referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Slavomír
Pondelok, 22. apríla 2024
Sociálna etika
Dátum pridania: 16.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: palo10
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 556
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.1
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 10m 10s
Pomalé čítanie: 15m 15s
 
Častokrát veľmi ťažko a s veľkou námahou môžeme metodicky preniknúť k abstrakcii týchto antropológií. Tento výskum je pravda veľmi dôležitý, ale jeho roztrieštenosť často priam zakrýva pohľad na človeka ako takého a vcelku. Celkový zmysel bytia je možné určiť iba vtedy, ak sa nám podarí vidieť a postihnúť esenciu človeka celkove. L. Wittgestein povedal, že keby sme zodpovedali na všetky možné vedecké otázky, predsa by zostali celkom nedotknuté problémy nášho života. Problém človeka je možné vidieť len a len vtedy, keď sa budeme pýtať na človeka ako takého, vcelku. Až vtedy sa ukáže, zviditeľní sa, aké miesto patrí antropologickým špeciálnym vedám v rámci celku. Samotná etická výchova vychádza z človeka ako tvora v zásade dobrého, u ktorého prosociálnosť je súčasťou najhlbšej identity. A samotná výchova je rozvíjaním jeho existenciálnych potencionalít. Znamená to, že aktívnym subjektom je výchova dieťaťa, výchova, ktorá sa orientuje na morálku autonómnu – čiže na postoje, motiváciu a na rozvoj osobnosti autonómnej. V rámci etickej výchovy sa človek dostáva do pozície slobodnej živej bytosti, ktorá formuje a rozvíja svoju pravú identitu len a len v pozitívnej interakcii s prostredím prírodným a s inými ľuďmi. Sám sa pritom dynamizuje, sebapresahuje, prekračuje akékoľvek konečné limity. Nás najviac udivuje schopnosť takéhoto človeka identifikovať sa s druhými. Preto osobnosť človeka nie je monáda v Leibnitzovom slova zmysle – „nemá okná“. Je otvorená a identifikuje sa s inými ľuďmi. Biologicky sa človek rodí, rodí sa jeho organizmus, ale človekom a hlavne osobnosťou sa stáva v ontogenetickom vývine hlavne vďaka interakcii, základom ktorej je prosociálnosť. Prosociálnosť nie je celá etika. Je však jej jadrom, kompasom, srdcom. Je to zlaté pravidlo mravnosti, ktoré bolo stáročia identifikované vo všetkých civilizáciách. Etika, etická výchova, psychológia, filozofická antropológia za posledné roky výrazne zvýšila záujem o výskum pozitívneho sociálneho správania – skrátka prosociálneho. Prosociálnym správaním nazývame také správanie, ktoré je zamerané na pomoc alebo v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov, avšak bez toho, že by existovala vonkajšia odmena pre autora správania. To znamená, že motívom a predpokladom prosociálneho správania je vnútorná potreba alebo tendencia robiť to, čo prospeje druhému. Cieľom výchovy k nemu je nielen osvojenie určitého vonkajšieho správania človeka, ale schopnosť priviesť ho k tomu, aby sa deti správali prosociálne z takejto vnútornej potreby. Čo sa týka samotného pojmu prosociálne správanie, existuje viacero vymedzení tohto pojmu. Napr. J. Křivohlavý, uvádza, že je to: „správanie človeka, ktorý berie do úvahy situáciu druhej osoby, jej potreby, núdzu, ťažkosti, strádania, choroby, ale aj priania, očakávania, túžby a pritom sa snaží vlastním konaním situáciu druhej osoby zlepšiť, jej potreby uspokojiť, bolesti utíšiť, núdzu odstrániť...“ V tejto súvislosti treba poznamenať, že pri analýze takého správania, ktoré je zamerané na prospech iného človeka, sa však zistilo, že druhému je možné poslúžiť na základe rôznych pohnútok.

