development – IBRD), ktorá poskytuje pôžičky na bežné tržné úroky na projekty v zemiach Východnej a Strednej Európy a krajinách Tretieho sveta. Pôžičky poskytuje vládam a na projekty vládami garantovanými. 2. Medzinárodná asociácia pre rozvoj (International Development Association – IDA) požičiavajúca najchudobnejším krajinám na úroky nižšie než na kapitálových trhoch. Pôžičky sú určené taktiež vládam a garantovaným projektom.
3. Medzinárodná finančná korporácia (International Finance Corporation- IFC) podporuje súkromné podnikanie v rozvojových zemiach.
4. Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov (International Centre for Settlement of Investment Disputes – ICSID) sa snaží vyriešiť nezrovnalosti medzi zahraničnými investormi a hostiteľskou krajinou.
5.

Multilaterálna agentúra pre investičné záruky (Multilateral Investment Guarantee Agency – MIGA) zabezpečuje poistenie proti politickým rizikám pre podnikateľov investujúcich v rozvojových krajinách.

Základným finančným zdrojom SB sú peniaze, ktoré členské štáty vyplatia banke (vplatený kapitál) a peniaze, ktoré sa vlády zaviažu dať, keď ich o to SB požiada (vyžiadaný kapitál). Prostredníctvom zložitých úkonov SB premení peniaze na fondy, z ktorých potom požičiava rozvojovým zemiam. Výška týchto úkonov dosahuje veľkosť záruk vlád na pôžičky od SB. Výsledkom je, že IBRD dostáva peniaze na veľmi nízke úroky a potom ich požičiava na úroky o niečo vyššie. Väčšina peňazí sa okamžite vracia západným krajinám. Zadĺžené štáty totiž používajú väčšinu peňazí požičaných od Banky na zaplatenie zahraničných poradcov a techniky. Systém financovania IDA je o niečo odlišnejší – peniaze získava prevažne z grantov členských krajín a požičiava ich najchudobnejším krajinám, ktoré nemôžu splácať úroky z pôžičiek. Z tohoto všetkého plynú dva závery. Každý členský štát prispieva vplateným i vyžiadaným kapitálom a tieto peniaze získava prostredníctvom daní. SB je naviac inštitúcia, ktorej pôžičky zadĺžia krajiny preto, aby si mohli platiť konzultácie odborníkov z bohatých priemyselných krajín a nákup techniky. V súčasnosti prezentujú predstavitelia SB určitú predstavu o rozvoji. Táto predstava je charakterizovaná 4 predpokladmi:
1. Všetky štáty by mali odstrániť prekážky pre dovoz a vývoz výrobkov a mali by sa otvoriť priamym zahraničným investíciam.
2. Vládne výdaje by nemali príliš prekračovať príjmy z daní.
3. Priemyselné odvetvia by nemali byť dotované štátom a voľný trh by mal umožniť súkromným podnikom ľahký zisk, ale aj krach.
4. Nutnosť dotovať a podporovať zdravotníctvo a školstvo.
Reformy súvisiace s rozvojom slúžiace na prilákanie zahraničných investorov sú:
- zníženie inflácie
- liberalizácia obchodu a investícií
- privatizácia štátnych podnikov
- sprísnenie súdneho systému
- zaistenie vlastníckych práv

Poradnú úlohu na privatizáciu prevzal IFC. IFC taktiež pomáha a podporuje vstup zahraničných firiem a korporácií na domáce trhy. SB uznáva, že jednotlivé reformy môžu poškodiť menej majetné vrstvy zvyšovaním cien základných životných potrieb a prepúšťaním. Preto SB spolu s MMF zriadila skupinu Najviac zadĺžených chudobných krajín (High Indebted Poor Countries – HIPC).
Tradičnou aktivitou SB je poskytovanie pôžičiek na jednotlivé projekty v členských zemiach. Väčšina financií smeruje do rozvoja infraštruktúry (stavba ciest a diaľníc, telekomunikácie ), energetiky (stavba vodných priehrad, ťažba uhlia, ropy, zemného plynu a dreva), poľnohospodárstva a rozvoja priemyselných a mestských zón.

V osemdesiatych rokoch, keď sa rozvojové zeme začali výrazne zadlžovať, začala SB spájať svoje pôžičky na projekty rozvojom konkrétneho sektora – napríklad, keď poskytla SB pôžičku na energetický projekt, bola časť sumy využitá na výstavbu elektrárne alebo rozvoj baní, zatiaľ čo zostatok sa použil na podporu reformy energetickej politiky štátu. V posledných rokoch získavajú na význame investície SB, ktoré sú podmienené politickými reformami požadujúcimi škrty vo vládnych výdajoch, väčšiu podporu súkromného sektoru a liberalizáciu obchodu.

Projektovací cyklus SB
Prvým krokom je určenie projektu. Nápady na konkrétne projekty podávajú jednotlivé krajiny, v praxi je však navrhovateľom samotná banka. Strategickým dokumentom určujúcim SB jej úverovú politiku je Stratégia pomoci pre daný štát (Country Assistance Strategy – CAS), z ktorého vychádzajú projekty a programy pôsobiace v rámci SB a ktorý sa pripravuje zvlášť pre každý štát. Potom sa o projekte objaví správa v Mesačnom operačnom súhrne. Tu je uvedený rozsah projektu, v akom štádiu projektovacieho cyklu sa nachádza a aké je jeho ekologické zhodnotenie. Nasleduje zaradenie projektu do jednej z ekologických kategórií, podľa ktorej sa projekt viac či menej prísne hodnotí a potom ide príprava projektu. To majú na starosti pracovníci Banky a krok spočíva vo vyhodnocovaní projektu z technického, inštitucionálneho a ekonomického hľadiska. Odborníci obvykle navštívia zem uchádzajúcu sa o projekt behom niekoľkotýždennej služobnej cesty. Potom SB jedná s predstaviteľmi štátu tak dlh, kým nie je dosiahnutá dohoda a všetky dokumenty musí schváliť Zbor výkonných riaditeľov. Zvyčajne sa nestáva, že výkonní riaditelia úver odmietli. Nasleduje realizácia projektu a následne jeho vyhodnotenie.

