(termín ako prvý použil Lampert v zmysle veda o fenoménoch- javoch)- opisné skúmanie súborov javov; veda o fenoménoch (jav daný v skúsenosti) alebo o javoch. Fenomenológia pôvodne znamenala učenie o javoch, ktoré sa vymedzujú vzhľadom k prostému zdaniu, aj vzhľadom k podstate vecí. Hegelova Fenomenológia ducha opisuje javové formy ducha tak, ako sa nevyhnutne realizujú v skusenosti vedomia.

Výrazom "fenomenológia" sa označuje aj smer alebo hnutie súčasnej filozofie, ktoré inicioval Husserl: požaduje od filozofie vedeckú presnosť s cieľom, aby sa stala základom pre ostatné vedy a ich špecifické postupy. Treba sa vrátiť späť k veciam samotným, aby sme pochopili ich podstaty v zmysle eidetickej redukcie. Epoché komplementárne uchopuje transcendentálne ja. Husserlovým cieľom pritom nebolo vytvoriť systém, ale metódu (pozri: fenomenologická metóda-súbor postupov odhaľovania, skúmania a objasňovania fenoménov. Za tvorcu fenomenológickej metódy sa podkladá E. Husser) a opísať, čo možno vidieť, ak sa riadime touto metódou. Týmto mala fenomenológia značný vplyv a rozptýlila sa do rôznych filozofických učení, čo odporuje vlastne pôvodným Husserlovým zámerom. Fenomenologická metóda začína eidetickou redukciou (vyzátvorkovaním)- skúma iba podstatu, ktorou je čisté vedomie. Toto vedomie nie je prázdne, jeho vlastnosťou je, že vždy je na niečo zamerané. Zakladateľ fenomenológie E. Husserl sa zaoberal problematikou pravdy. Pravda veci je podstatou fenoménu- javu. Je to nadčasový zmysel reálnej veci, nachádza sa mimo priestoru a času, čiže je to podstata veci o sebe.

Redukcia eidetická - u Husserla: operácia zameraná na čistú podstatu objektov pri vylúčení empirických prvkov daného: v myšlienke sa obmieňajú rôzne vlastnosti predmetu (napr. stola) a pýta sa: "Je to ešte stôl?" K tomu sa pripája epoché ako uzátvorkovanie každého súdu o objektoch 

Fenomenologická metóda- Husserlovo učenie o metóde predstavuje najdôležitejšie teoretické jadro jeho filozofie, ktoré počas celej jeho tvorby je neustále kriticky prepracovávané. V rannej tvorbe je cieľom metódy pokus o noetické vysvetlenie základných logických zákonov. V neskoršom období práve historické limity vystúpia výrazne do popredia.

Fenomenológia sa zamýšľa nad tým, čo to znamená, že predmetnosť je a vykazuje sa v poznaní ako jestvujúcno. Súcno musí byť evidentné, a tým bezo zvyšku zrozumiteľné čisto z vedomia samotného. Preto je potrebné štúdium celého vedomia!!! 

- ako veda o čistom vedomí požaduje takú metódu, ktorá jej umožní zachytiť toto čisté vedomie a odkryť jeho podstatu.

Fenomén je predovšetkým to, čo sa nám ukazuje v skúsenosti, ktorá môže byť buď vonkajšia alebo vnútorná. Husserl tvrdí, že to, čo sa ukazuje vo fenoménoch, nie je len skúsenostno- zmyslovej povahy. Podrobnejšie skúmanie totiž ukáže, že základom zmyslového je nezmyslové.

