Územie Slovenskej republiky bolo po niekoľko storočí súčasťou viacnárodných štátov. História slovenského parlamentarizmu je úzko spojena s bojom Slovákov za národnú identitu a štátnu suverenitu. Pozícia slovenských zástupcov v parlamentoch uhorského kráľovstva, rakúsko-uhorskej monarchie, v parlamente prvej Československej republiky alebo v parlamente znovuutvoreného československého štátu po II. Svetovej vojne odzrkadľovala nerovnoprávne postavenie slovenského národa v uvedených štátnych útvaroch. Historické okolnosti spôsobili, že Slováci nemajú dlhoročnú národnú parlamentnú tradíciu. V septembri 1848 vznikla prvá Slovenská národná rada pod vedením národovcov Štúra, Hurbana a Hodžu. Stala sa prvým slovenským národným reprezentačným politickým orgánom, ktorý viedol ozbrojený boj proti maďarskej nadvláde a pokúsil sa vybudovať slovenskú správu v časti Uhorska historicky obývanej Slovákmi. Z toho dvôvodu možno prvú Slovenskú národnú radu pokladať aj za prvú slovenskú vládu. Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa po dlhších prípravách oficiálne konštituovala druhá Slovenská národná rada ako najvyšší zastupiteľský orgán slovenského národa a prijala historickú Deklaráciu slovenského národa. Zmeny v Československej republike vyvolané Mníchovskou dohodou a následnou Viedenskou arbitrážou v roku 1938 sa prejavili na slovenskej politickej scéne. V decembri 1938 sa konali prvé voľby do Snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Mníchovský diktát spochibnil schopnosťokypteného štátu zaručiť nerušené vonkajšie podmienky existencie slovenského národa v danom štátoprávnom položení. Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 prijal rozhodnutie o vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky. Poslanci sa rozhodovali pod silným tlakom fašistického Nemecka a pod priamou hrozbou možnosti okupácie celého Slovenska, Maďarskom. Podľa Ústavy Slovenskej republiky z 21. júla 1939 bol slovenský štát republikou, v ktorej zákonodárnu moc vykonával Snem Slovenskej rupubliky volený na päťročné volebné obdobie. V skutočnosti sa voľby v tedajšej Slovenskej republike nikdy nekonali a Snemom Slovenskej republiky sa stal pôvodný krajinský snem. Vonkajšie okolnosti zapríčinili, že Slovenská republika existovala len veľmi krátko a mala rozporoplnú históriu. Právomoci Snemu Slovenskej republiky boli značne obmedzené v prospech výkonnej moci a v dôsledku vývoja na konci II. Svetovej vojny stratil možnosť zasiahnuť do povojnového štátoprávneho usporiadania.

História súčasného slovenského parlamentu sa odvíja od jeho založenia ako ilegálnej reprezentatívnej inštitúcie protifašistického odboja na jeseň 1943. Po vystúpení z ilegality počas Slovenského národného povstania – druhého najväčšieho protifašistického hnutia v Európe – sa Slovenská národná rada po prvykrát stala vrcholným zákonodárnym a výkonným orgánom Slovenska. Po skončení II. svetovej vojny mala Slovenská národná rada značné právomoci, ktoré sa v neskorších spoločensko-politických podmienkach československého štátu postupne legislatívne redukovali. Od februíra 1948 do novembra 1989 bola v systéme vlády jednej politickej strany (zakotvenom v ústave z roku 1960) existencia ďalších politických subjektov formálna. Parlamenty pasívne potvrdzovali rozhodnutia vtedajšieho komunistického vedenia štátu. Po novembri 1989 jedným z prvých legislatývnych aktov bola zrušená vedúca úloha komunistickej strany. V bývalom Československu sa začal rozvíjať pluralitný politický život. Spoločenský vývoj na Slovensku bol v období po novembri 1989 výrazne ovplyvnený národným emancipačným procesom. Víťazi parlamentných volieb v roku 1992 – Hnutie za demokratické Slovensko a Občianská demokratická strana – v auguste 1992 v Brne dospeli k politickému rozhodnutiu o termíne zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky od 1. januára 1993.

Poslanci Slovenskej národnej rady v júli 1992 schválili Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992. Nadobudnutím jej účinnosti 1. októbra 1992 sa nahradil názov Slovenská národná rada názvom Národná rada Slovenskej republiky. Poslanci Federálneho zhromaždenia schválili 25. novembra 1992 vládny návrh ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
1. januára 1993 vznikla zvrchovaná a suverénna Slovenská republika. Na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky 15. februára 1993 poslanci zvolili prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Postupne sa prijali viaceré zákonné úpravy súvisiace s organizáciou samostatného štátu. Vnútropolitická situácia na jar 1994 vyústila do vypísania predčasných volieb do najvyššieho zákonodárneho zboru. Výsledky prvých slobodných volieb v samostatnej Slovenskej republike, ktoré sa konali 30. septembra a 1. októbra 1994, odzrkadlili štruktúru politických preferencií obyvateľstva nového štátu. Vytvorila sa povolebná koalícia strán HZDS, SNS a ZRS, ktorá si zachovala v parlamente po celé štyri roky prvého volebného obdobia absolútnu väčšinu.

Po naplnení zákonom stanoveného štvorročného obdobia sa v dňoch 25. a 26. septembra 1998 uskutočnili nové voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorých sa zúčastnilo 84.24% z celkového počtu oprávnených voličov. Výsledky volieb sa premietli do zmeny zastúpenia jednotlivých politických strán v zákonodarnom zbore. Vytvorila sa koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP, ktorá v parlamente získala ústavnú väčšinu. To jej umožnilo o.i. schváliť ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta SR. Na základe tohto zákona naši občania 29. mája 1999 v druhom kole zvolili za prezidenta SR Rudolfa Schustera. V dňoch 20. a 21. septembra 2002 sa konali ďalšie voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré priniesli nové rozdelenie mandátov v III. volebnom období. Volebná účasť 70.06% bola podľa očakávania nižšia ako v predchádzajúcich voľbách. Najväčší počet hlasov, 19,50% dostalo HZDS, čím získalo v národnej rade 36 mandátov (stratilo však proti predchádzajúcemu obdobiu 7 mandátov). Slovenská kresťanská a demokratická únia (SDKÚ) získala 15,09% a stala sa s 28 mandátmi druhou najsilnejšou stranou v novom parlamente. Strana Smer získala 13,46% hlasov a bude ju v parlamente zastupovať 25 poslancov, Strana maďarskej koalície má 20 kresiel pri zisku 11,16% platných hlasov. Kresťanskodemokratické hnutie (8,25% hlasov) a Alianciu nového občana (8,01% hlasov) bude zhodne zastupovať po 15 poslancov. Do parlamentu sa po prvý raz dostala aj Komunistická strana Slovenska so ziskom 6,32% hlasov a 11-timi poslaneckými kreslami. V porovnaní s predchádzajúcimi volebnými obdobiami sa do národnej rady nedostali Slovenská národná strana a Pravá Slovenská národná strana, rovnako ani Strana demokratickej ľavice.