Spolupráca medzi Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom
Napriek tomu, že SB a MMF sú inštitúcie samostatné veľmi úzko spolupracujú. Snaha o reformy v štátoch, kde pôsobia je spoločným dôvodom ich užšej spolupráce. Základom tejto spolupráce je intenzívna a pravidelná výmena informácií medzi ekonómami a úradníkmi oboch inštitúcií, ktoré majú spoločné sídlo vo Washingtone. Personál SB sa sústreďuje na získavanie informácií o dlhodobom vývoji konkrétnej krajiny, jej ekonomickom potenciále a potrebných reformách. MMF prispieva poznatkami o splácaní dlhov veriteľom a zlepšovaní podmienok pre zahraničných investorov. SB a MMF taktiež vzájomne koordinujú svoje pôžičky – SB takto schvaľuje väčšinu svojich finančných pomocí zemiam, ktoré už prijímajú peňažnú alebo technickú pomoc od MMF.
Spolupráca medzi Bankou a Fondom sa prejavuje najvýraznejšie v prípade najzadĺženejších rozvojových zemí. Spoločným projektom je Výbor pre rozvoj (Development Commitee), ktorý sa zaujíma o podmienky, v ktorých je možné v týchto krajinách investovať.

Výbor pre rozvoj sa schádza dvakrát ročne, jeho 24 členovia sú obvykle ministri financií alebo rozvoja a rozhoduje okrem iného o odpustení dlhov jednotlivým zemiam.

Medzinárodný menový fond

História
Podnety na založenie globálneho ekonomického systému odolného voči pohromám ako bola situácia v 30. rokoch siahajú do tohto obdobia. Už vtedy sa začali ozývať hlasy za utvorenie nového stabilnejšieho menového systému a koordinujúcej medzinárodnej organizácie. Tieto požiadavky boli splnené na už spomínanej konferencii v americkom Bretton Woods. Boli založené 2 inštitúcie Svetová banka a Medzinárodný menový fond.
Prvotnou úlohou Fondu bolo dohliadať a riadiť systém pevných devízových kurzov, keď sa hodnoty všetkých svetových mien vzťahovala na zlato a americký dolár. Americká vláda ustanovila hodnotu jednej unce zlata na 35 dolárov. Tento systém sa stal základom medzinárodného obchodu považovaného za hybnú silu ekonomického rastu a prosperity. Druhou základnou úlohou MMF bolo poskytovanie krátkodobej finančnej podpory krajinám, ktoré vyčerpali svoje zahraničné menové rezervy a ocitli sa v problémoch.
V roku 1971, jedenástom roku Vietnamskej vojny začali USA čeliť inflácii. Prezident Nixon sa preto rozhodol zrušiť voľnú zmeniteľnosť dolára a systém, ktorý sa o dolár opieral sa rozpadol. Bol vytvorený systém voľne pohyblivých menových kurzov členských zemí MMF ( floating ), v ktorom je hodnota jednotlivých mien daná trhom alebo zásahmi jednotlivých vlád. Floating však nie je jediným existujúcim systémom menových kurzov, ďalším je napr. väzba menového kurzu na národnú menu. Postupom týchto zmien sa zdalo, že MMF stráca zmysel. Napriek tomu bol ponechaný ako poradenský, konzultačný a dozorný orgán poskytujúci krátkodobé pôžičky.

Jeho ďalšie využitie sa ukázalo až v rokoch 1973-74, keď vypukla ropná kríza a bezprecedentné navýšenie cien ropy viedlo k závratným ziskom pre ropné štáty, zatiaľ čo štáty ropu importujúce začali mať vážne hospodárske problémy a prejavili záujem o pôžičky MMF.

Ciele a úlohy Medzinárodného menového fondu
Medzinárodný menový fond je medzivládnou menovou a finančnou organizáciou združujúcou 182 členských štátov.
Jeho úlohou je:
- podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu a byť strediskom pre konzultácie a spoluprácu v medzinárodných menových problémoch;
- uľahčovať rozmach a vyrovnaný vzrast medzinárodného obchodu a tým prispievať k vysokej zamestnanosti, k udržaniu vysokého reálneho dôchodku a k rozvoju výrobných síl;
- podporovať stabilitu mien, udržovať vysporiadané a dohodnuté devízové vzťahy medzi členmi a zabraňovať súťaživému znehodnocovaniu meny;
- napomáhať pri zriaďovaní mnohostranného systému platieb pre bežné transakcie medzi členmi a pri odstraňovaní devízových obmedzení brzdiacich rozvoj medzinárodného obchodu;
- opatrovať členským štátom prostriedky k zlepšeniu ich platobnej bilancie ( požičiavať im deficitnú menu );
- skrátiť a zmierniť stupeň nerovnováhy v medzinárodných platobných bilanciách členov ( rozdiel medzi dovozom a vývozom ).
Toto stanovuje zakladajúca listina MMF Dohoda alebo Články dohody ( Articles of Agreement ). Tá zároveň popisuje organizačnú štruktúru, správu, jednotlivé vzťahy. Doterajšia činnosť Fondu sa zameriavala predovšetkým na poskytovanie krátkodobých úverov v cudzích devízach členom za účelom prekonania prechodných výkyvov v ich platobných bilanciách, na podporu stability medzinárodných finančných záväzkov, na odstraňovanie devízových obmedzení, na technickú pomoc členským zemiam a na publikovanie hospodárskych a finančných správ.