Základné kategórie etickej výchovy
Empatia je prejavom schopnosti a snahy doslova počúvať a prijímať názory iného, jeho prežívania bez negatívnych úsudkov a záverov. Vyjadruje našu schopnosť objaviť často skrytý zmysel toho, čo chce iný vyjadriť. V morálnych medziľudských vzťahoch a komunikácii umožňuje explikovať na jednej strane akési odpútanie sa od vlastného JA a na strane druhej umožňuje objaviť a kvalifikovať variabilitu prístupov a hľadísk k iným ľuďom, napomáha človeku uvedomiť si rozdiely medzi ľuďmi. Je to kvalifikácia, ktorá síce ľudí diferencuje, ale na druhej strane spája. Samotný výraz ,, empatia“ nájdeme v slovníkoch starogréckeho jazyka. V pôvodnom význame znamená silnú emóciu, vášeň. Je obmenou všeobecne známeho pojmu ,, pátos“ toho známeho pojmu do ktorého grécka mentalita vložila poznatok, že veľké city a mimoriadne úsilie nevyhnutne obsahujú v sebe utrpenie. Pátos totiž v pôvodnom význame znamená nešťastie, chorobu, utrpenie. V takomto význame sa s ním stretávame aj v klasickej dráme a v Aristotelových písomnostiach. Väčšina neskorších európskych jazykov prevzala toto grécke slovo a pretvorila ho podľa svojich pravidiel, respektívne ho používala ako skladobný prvok zložených slov. Rozličné podoby slova pátos sa teda zachovali, jeho sémantický obsah prešiel aj do iných jazykov, no výraz empatia ani pôvodne nebol veľmi frekventovaný, v angličtine z obdobia helenizmu, v ,,koiné“, ho už sotva nájdeme, preto už nefiguruje ani medzi výrazmi v Novom zákone.

V priebehu storočí slovko ,, en“, ktoré znamená „ v“ , prípadne „do“, stratilo svoju funkciu, keď v spojení so slovami alebo podstatnými menami vyjadrovalo intenzitu, pevnosť, silu, preto empatia, ktorá bola povolaná vyjadriť zvýšenú mieru pátosu ( alebo niektorého jeho synonyma, napríklad pathé, pathéma, pathésis) sa z jazykovej praxe pomaly vytrácala. Toto grécke slovo sa neskôr znova objavilo v angličtine ako archaický výraz, predovšetkým v jazyku filozofie, umení a v jazyku úradov, no aj tu ako zriedkavý výraz. Dejiny jeho frekvencie a významných zmien nie sú zatiaľ ešte rozpracované. Alfred Adler, ktorý pojem empatie skúmal vo svojej práci publikovanej v tridsiatych rokoch v angličtine, cituje z istého anglického textu minulého storočia: „Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka a cítiť jeho srdcom.“Afektívna empatia je emocionálna reakcia na city druhého. Predpokladá vrátenie sa do citov druhého na globálnej úrovni. Znamená to, že sa jedná o vrátenie toho, či určitá morálna situácia, morálny vzťah, morálna skutočnosť je pre iného príjemná alebo nepríjemná. V praktických morálnych vzťahoch reálneho života existuje afektívna empatia v úzkych dialektických protirečivých vzťahoch s kognitívnou empatiou. Oba typy empatie úzko súvisia s úrovňou komunikácie medzi ľuďmi, čo znamená, že čím intenzívnejšia je empatia, tým rýchlejšia a bezprostrednejšia môže byť komunikácia, vzájomná výmena názorov a morálna kultivácia.
Kognitívna empatia je vnímanie stavu druhej osoby pomocou predstavivosti, a to tak, že chápeme a s istou pravdepodobnosťou predvídame jej myšlienky, city, konania na báze sociálnej reality, či morálnych vzťahov. Niektorí autori kognitívnu empatiu stotožňujú so schopnosťou predikácie správania druhej osoby.
 
späť späť   1  |   2   
 
Zdroje: Popelová, J.: Etika, Praha: PRAVDA, 1962. , Klimeková, A.: Etika a mravná výchova, Prešov: Grafotlač, 1999.
Podobné referáty
Sociálna etika 3.0110 662 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.