Humanistické ideály morálnej výchovy
Skôr než prejdem k problematike humanistických ideálov mravnej výchovy, pokúsim sa vymedziť pojem humanizmus.
S pojmom humanizmus sa spája obraz človeka, ktorý je schopný sa rozvinúť na dokonalého človeka vďaka slobodným okolnostiam a dobrému vzdelaniu. Z tohto aspektu je humanizmus vždy spätý s určitým ideálom vzdelanosti s normatívnymi predstavami o tom, aký by mal byť človek. V období renesancie, ktoré sa ako epocha označuje ako humanizmus, prešiel ideál humanity a vzdelávania hlbokými zmenami, ktoré sú podnietené návratom k antike. V protiklade ku kresťanskému stredoveku, pre ktorý bol určujúci božský posvätný poriadok, sa čoraz viac dostáva do popredia človek a svet. Samotný pojem humanizmus pochádza z latinského humanus – ľudský, je to filozoficko-etické stanovisko, ktoré na popredné miesto dáva človeka, jeho dôstojnosť, blaho, potreby a záujmy. V dejinách filozofického myslenia bolo vytvorené množstvo koncepcií humanizmu, ktorých rozmanitosť odzrkadlila rôznu dejinnú situáciu človeka, dočasný stupeň jeho emancipácie, jeho determinovanosť spoločenskými vzťahmi, rôzne svetonázorové roviny, na základe ktorom bol problém človeka a jeho morálky posudzovaný.
Veľkosť človeka bola v starogréckom myslení vyjadrená bájkou o Prométheovi, ktorý ukradol bohom oheň a nesklonil sa pred ich hnevom. K orientácií na človeka prišlo neskôr u niektorých Sofistov, z ktorých Protagoras vyslovil známu humanistickú zásadu: „Človek je mierou všetkých vecí.“ V poslednej dobe sa snaží vydávať za humanizmus i kresťanstvo, ktoré buduje rôzne varianty teocentrického humanizmu. Humanizmus je však možný iba ako názor antropocentrický, v ktorom je človek samostatným zdrojom mravného ocenenia, hodnôt a imperatívov, že človek je svojím vlastným tvorcom a najvyššou hodnotou medzi hodnotami.

Teoretické východiská etickej výchovy
„Ľuďmi sme sa narodili, aby sme ľuďmi boli. Chceme, aby k stavbe všedného diela boli pripustení všetci, ktorí uvažovali o zbožnosti, mravoch, vedách a umeniach, bez ohľadu na to, či je to kresťan, žid alebo pohan a rovnako bez ohľadu na to, ku ktorej sekte by sa hlásili, či už je to pytagorejec, akademik, peripaktik, stoik, Essejan, Grék, Riman, staroveký alebo súčasný, doktor alebo rabín, bez ohľadu na cirkev, synodu, koncil, skrátka všetci a boli vypočutí, čo dobré prinášajú.“
( Ján Amos Komenský )

Napriek uvedenému citátu J.A. Komenského, nedá mi nezačať myšlienkou J.B Shawa, ktorý hovorí: „Teraz keď sme sa naučili lietať vzduchom ako vtáci a plávať pod vodou ako ryby, zostáva nám len jedna vec: aby sme sa naučili žiť na zemi ako ľudia.“ Preto si stále kladieme otázku: Kto je človek?, odkiaľ prichádza?, v čo môže dúfať? Akceptujeme skutočnosť, že základom morálnej orientácie je sám fenomén človeka vo svete a systém jeho neustále kladených otázok, pýtajúcich sa na jeho poslanie. Nie je to iba suma poznatkov, názorov, podávajúcich určitý obraz sveta, ale je to predovšetkým vyjadrenie a zdôvodnenie základných postojov človeka k svetu, sebe samému, kde človek hľadá seba samého i zmysel sveta. Otázka znie: aké sú teoretické východiská etickej výchovy? Čo sa týka tohto výchovného predmetu, je potrebné poznamenať, že z teoretického hľadiska je orientovaný na rozvoj identity a prosociálnosti a to prostredníctvom rozvoja a kultivácie sociálnych zručností. Okrem toho, v centre pozornosti stoja špeciálne tematické celky, typu mravných noriem a zákonov, svedomia, atribúcie, empatie, asertivity, morálnej flexibility, ako aj konkrétne aplikačné témy, typu etika pracovných, ekonomických vzťahov, profesijná etika a etické aspekty ekológie. Témy, ktorými operuje špeciálna etika. Celý výchovný projekt je nesmierne zložitá, mimoriadne komplexná a multidisciplinárna záležitosť. Na etickej výchove sa podieľajú následovné teoretické disciplíny – sociológia, manažment zmeny, výskum mozgu, psychológia osobnosti, vývinová psychológia, sociálna psychológia, psychológia prosociálnosti, religionistika, filozofia výchovy, etika a filozofická antropológia. Pravdaže kľúčový význam má filozofická antropológia. Je to zásadný a zovšeobecňujúci pohľad na človeka. Každé vedecké skúmanie, ktorého predmetom je človek, sa v súčasnosti nazýva antropológia. Je ale potrebné rozlišovať medzi antropológiou filozofickou a nefilozofickou. Ak abstrahujeme od antropológie teologickej, stojí pred nami široká paleta možností: antropológia biologická, sociálna i kultúrna. Uvedené špeciálne vedy majú jeden spoločný znak, za určitých predpokladov skúmajú dielčí aspekt ľudského bytia. Antropológia už ako špeciálna veda je predelená do vysoko špecializovaných dielčích odvetví.