Organizačná a finančná štruktúra Medzinárodného menového fondu
Vrcholným orgánom MMF je Zbor guvernérov (Board of Governors) zastupujúci členské krajiny. Každý guvernér má svojho zástupcu. Guvernéri alebo ich zástupcovia sú väčšinou ministri financií alebo riaditelia centrálnych bánk svojich štátov. Zbor guvernérov je oprávnený prijímať nových členov MMF, určovať výšku členských kvót (objem kapitálu, ktorý musí upísať každá členská krajina) a prideľovať SDR (zvláštne práva čerpania). Zbor guvernérov sa schádza počas výročných stretnutí MMF.
Cez rok však guvernéri tlmočia otázky a požiadavky vznesené jednotlivými členskými štátmi svojim reprezentantom vo Výkonnom zbore (Executive Board/Board of Directors), ktorý sa skladá z 24 volených alebo dosadených výkonných riaditeľov. Osem členských krajín (Čína, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Japonsko, Rusko, Saudská Arábia a USA) má právo zvoliť si po jednom výkonnom riaditeľovi, ďalších 16 riaditeľov zastupuje skupiny štátov. Výkonný zbor je zodpovedný za záležitosti jednotlivých štátov (hodnotenia vývoja ich hospodárstva, presadzovanie politiky doporučenej MMF a pod.) a schádza sa aspoň trikrát do týždňa.
Štruktúra MMF je ďalej tvorená Vnútorným výborom (Interim Commitee) zloženého z 24 guvernérov, ktorý funguje ako poradný orgán Zboru guvernérov. Výbor pre rozvoj (Development Commitee) je oddelením spoločným so Svetovou bankou. Zaoberá sa situáciou v rozvojových krajinách a jeho 24 členovia sú ministrami financií alebo rozvoja.
Každých päť rokov volí Výkonný zbor generálneho riaditeľa MMF, ktorý sa zúčastňuje zasadania Zboru guvernérov, Vnútorného výboru a Výboru pre rozvoj a dohliada na zhruba 2700 zamestnancov tejto organizácie. MMF je centralizovaná inštitúcia, kde má riaditeľ vplyv na politiku, programy a samotnú činnosť organizácie. V súčasnosti je MMF bez riaditeľa. Bývalý riaditeľ musel čeliť rozsiahlej kritike pre svoj postoj ku krízam v Rusku a v Ázii. Zvláštne práva čerpania (Special Drawing Rights, SDR) sú jednotnou menou užívanou v rámci MMF.

SDR tvorí hlavné rezervné aktívum MMF a odvodzuje sa od priemernej hodnoty mien USA, Japonska, Francúzska, Veľkej Británie a Nemecka – krajín najviac zapojených do globálneho obchodného systému. MMF. SDR sú prideľované štátom podľa ich kvót. Udelenie určitého množstva SDR vyžaduje 85%nú väčšinu hlasov. Každý člen MMF prispieva určitým obnosom. Sedemdesiat percent musí členský štát platiť vo vlastnej mene a zbývajúce percentá v podobe SDR alebo piatich mien, od ktorých sa SDR odvodzujú. Členské kvóty tvoria väčšinu sumy, z ktorej MMF poskytuje pôžičky a určujú výšku pôžičky jednotlivým zemiam. Čím väčšie sú príspevky danej krajiny, tým väčšiu pôžičku si v prípade núdze môže zobrať. Výška kvót sa určuje na základe ekonomických ukazovateľov zahŕňajúcich výšku národného dôchodku, rezerv a účasť národnej meny na medzinárodnom obchode.
Od výšky členských kvót sa odvodzuje hlasovacia sila štátov. Každý členský štát obdrží jeden hlas za 100 000 SDR zo svojej kvóty.
Menej závažné rozhodnutia musia byť podporené väčšinou hlasov. Tie závažnejšie, ako napríklad výška poplatku za užívanie peňazí z rezerv MMF musia byť odhlasované 70%nou väčšinou. Aby sa uskutočnila zmena výšky kvót, udelenie SDR, použitie zlatých rezerv MMF alebo zmena štruktúry MMF, je potrebná 85%ná väčšina hlasov. USA vlastní 18,25% hlasov, čiže môže vetovať každé dôležité rozhodnutie. Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia a Japonsko majú spolu 20% hlasov. Česká republika disponuje 0,31%ami.

Politika Medzinárodného menového fondu
Jednou z priorít MMF je dozerať na medzinárodný finančný systém. Prechod od systému pevných devízových kurzov k systému pohyblivých devízových kurzov vyžaduje väčší prehľad nad celou štruktúrou a priebehom systému. S tým súvisí aj snaha Fondu o monitoring finančnej politiky jednotlivých členských krajín. MMF to nazýva „surveillance“ alebo dozor nad finančnou politikou členských štátov a organizuje pravidelné konzultácie so zástupcami členských krajín. Podľa nich potom posudzuje podmienky, za ktorých je mena toho ktorého štátu kupovaná či predávaná. Štátom je obvykle doporučovaná prísna rozpočtová politika a liberalizácia hospodárstva. Tieto konzultácie sú tiež príležitosťou na pôsobenie na vlády, aby odstránili obmedzenia, ktoré majú zabrániť rýchlemu prevodu domácej meny na cudzie. Konzultácie sú väčšinou raz ročne a hodnotí sa i to nakoľko sa členské štáty riadili pokynmi MMF. MMF je spájaný najčastejšie s obrovskými pôžičkami krajinám nachádzajúcich sa v hospodárskej kríze alebo k nej smerujú. V polovici deväťdesiatych rokov poskytol MMF Mexiku pôžičku 18 miliárd dolárov a Rusku viac než 6,2 miliardy dolárov.

V júni 1998 sľúbil pôžičku vo výške 35 miliárd dolárov Indonézii, Kórei a Thajsku. Následne podporil 20,4 miliardami dolárov hospodársky program Ruska pre rok 1998.
Fond však svoje pôžičky podmieňuje opatreniami na zlepšenie platobnej bilancie jednotlivých štátov, ktoré majú zaistiť návratnosť pôžičiek pre MMF. Pôžičky Fondu sa dajú rozdeliť na krátkodobé a strednodobé. Strednodobé pôžičky sú podmienené tzv. Programami štrukturálnych úprav (Structural Adjustment Policies, SAPs), ktoré majú za hlavný cieľ privatizáciu verejných služieb. Požadovaná deregulácia zahŕňa elimináciu obmedzení na finančné transakcie a investície. MMF sa prostredníctvom SAPs snaží integrovať krajinu do svetového obchodu a to napr. tým, že ju stimuluje k väčšiemu exportu, zvyšovanie finančnej podpory a znižovaním daní zahraničným investorom a taktiež k odbúravaniu možných bariér obmedzujúcich svetový obchod (napríklad ochranných ciel).