Týmto získame dvojvrstevnatosť fenoménov. Prvou vrstvou je empiricko- reálna, vďaka ktorej je vôbec možný akt vnímania. Druhou vrstvou je vrstva esencií a esenciálnych faktov, vrstva eiditického (z Gr. EIDOS- idea, podstata, vzor), ktorá je odkrývaná noetickými aktami a postihovaná bezprostredným nazeraním podstaty (esencií)...HUSSERL týmto rozlíšením oprávnene prekonáva naivitu tzv. zdravého ľudského rozumu. Vedomie mu nesplýva s tým, čo pozoruje, na čo sa zameriava.                                                                                         Proces vyzátvorkovania všetkého náhodného, faktického a momentálneho Husserl nazýva 
Fenomenologickou redukciou, a tá tvorí základ jeho fenomenologickej metódy. Fenomenologická redukcia očisťuje fenomén od všetkých náhodných súvislosti vonkajšej a vnútornej skúsenosti. Je to cesta , keď čisté vedomie dospieva k nazeraniu čistej podstaty. Vedomie je to miesto, kde sa s vecami pôvodne stretávame. Veci- fenomény nie sú vedomím tvorené, ale sú vedomím bezprostredne dané a potom ním objavované. Vec je daná nielen pre vedomie, ale aj vedomím, čím je zdôraznený význam kreativity vedomia. Fenomenologická či transcendentálna redukcia je priestorom pre očistenie vedomie použitím „techniky“ epoché (uzátvorkovanie, obmedzenie), ktorou bo vylúčený prirodzený postoj človeka k svetu a bytiu, ale tiež všetkých teórií o tomto bytí.(čo sa tým zmení ak všetko uzátvorkujeme?) Redukcia nás vedie ku skúmaniu toho, čo je vo vedomí v procese vnútorného vnímania vlastných zážitkov. Musí obsiahnuť aj mňa ako nositeľa vedomia. Uzátvorkovanie vedie k rozlíšeniu psychologického a transcendentálneho vedomia.(to vzniká ako výsledný hľadaný produkt, je priestorom, kde možno nazerať pôvod toho všetkého, s čím sa stretávame. 

Transcendentálna fenomenológia- Len vedomiu pripisuje nepodmienenosť, pretože vedomie môže byť skúmané samo osebe, zatiaľ čo objektívny svet môže byť poznaný a pochopený len a len prostredníctvom vedomia. Husserl tvrdí, že svet sa mení na svet pre mňa, svet sa mení pre transcendentálne ego na fenomén sveta. Všetkému mysliteľnému predchádza sebapotvrdenie – ego sum. Objektívny svet má v tomto zmysle význam sveta pre mňa, je mojím svetom. Husserl charakterizuje transcendentálne ego ako „ja“ všetkých subjektov, ako jediné ego, ktoré je reálne, intermonadické a intersubjektívne. Jeho transcendentálne chápanie znamená my všetci. Až s transcendentálnou filozofiou vzniká možnosť najvyššieho sebapochopenia ľudstva a jeho dejinnej existencie. Toto sebapochopene sa realizuje podľa neho v dvoch svetoch- prirodzenom a vedeckom. Prirodzený svet- predvedecký a mimovedecký, t.z. svet zmyslovej skúsenosti, je živnou pôdou neveeckého ako aj vedeckého myslenia. Vedecký svet- má vedecky pravdivé bytie a je univerzom vedeckej pravdy. Aj keď medzi oboma svetmi nejestvuje žiadny plynulý prechod, a v tomto zmysle ako keby sme žili v dvojakom svete, predsa Husserla zvlášť zaujíma skutočnosť vplyvu sveta vedy na náš prirodzený svet .A to je pre neho problém krízy európskych vied.

Husserlova fenomenológia vo všetkých svojich vývojových fázach predstavuje originálny príspevok do dejín filozofického myslenia 20.storočia.

Husserl, E. – formuluje návrat k veciam samým obnovou pôvodnej čistej skúsenosti. Filozofiu označuje ako vedu o podstatách, ostatné vedy sú empirické t.z. vedy o faktoch.
- nemecký filozof, zakladateľ a hlavný predstaviteľ fenomenológie ako filozo- fického smeru a hnutia súčasnej filozofie. Husserlovo filozofické myslenie začína reflexiou matematiky a celkove ho možno charakterizovať ako sústavné rozširovanie a prepracovávanie fenomenológie, ktorú chápe - najmä od rokov 1910-1913 - ako radikálnu filozofiu. Husserl odmieta psychologizmus, historizmus i metafyziku
- jeho prvé veľké dielo Filozofia aritmetiky
- nasledovala Filozofia ako prísna veda, Idey čistej fenomenológie a fenomenologickej filozofie – hlavnou úlohou je skúmanie sveta cez problém čistého vedomia.
- Kríza európskych vied