Častokrát veľmi ťažko a s veľkou námahou môžeme metodicky preniknúť k abstrakcii týchto antropológií. Tento výskum je pravda veľmi dôležitý, ale jeho roztrieštenosť často priam zakrýva pohľad na človeka ako takého a vcelku. Celkový zmysel bytia je možné určiť iba vtedy, ak sa nám podarí vidieť a postihnúť esenciu človeka celkove. L. Wittgestein povedal, že keby sme zodpovedali na všetky možné vedecké otázky, predsa by zostali celkom nedotknuté problémy nášho života. Problém človeka je možné vidieť len a len vtedy, keď sa budeme pýtať na človeka ako takého, vcelku. Až vtedy sa ukáže, zviditeľní sa, aké miesto patrí antropologickým špeciálnym vedám v rámci celku. Samotná etická výchova vychádza z človeka ako tvora v zásade dobrého, u ktorého prosociálnosť je súčasťou najhlbšej identity. A samotná výchova je rozvíjaním jeho existenciálnych potencionalít. Znamená to, že aktívnym subjektom je výchova dieťaťa, výchova, ktorá sa orientuje na morálku autonómnu – čiže na postoje, motiváciu a na rozvoj osobnosti autonómnej. V rámci etickej výchovy sa človek dostáva do pozície slobodnej živej bytosti, ktorá formuje a rozvíja svoju pravú identitu len a len v pozitívnej interakcii s prostredím prírodným a s inými ľuďmi. Sám sa pritom dynamizuje, sebapresahuje, prekračuje akékoľvek konečné limity. Nás najviac udivuje schopnosť takéhoto človeka identifikovať sa s druhými. Preto osobnosť človeka nie je monáda v Leibnitzovom slova zmysle – „nemá okná“. Je otvorená a identifikuje sa s inými ľuďmi. Biologicky sa človek rodí, rodí sa jeho organizmus, ale človekom a hlavne osobnosťou sa stáva v ontogenetickom vývine hlavne vďaka interakcii, základom ktorej je prosociálnosť. Prosociálnosť nie je celá etika. Je však jej jadrom, kompasom, srdcom. Je to zlaté pravidlo mravnosti, ktoré bolo stáročia identifikované vo všetkých civilizáciách. Etika, etická výchova, psychológia, filozofická antropológia za posledné roky výrazne zvýšila záujem o výskum pozitívneho sociálneho správania – skrátka prosociálneho. Prosociálnym správaním nazývame také správanie, ktoré je zamerané na pomoc alebo v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov, avšak bez toho, že by existovala vonkajšia odmena pre autora správania. To znamená, že motívom a predpokladom prosociálneho správania je vnútorná potreba alebo tendencia robiť to, čo prospeje druhému. Cieľom výchovy k nemu je nielen osvojenie určitého vonkajšieho správania človeka, ale schopnosť priviesť ho k tomu, aby sa deti správali prosociálne z takejto vnútornej potreby. Čo sa týka samotného pojmu prosociálne správanie, existuje viacero vymedzení tohto pojmu. Napr. J. Křivohlavý, uvádza, že je to: „správanie človeka, ktorý berie do úvahy situáciu druhej osoby, jej potreby, núdzu, ťažkosti, strádania, choroby, ale aj priania, očakávania, túžby a pritom sa snaží vlastním konaním situáciu druhej osoby zlepšiť, jej potreby uspokojiť, bolesti utíšiť, núdzu odstrániť...“ V tejto súvislosti treba poznamenať, že pri analýze takého správania, ktoré je zamerané na prospech iného človeka, sa však zistilo, že druhému je možné poslúžiť na základe rôznych pohnútok.