Organizácia spojených národov

Vznik
V priebehu druhej svetovej vojny nanovo vystúpila do popredia problematika a potreba inštitúcie garantujúcej mier v celosvetovom meradle. Na tomto mali záujem hlavne budúce víťazné krajiny, ktoré v tom videli záruku trvalejšieho mieru po vojne a ustálenie situácie po vojne, keď bude ich vplyv na ďalšie svetové uberanie dominantný a udržanie tohto status quo. Zárukou predchádzania konfliktov a lepšej spolupráce jednotlivých členských krajín mala byť ich rovnoprávnosť a suverenita. Veľmociam však mal byť ponechaný vplyv na medzinárodnú situáciu a mali mať rozhodnú úlohu pri udržiavaní mieru. Pripravovaná organizácia mala mať dostatočné právomoci proti narušiteľom medzinárodného mieru a disponovať prostriedkami, vrátane ozbrojených, ktorými by bolo možné agresora skrotiť. Mala zaisťovať riešenie všetkých medzinárodných sporných otázok a situácií, ktoré by potenciálne ohrozovali medzinárodný mier a bezpečnosť, pokojnou cestou a dohodou medzi zainteresovanými stranami. Mala nielen zabraňovať hroziacim konfliktom a potlačovať útočníkov, ale zároveň aktívne sústavnou podporou a koordináciou rovnoprávnej a vzájomne výhodnej spolupráce medzi štátmi v oblasti hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a humanitárnej vytvárať priaznivé podmienky pre upevnenie medzinárodného mieru. Taktiež sa mala zaoberať otázkou sebaurčenia, demokracie a pokroku a nechať sa viesť týmito myšlienkami.
Na týchto základoch bola vybudovaná snáď najvýznamnejšia organizácia druhej polovice 20. storočia, ktorej vznik výrazne ovplyvnil novodobé dejiny zachovania mieru.
Na ustanovujúcej konferencii v San Franciscu v dobe od 25.

apríla do 26. júna 1945 50 zúčastnených štátov podpísaním Charty stalo pôvodnými členmi čerstvo založenej organizácie. Charta vstúpila do platnosti po jej ratifikovaní všetkými piatimi veľmocami a väčšinou ostatných štátov dňa 24. októbra 1945. Táto medzinárodná inštitúcia nazvaná Organizácia spojených národov začala svoju činnosť zahájením I. zasadania jej Valného zhromaždenia v Londýne 20. januára 1946.

Ciele a zásady
OSN sa má snažiť o:
1. udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti;
2. rozvíjanie priateľských vzťahov medzi národmi;
3. rozvoj medzinárodnej hospodárskej, kultúrnej, sociálnej a humanitárnej spolupráce;
4. zosúladenie úsilí štátov o dosiahnutie týchto spoločných cieľov

Najdôležitejší je bod číslo 1. Štáty sú povinné riešiť svoje spory pokojnou cestou, aby neohrozovali mier. Ak k ohrozeniu mieru dôjde majú členské štáty konať podľa rozhodnutia Rady bezpečnosti, prípadne sa pod jej velením zúčastniť vojenskej akcie. Vnútorné konflikty, spory alebo občianske vojny, pokiaľ neohrozujú medzinárodný mier a bezpečnosť, sú vnútornými záležitosťami štátu a OSN nie je oprávnená sa nimi zaoberať. Taktiež i otázky hospodárskeho, politického a spoločenského zriadenia si rieši každý štát po svojom, bez zásahov zvonku.

Pri dosahovaní daných cieľov sa má OSN i členské štáty riadiť podľa týchto zásad:
1. zvrchovaná rovnosť všetkých členských štátov;
2. poctivé plnenie záväzkov prevzatých podľa Charty;
3. pokojné riešenie medzinárodných sporov;
4. zákaz hrozby silou alebo použitím sily;
5. povinná účasť na akciách OSN;
6. nezasahovanie do vnútorných záležitostí členov (čl. 2 Charty).

Orgány OSN

OSN dosahuje plnenie cieľov pomocou hlavných orgánov a nimi tvorených pomocných orgánov. Hlavnými orgánmi sú Valné zhromaždenie, Rada bezpečnosti, Hospodárska a sociálna rada, Poručenská rada, sekretariát a Medzinárodný súd. Napriek tomu, že všetky sú zaradené do kategórie hlavných, líšia sa právomocou a povahou. Kľúčové postavenie má Valné zhromaždenie a Rada bezpečnosti. Hospodárska a sociálna rada a Poručenská rada jednajú pod vedením Valného zhromaždenia, ktoré schvaľuje výsledky ich prác. Sekretariát plní príkazy ostatných hlavných orgánov. Medzinárodný súd je nezávislým orgánom, ktorý sa podieľa na činnosti OSN priamo len vydávaním právnych posudkov pre hlavné orgány; inak rozhoduje hlavne právne spory medzi štátmi.

Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO)

NATO vznikla na základe zmluvy uzatvorenej 4.

apríla 1949 vo Washingtone medzi 12 štátmi západnej Európy a Severnej Ameriky.
Táto organizácia vznikla, aby jej členovia mohli spojiť svoje úsilie ku kolektívnej obrane a zachovaniu mieru a bezpečnosti. Cieľom NATO malo byť „zabezpečenie slobody, spoločného dedičstva a civilizácie národov, založených na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a vláda práva, a prispenie k stabilite a blahu národov v oblasti severného Atlantiku.
NATO sa vydáva za zmluvu o kolektívnej sebaobrane a odvoláva sa na čl. 51 Charty. Podľa ústredného ustanovenia zmluvy budú zmluvné strany považovať ozbrojený útok proti jednej alebo niekoľkým z nich v Európe alebo v Severnej Amerike za útok proti všetkým a zaväzujú sa v takom prípade prispieť na pomoc napadnutým členom. Pomoc zahŕňa akciu nutnú na obnovenie alebo zachovanie bezpečnosti v oblasti severného Atlantiku vrátane použitia ozbrojených síl.

Hlavným orgánom NATO je Rada, ktorá má oprávnenie prejednávať všetky politické a vojenské otázky. V Rade sú zastúpení všetci členovia. Každý člen má svojho zástupcu povereného u generálneho tajomníka NATO v Bruseli. Schôdze na tejto úrovni sa konajú raz alebo dvakrát týždenne. Na ministerskej úrovni zasadá Rada dvakrát do roka, a to za účasti ministrov zahraničia, ministrov obrany alebo ministrov financií. Rozhodnutia Rady vyžadujú jednomyseľný súhlas všetkých členov. Rada schvaľuje doporučenia o politických otázkach a rozhoduje o rôznych vojenských problémoch, ako o otázkach zbrojenia, výzbroje alebo počtu divízií podliehajúcich veleniu NATO. Ďalšou témou bude nacionalizmus, ktorý si rozoberieme v ďalšej kapitole.

NACIONALIZMUS

Je ťažké definovať si tento pojem. Pod týmto pojmom sa totiž skrýva množstvo vysvetlení. Nacionalizmus má mnoho tvárí. Vždy záleží od toho čo bolo podnetom na jeho vznik. Môže to byť otázka hospodárkej nesamostatnosti štátu, zlé životné podmienky, ako aj útlak jedného národa iným. My si nacionalizmus vysvetlíme vo viacerých bodoch. V každom z týchto bodov sa budeme venovať jednotlivému typu nacionalizmu, respektíve jednému z možných vysvetlení tohto pojmu. Nacionalizmus je úzko spojený so slovom národ a preto je potrebné si najprv uzrejmiť tento pojem. Slovo národ je odvodené od latinského „natio“, to je byť narodený. Pojem národ ako ho poznáme dnes sa zavádza až v 18. st. Dovtedy sa používal pre lokálne, územné, administratívne združenia, skupiny, frakcie atď. Ľudia sa delili len podľa spoločenskej vrstvy a zaraďovali sa do územia podľa toho, do ktorej monarchie patrili, teda, kto im vládol. V 18. st.

po francúzskej revolúcii sa zavádza pojem národ, ktorý predstavuje určitú skupinu ľudí žijúcich na určitom území s určitým jazykom, kultúrou, zvykmi a tradíciami. Národy sa sformovali v dôsledku pôsobenia historických, ekonomických a sociálnopolitických zákonitostí. Národ sa stáva jednou zo základných vývojových a existenčných foriem spoločnosti. Len čo národ vznikol, stal sa predmetom politiky ale aj vedeckého skúmania. Skúmal sa pôvod, zmysel, existencia a perspektíva národa. Filozofi, historici, sociológovia a politológovia rozmanitými spôsobmi rozvíjali učenie o národe, ktoré sa zvyčajne zahrňuje do pojmu nacionalizmus.
Nacionalizmus môžeme vysvetliť aj z hospodárskej stránky. Ešte v 17. st. pojem národné blaho znamenal blaho panovníka – kráľ, kráľovná, kráľovský dvor. Tí zhromažďovali peniaze pre vlastný luxus, na armádu, vďaka ktorej viedli expanzívnu politiku a tým zväčšovali svoju moc a prestíž. Vlastenectvo vtedy znamenalo oddanosť kráľovi. Za vlády Ľudovíta XIV bol zavedený systém, ktorý sa neskôr v západnej Európe často využíval. Výstavba ciest a kanálov, dotácie a daňové výnimky pre najdôležitejších francúzskych továrnikov, zaistenie vývozu francúzskeho tovaru a obmedzenie vývozu drahých kovov a nerastov. Táto politika sa nazýva merkantilistická. Posun od merkantilzmu k všeobecne zdieľanému hospodárskemu nacionalizmu bol spôsobený presunom od absolutizmu k demokracii. Týmto sa zmenil cieľ z obohacovania panovníka na zlepšenie blaha nižších tried ktoré sú na tom finančne dobre no nemajú urodzený pôvod a s tým spojené výhody. Hospodársky nacionalizmus vlastne vznikol zo snahy komerčnej triedy obchodníkov a bankérov poistiť si svoj majetok, slobodne obchodovať a oslabiť výsady aristokracie. Typickým príkladom pre hospodársky nacionalizmus bola Amerika v čase budovania svojich priemyselných štruktúr. V Amerike, ktorá bola mladou krajinou, bolo podľa merkantilistickej logiky treba rozvinúť priemysel, no americký výrobcovia sa nikdy nemohli vyrovnať Európskym veľkovýrobcom. Tak pripravil Hamilton (Americký minister financií, autor myšlienky o centrálnej Americkej banke, o federálnom dlhu a o minciach) zákon o clách, podľa ktorého sa na zahraničné výrobky uvalili vysoké clá, čím chcel podporiť domáci trh. Američania si ani neuvedomili koľko ich tento zákon stojí, pretože americký výrobcovia si stanovovali ceny bez toho, aby sa báli zahraničnej konkurencie. Tento zákon najviac zaťažoval južanských farmárov, ktorý museli nakupovať stroje za vysoké ceny. Týmto zákonom sa Amerika rozdelila na dva tábory.