Základné kategórie etickej výchovy
Empatia je prejavom schopnosti a snahy doslova počúvať a prijímať názory iného, jeho prežívania bez negatívnych úsudkov a záverov. Vyjadruje našu schopnosť objaviť často skrytý zmysel toho, čo chce iný vyjadriť. V morálnych medziľudských vzťahoch a komunikácii umožňuje explikovať na jednej strane akési odpútanie sa od vlastného JA a na strane druhej umožňuje objaviť a kvalifikovať variabilitu prístupov a hľadísk k iným ľuďom, napomáha človeku uvedomiť si rozdiely medzi ľuďmi. Je to kvalifikácia, ktorá síce ľudí diferencuje, ale na druhej strane spája. Samotný výraz ,, empatia“ nájdeme v slovníkoch starogréckeho jazyka. V pôvodnom význame znamená silnú emóciu, vášeň. Je obmenou všeobecne známeho pojmu ,, pátos“ toho známeho pojmu do ktorého grécka mentalita vložila poznatok, že veľké city a mimoriadne úsilie nevyhnutne obsahujú v sebe utrpenie. Pátos totiž v pôvodnom význame znamená nešťastie, chorobu, utrpenie. V takomto význame sa s ním stretávame aj v klasickej dráme a v Aristotelových písomnostiach. Väčšina neskorších európskych jazykov prevzala toto grécke slovo a pretvorila ho podľa svojich pravidiel, respektívne ho používala ako skladobný prvok zložených slov. Rozličné podoby slova pátos sa teda zachovali, jeho sémantický obsah prešiel aj do iných jazykov, no výraz empatia ani pôvodne nebol veľmi frekventovaný, v angličtine z obdobia helenizmu, v ,,koiné“, ho už sotva nájdeme, preto už nefiguruje ani medzi výrazmi v Novom zákone.

V priebehu storočí slovko ,, en“, ktoré znamená „ v“ , prípadne „do“, stratilo svoju funkciu, keď v spojení so slovami alebo podstatnými menami vyjadrovalo intenzitu, pevnosť, silu, preto empatia, ktorá bola povolaná vyjadriť zvýšenú mieru pátosu ( alebo niektorého jeho synonyma, napríklad pathé, pathéma, pathésis) sa z jazykovej praxe pomaly vytrácala. Toto grécke slovo sa neskôr znova objavilo v angličtine ako archaický výraz, predovšetkým v jazyku filozofie, umení a v jazyku úradov, no aj tu ako zriedkavý výraz. Dejiny jeho frekvencie a významných zmien nie sú zatiaľ ešte rozpracované. Alfred Adler, ktorý pojem empatie skúmal vo svojej práci publikovanej v tridsiatych rokoch v angličtine, cituje z istého anglického textu minulého storočia: „Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka a cítiť jeho srdcom.“Afektívna empatia je emocionálna reakcia na city druhého. Predpokladá vrátenie sa do citov druhého na globálnej úrovni. Znamená to, že sa jedná o vrátenie toho, či určitá morálna situácia, morálny vzťah, morálna skutočnosť je pre iného príjemná alebo nepríjemná. V praktických morálnych vzťahoch reálneho života existuje afektívna empatia v úzkych dialektických protirečivých vzťahoch s kognitívnou empatiou. Oba typy empatie úzko súvisia s úrovňou komunikácie medzi ľuďmi, čo znamená, že čím intenzívnejšia je empatia, tým rýchlejšia a bezprostrednejšia môže byť komunikácia, vzájomná výmena názorov a morálna kultivácia.
Kognitívna empatia je vnímanie stavu druhej osoby pomocou predstavivosti, a to tak, že chápeme a s istou pravdepodobnosťou predvídame jej myšlienky, city, konania na báze sociálnej reality, či morálnych vzťahov. Niektorí autori kognitívnu empatiu stotožňujú so schopnosťou predikácie správania druhej osoby.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sociálna etika