Do prvého patrili severné krajiny, kde sa rozbiehal priemysel a táto časť Ameriky bola za zrušenie otrokárstva. Do druhého patrili južné štáty, kde boli farmári, ktorí vlastne museli rozvoj priemyslu platiť zo svojich vreciek. Tu bolo množstvo plantáží a tím boli samozrejme tieto štáty proti zrušeniu otrokárstva. Priemyselníci však tvrdili, že budúcnosť hospodárskej veľkosti Ameriky záleží na clách. Tieto rozpory nakoniec vyústili do občianskej vojny. Túto vojnu vyhral sever a tak sa cla uvalené na železo, oceľ, bavlnu atď. vyšvihli až nad 50%. Z týchto ciel sa federálna pokladnica rýchlo plnila a čoskoro v nej bolo toľko peňazí, že vláda mala prebytky v rozpočte a tie investovala na výstavbu ciest, železníc, kanálov atď. Najznámejší argument na vysoké clá bol: najlepšia obeta prinesie prospech pre celý národ a tak aj pre tých, ktorí tú obetu podstúpili (zaplatili). Demokratické vlády záviseli na vzdelanom obyvateľstve a preto sa v posledných desaťročiach devätnásteho storočia očakávalo, že občania budú navštevovať školy, učiť sa o histórii a hrdinstvách svojho národa, naučia sa správne čítať a písať v spisovnom jazyku , a prisahať vernosť štátnej vlajke. V takto vychovávaných občanoch vznikla myšlienka, že občania jedného štátu majú spoločnú zodpovednosť za svoj hospodársky blahobyt. Takto vlastne vzniká zárodok (hospodárskeho) nacionalizmu v povedomí jednoduchých občanov. Koncom storočia sa všeobecné jazykové a občianske vzdelanie hradené štátom rozšírilo do východnej Európy, na Balkán a do Ruska.
V osemnástom storočí sa po celej Európe čoraz viac vyskytovalo slovo „vlastenec“. Vlastenectvo je vlastne nižšou formou nacionalizmu. Vlastencom bol ten, kto v systéme slobodnej vlády pestuje svoju vlasť, teda vlastne verejné blaho. Podľa filozofa Bolingbroka by každý občan ktorý je vlastencom, mal upínať svoje myšlienky k dobru vlasti a teda k dobru ľudu, čo je cieľom vlády. Ukázalo sa že demokratické vlastenectvo je oveľa silnejšie ako loajalita k panovníkovi. Človek sa totiž radšej obetuje pre vlastné blaho a blaho svojich spoluobčanov ako pre panovníka žijúceho na vzdialenom prepychovom zámku. Tieto nové city sa odrazili v štátnych hymnách. Zákonníky a ústavy sa stali rovnako posvätné ako biblia. Zložité ekonomické, historické a politické rozdiely viedli k tomu, že zatiaľ čo v západnej Európe sa utvorili národnostné štáty, i keď zo silnými menšinami, vo východnej a južnej Európe sa vytvorili viacnárodné štáty. V týchto štátoch dlho prežíval feudalizmus a vždy tu boli ostré rozbroje medzi vládnucimi a utlačovanými národmi.

Po krvavej francúzskej revolúcii a Napoleónských vojnách sa národné uvedomenie rozšírilo do celej Európy. Tým sa stávali národne uvedomelými aj národy vo východnej Európe, ktoré boli utláčané a bez vlastného štátu. Takto vzniká ďalšia forma nacionalizmu ktorá je namierená proti vládnucemu národu, no zároveň spriateľuje všetky utláčané národy.
Pod vplyvom zvonka, ale aj následkom domácich pomerov, vzniklo aj u nás či už v období formovania slovenského a českého národa a v období neslobody, alebo po vzniku republiky, viacero malých alebo veľkých nacionalistických teórií o národe, jeho pôvode, znakoch, historickej opodstatnenosti a funkcii. Zo začiatku zohrávali objektívne - pozitívnu úlohu v boji proti neslobode, za získanie národnej a štátnej nezávislosti. Neskoršie sa však stávajú reakčnejšími a sú využívané ako nástroj utlačovateľskej národnostnej politiky. Tieto ideológie sa však zahrňujú do pojmu šovinizmus, čo je vlastne vyššia forma nacionalizmu, čím sme sa dostali k akémusi odstupňovaniu národného cítenia : vlastenectvo, nacionalizmus, šovinizmus.
Nacionalizmus alebo šovinizmus sa často spája s krajnou pravicou a preto je potrebné čiastočne sa venovať aj tejto problematike. Treba vysvetliť, čo vlastne pojem krajná pravica predstavuje a aká je jej skutočná spojitosť s nacionalizmom (šovinizmom). Najčastejšie sa tento pojem využíva na pokrytie všetkých radikálnych názorov. Tento pojem sa však nedá týmto spôsobom vysvetliť pretože väčšina moderných pravicových zoskupení prechádza skôr do ľavicovej sféry. Krajná pravica zahŕňa rôzne hodnotové orientácie od kontrarevolučného konzervativizmu, cez individualistický anarcholiberalizmus až po revolučné politické hnutia fašistického a národno socialistického smerovania. Krajná pravica v podobe kontrarevolučného konzervativizmu sa po prvý krát objavuje vo Francúzsku. Táto forma krajnej pravice vzniká po francúzskej buržoáznej revolúcii. Proti myšlienke vlády ľudu, individualizmu, občianskej rovnosti a antináboženskej spoločnosti sa stavali hodnoty monarchie, rodiny, tradičnej sociálnej hierarchie a katolicizmu. Krajnú podobu získava krídlo ktoré nesúhlasí s akýmkoľvek kompromisom čím sa díštancuje od všetkých ostatných politických zoskupení dokonca aj od umiernených konzervatívcov a stáva sa menšinovým. Toto zoskupenie sa však kvôli svojím extrémnym požiadavkám nikdy nepresadilo. Toto kontrarevolučné myslenie sa ujalo dvoma spôsobmi. Ten prvý cíti beznádej boja proti čoraz skazenejšiemu, plebejskejšiemu a bezbožnejšiemu ľudskému spoločenstvu.

Kvôli týmto faktorom sa orientuje len na seba ako na elitu a snaží sa v čo najväčšej miere uchovať cnosti minulého sveta. Moderná spoločnosť je jej cudzia a preto má minimálne množstvo sympatizantov. Tá druhá prechádza od aristokracie k novým sociálnym skupinám čím sa adaptuje na modernú spoločnosť v ktorej je všeobecné volebné právo, slobodná tlač a reklama. Ich bežnými ideami sa stáva nacionalizmus a antisemitizmus. K národu sa pravica obracia až neskôr pretože jeho vznik sa viaže k francúzskej revolúcii. V 19. st. sa medzi nacionalistami prestáva spájať národ s hodnotami: rovnosť, bratstvo, sloboda a ponechávajú si len bratstvo ktoré symbolizuje národnú jednotu. Antisemitizmus sa viaže už k obdobiu monarchie i keď vtedy vyvieral z ľudového katolicizmu. Neskôr však vzniká zo spájania židov s kapitalizmom a zakoreňuje sa medzi protikapitalisticky orientovanými mešťanmi a robotníkmi. Taktiež spájanie židov s Nemeckom vyvoláva medzi obyvateľstvom nenávisť k židom.
Ďalšou podobou krajnej pravice je Boulanžizmus. Nazýva sa podľa jeho tvorcu generála Boulangera. Boulange sa prezentoval aoko obhájca ľudu. Jediný spôsob ako ochrániť občanov pred záujmami bohatých, čo bol jeho cieľ, videl vo vláde jednotiacej autority. Pod týmto pojmom myslel moc posvätenú súhlasom ľudu. Je tu jasný náznak demokratického totalizmu. Tento smer sa často udáva ako predchodca fašizmu.
Ďalším hodnotovo čistejším pravicovým extrémizmom je hnutie Francúzska akcia s jej predstaviteľom Charlesom Maurrasom. Ten zhrnul svoj program do piatich základných pojmov: obnova rodiny, obce, provincie, odborných skupín a korporácií a obnova vládnej slobody. Z týchto bodov mu vyšla potreba obnovy monarchie. Tento smer vystupoval proti cudzincom, židom, protestantom a slobodomurárom. Maurras bol veľmi konzervatívny a odmietal politický dynamizmus pretože sa obával jeho zneužitia komunistami.
Modernou krajnou pravicou vo Francúzsku sa stáva národný front založený v roku 1972. Národný front sa orientuje na nacionálny a konzervatívny smer. Behom niekoľkých rokov sa Le Pen naplno presadzuje. LE Pen sa svojim vystupovaním snaží jednoznačné ukázať jeho spojitosť s krajnou pravicou no jeho radikálizmus nachádza celkom novú voličskú základňu zatiaľ čo tradičné miesta podpory krajnej pravice ostávajú mimo. Týmto však pravica ako celok získava väčšiu voličskú základňu.
Na rozdiel od Francúzska kde má krajná pravica historickú tradíciu (ako som už vyššie ukázal) v Nemecku vzniká krajná pravica až na začiatku 20. st. po zániku monarchie.

Je to spôsobené tým, že v Nemecku bolo dlho cisárstvo, ktoré bolo silne konzervatívne, hierarchické a absolutistické. Hneď po porážke v 1. sv. vojne sa objavujú prívrženci ultrakonzervatívnej pravice. Samozrejme chceli uchovať národnú jednotu prostredníctvom obnovenia monarchie a autoritatívneho režimu. Ich najväčšími nepriateľmi boli prirodzene komunisti, židia a liberáli. Antisemitizmus bol v Nemecku silne prežívaný, čo vyplýva už z historického vývoja. Typickým predstaviteľom Nemeckej tradicionalistickej krajnej pravice je Nemecká národno – ľudová strana na čele s Alfredom Hugenbergom. Táto strana chcela obnoviť monarchiu a národnú jednotu. Hugenberg podceňoval nacistov ktorých chcel využiť pre vlastné potreby. Toto sa mu nepodarilo a keby som sa snažil načrtnúť ako by vyzeralo Nemecko pod jeho vládou boli by to iba dohady. Každopádne vzhľadom k jeho silnému náboženskému založeniu by to nedopadlo tak radikálne ako pod vládou nacistov.
Týmto sme sa dostali k najznámejšiemu predstaviteľovi krajnej pravice Adolfovi Hitlerovy. Ten viedol Nemeckú národno-socialistickú robotnícku stranu (NSDAP). Jej program bol typickým zmiešaním socialistických ideí s nacionalizmom, antisemitizmom a rasizmom. Táto strana na rozdiel od tradičnej ultrakonzervatívnej pravice nechcela obnovovať moc panovníka a aristokracie, ale chcela dosiahnuť novú spoločnosť založenú na sociálnej spravodlivosti. S tradičnou pravicou však mala spoločný odpor voči komunizmu a liberalizmu. Inak však hlásali pre krajnú pravicu nepredstaviteľné revolučné zmeny. Teraz si priblížime národný socializmus, aby boli tieto zmeny jasné.
Systém, ktorým je riadená spoločnosť pod vládou národno-socialistickej strany sa skladá z dvoch častí: ovládanie a spôsob riadenia ekonomiky a hospodárstva štátu, a národnostnú a rasovú súčasť, ktorou sa hlavne odlišuje od všetkých ostatných systémov. Hospodárstvo a ekonomika národného socializmu počíta v štandardnom prípade s homogénnym národným štátom, ktorý si musí zabezpečiť sebestačnosť. Táto sebestačnosť však nesmie prerásť v izolovanosť, ktorú spôsobuje nacionálno-šovinistická politika niektorých pravicových strán. Štát musí zostať otvorený pre medzinárodný obchod, ktorý pomáha vyrovnávať hospodársku situáciu a tým aj životný štandard medzi štátmi, v ktorých je národno-socialistický systém uplatňovaný. Hlavným znakom národnej sebestačnosti je decentralizácia hospodárstva a obmedzenie akejkoľvek globalizácie a pokusov o vznik monopolných nadnárodných obchodných spoločností.

Centralizovaná však musí byť moc, ktorá ovláda smerovanie a hospodársky a ekonomický vývoj národno-socialistického štátu, alebo skupiny štátov. Štát, ktorého hospodárstvo je sebestačné dokáže zabezpečiť sociálnu spravodlivosť a istoty pre svojich obyvateľov. Tým si zabezpečí aj svoju prosperitu, hospodársky a kultúrny rast a v konečnom dôsledku zvýšenie životnej úrovne a zaistenie spokojnosti obyvateľov.
Ekonomickú stránku tohto systému obohatil o svoju teóriu aj filozof Gottfried Feder, ktorý vo významnej miere ovplyvnil a motivoval Adolfa Hitlera. Tento vo svojich teóriách rozoberá funkciu a postavenie kapitálu v štáte a rozlišuje v základoch jeho dve formy. Prvou formou je záporný finančný kapitál, ktorý reprezentujú finančné inštitúcie a má zhubný vplyv na spoločnosť, pretože spôsobuje úrokové otroctvo a podporuje vládu peňazí. V tej dobe bol takmer všetok tento kapitál v rukách židov. Po odstránení vplyvu finančného kapitálu zo spoločnosti sa z veľkej časti odstráni aj moc židov nad ostatnými národmi a štátmi, nakoľko ich moc je s finančným kapitálom neodmysliteľne spätá. Druhou kladnou formou je kapitál tvorivý, ktorý vzniká tvorivou prácou ľudských rúk, čiže je výsledkom národného hospodárstva. Pre správnu a zdravú funkčnosť štátu a systému je tento kapitál najdôležitejším prvkom. Je nutné dbať na jeho rozvoj, čiže na rozvoj zamestnanosti, čo zas zabezpečuje správne fungovanie štátu v sociálnej otázke. V súčastnosti v Nemecku prežíva krajná pravica najmä v jej nacistickej podobe, ktorá je však v zmenenej forme a uvádza sa pod pojmom neonacizmus.
Neonacizmus sa popri tom zaoberá aj národnostnou a rasovou otázkou. Jeho ideológia sa tu odvoláva na základné prírodné zákony, aplikované aj na ľudí ako jej súčasť. Túto problematiku podrobnejšie vo svojej filozofii rozoberá Joseph-Arthur Gobineau, ktorý popisuje a odôvodňuje nerovnosť medzi ľudskými rasami a nadradenosť silnejšej, vyššej rasy. V systéme národného socializmu musia byť zabudované také zákony, ktoré môžu usmerňovať celú spoločnosť v otázke vnútorného rozvoja rasy. Je tu nutné dbať o duševný aj fyzický rast druhu, čiže rasy. Popri tom musí byť ešte z povedomia ľudí jednej rasy vykorenený nacionalizmus a nacionálny šovinizmus. Tieto smery totiž rozvracajú jednotu rasy zvnútra a sú to vlastne neviditeľné zbrane nepriateľa. Ten zámerne vyvoláva vnútorné konflikty v rámci jednej rasy, pretože tieto ju oslabujú a zbavujú ju schopnosti brániť sa.

To môže nepriateľ jednoducho využiť a takýmto spôsobom oslabenú rasu už ľahko porazí zvonku.
Podľa neonacistov v súčasnom svetovom poriadku sú všetky rasy umelo postavené na jednu hodnotovú úroveň. Toto usporiadanie je však veľmi labilné a môže byť udržiavane iba dočasne. Človek totiž nemôže poraziť prírodu a po nejakom čase sa musí určite prejaviť nadradenosť jedného druhu, čiže rasy nad ostatnými. Smrteľným nebezpečím je však vzájomné kríženie medzi rasami, pretože to znižuje hodnotu a vlastnosti silnejšej rasy na úkor tej slabšej. Toto miešanie rás spôsobuje úpadok hodnotnejšej a vyššej rasy po všetkých stránkach. Jediný spôsob ako si môže vyššia rasa zabezpečiť svoj rozvoj a priaznivejšiu budúcnosť je porážka ostatných nižších rás. Biela rasa si musí vydobyť právo na vládnutie svetu, čo sa uskutoční v svetovej vojne.
Týmto sme si vysvetlili aj krajnú pravicu a z jej popisovania musí byť zrejmé, že krajná pravica má z nacionalizmom veľmi málo spoločného. Týmto ukončujem aj nacionalizmus, ktorý by sa síce dal rozoberať ešte dlho no jeho vysvetlenie bolo potrebné len kvôli pochopeniu jeho rozporov s globalizáciou. Tieto rozdiely by mali byť po načrtnutí oboch tém očividné. Záver

Dúfame, že našim projektom sa nám aspoň čiastočne podarilo objasniť Vám, čo je to globalizácia a nacionalizmus, aké sú ich dopady a vzájomné rozpory. Vzhľadom na obsiahlosť tejto témy sme mohli spomenúť iba najpodstatnejšie fakty. No aj napriek tomu sme tu načrtli ich podstatu a dôležitosť. Tým, že sme sa obmedzili len na informatívnu stránku tejto témy, sme chceli dosiahnuť čo najväčšiu objektivitu našej práce. Pritom tieto témy neuzatvárame a uvedenie jednotlivých častí do kladného alebo záporného svetla ponechávame na čitateľovi.
Nakoniec sa chceme poďakovať všetkým, ktorý sa o vznik globalizácie a nacionalizmu zaslúžili a tým dopomohli ku vzniku našej práce.


Bibliografia

Knihy:
1.) Robert B.

Reich, Dílo národú, Prostor 1995
2.) Karel Pomaizl, Nacionalizmus – jeho zdroje a projevy, Academia, Praha 1986
3.) Juraj Zvara, Národ a národné vedomie, Pravda, Bratislava 1982
1.) Miroslav Potočný, Mezinárodní organizace, Svoboda, Praha 1980
5.) Vít Suchý, NATO – štít či meč, Naše vojsko, Praha 1989
6.) Drahoš Šíbl, Regionalizácia a globalizácia vo svetovej ekonomike, Ekonomická univerzita Bratislava, 1996
7.) Petr Milén, Pláč a naděje nové Evropy, Melantrich 1998
8.) Milan Šikula, Globalizácia – rázcestie civilizácie
9.) Petr Staněk, Globalizácia svetovej ekonomiky
10.) Jaroslav Husár, Globalizácia spoločenských procesov vo svete
11.) John Naisbitt, Patrícia Aburdenová, Megatrendy 2000, Bratislava 1991

Internet:
1.) www.inpeg.ecn.cz
2.) www.globalizace.cz
3.) www.ekolist.cz
4.) www.reflex.cz
5.) www.worldbank.org
6.) www.imf.org
7.) www.svetovabanka.cz

Ostatné:
1.) Časopis OS, Krajná pravica dedičstvo moderného veku, Zdroje nacionalistickej ideológie
2.) Ivan Rynda – Co je to globalizace
3.) Jan Keller – Globalizace omezuje demokracii
4.) Petr Kužvart – K problému globalizace
5.) Colin Hines, Jakub Patočka – Lokalizace, čili nástin alternativy ke globalizaci
6.) Zygmund Bauman - Globalizace.