referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Anežka
Utorok, 2. marca 2021
Jean-Paul Sartre a existencializmus
Dátum pridania: 31.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Mika28
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 255
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 9.1
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 15m 10s
Pomalé čítanie: 22m 45s
 

Hlavná postava a zároveň rozprávač tejto poviedky je Pablo Ibbieta, ktorý je odsúdený na trest smrti, pre ukrývanie republikána Romana Grisa.

Spolu s ďalšími postavami (Juan Mirbal, Tom Steinbock), ktoré sú považované za anarchistov, je umiestnený do chladnej miestnosti, kde má prečkať posledné hodiny svojho života. Tento znak je typický práve pre Sartra, teda že lokalizuj príbehy do uzavretých priestorov, ktoré symbolizujú izoláciu človeka a každý odchod z tohto priestoru je nemožný a je zastavený múrom, ktorý je bariérou medzi človekom a spoločnosťou.

Týmto trom postavám sa zdá všetko vôkol úplne cudzie. Keď prichádza belgický lekár, ktorý im má pomôcť prekonať posledné hodiny života, ani jednému z nich sa nezdá, žeby im pomáhal, vnímajú ho ako niečo úplne cudzie: „Hľadeli sme naňho všetci traja, pretože bol živý. Mal pohyby živého, starosti živého: triasol sa od zimy v tejto pivnici, ako sa trasú živý; telo mal poslušné a dobre živené. My sme však už necítili svoje telá – určite nie tak ako on.“

„... hľadel som na Belgičana, ktorý stál rozkročený na pevných nohách, ovládal si svaly – a ktorý mohol myslieť na zajtrajšok.“

Možno si tu taktiež všimnúť jeden z charakteristických znakov existencializmu a tým je myšlienka, že svet je taký, ako ho prežíva jednotlivec, čiže vnímanie sveta je subjektívne. Napríklad strach prežíva každá z postáv úplne inak.

Pablo pôsobí navonok ľahostajne, no hlavou mu prebiehajú rôzne myšlienky a upadá do apatie. Je kritický k spoluväzňom, ani blízkosť smrti ho nedonúti aby sa na nich pozeral zhovievavo. Je cynický, uvažuje o živote a smrti. Slová v takej situácii nie sú dôležité, strácajú význam. Všetko stráca zmysel, ostáva len človek a smrť. Snaží sa zachovať si vlastnú tvár, svoju identitu a opovrhuje ostatnými spoluväzňami ktorí dávajú svoj strach jasne najavo.

Správanie tejto postavy mi nie je veľmi sympatické, pretože mám pocit, akoby sa Pablo snažil zo seba robiť silného jedinca, no pre mňa táto postava stráca ľudskosť, keďže navonok prejaviť strach je niečo prirodzené, niečo čo patrí k človeku. No myslím si, že práve to je cieľom Sartra, poukázať, len akým absurdným spôsobom si možno uvedomiť svoju vlastnú identitu, samého seba, svoju existenciu.

Juan kričí, plače, odprisaháva, že nikdy nič nespravil, že je tam neprávom. Správanie tejto postavy u mňa vyvolalo miestami až ľútosť. Myslím si, že Sartre túto postavu ako keby odsúdil za to, že nezvládla svoj strach a tak sa nedopracovala k pochopeniu svojej existencie. No aj napriek tomu ako všetci traja, aj táto postava si uvedomuje svoju smrť, svoju osamelosť a zmieruje sa s ňou.

Zatiaľ čo Tom sa snaží svoj strach skryť za neustále rozprávanie, čo Pablovi, značne vadí, veď sa nám ho aj snaží akosi sprotiviť, keď o ňom rozpráva s cítiteľným hnusom. No aj napriek veľmi asympatickému opisu Toma, mi jeho vyrovnanie sa so strachom pripadá najrealistickejšie, myslím si, že mnoho ľudí sa potrebuje zo strachu vyrozprávať.

Pre každého z nás je ťažko súdiť takúto krajnú situáciu, možno preto nám autor dáva možnosť vybrať si z rôznych typov reakcií na niečo tak absurdné, pre normálneho človeka nepredstaviteľné.

Nakoniec Pablo dostane šancu zachrániť sa, ak povie kde sa Ramon skrýva. Nespraví to: „Nemal som už Ramóna Grisa rád. Moje priateľstvo k nemu odumrelo pred svitaním spolu s mojou láskou ku Conche a spolu s mojou túžbou žiť. Ale kvôli tomu som sa nerozhodol zomrieť miesto neho. Jeho život nemal väčšiu cenu ako môj. Žiadny život nemal cenu.“ Keďže pre Pabla už život nemá žiadnu cenu, rozhodne sa vystreliť si z ľudí, ktorí ho vypočúvajú a zo žartu si vymyslí, že Ramon sa nachádza na cintoríne.

Príbeh končí absolútnou absurditou a z človeka odhodlaného obetovať sa za správnu vec, sa stáva hrou náhody nechcený zradca. Pablo však nereaguje šťastím, myslím si, že je znechutený zo života a zmetený z toho ako sa pohráva s osudmi ľudí: „Svet sa so mnou zakrútil, a zrazu som sa našiel na zemi. Tak som sa smial, až mi slzy vhŕkli do očí.”

5. Záver

Táto poviedka na mňa veľmi zapôsobila a podľa môjho názoru autor veľmi realisticky podáva reakciu človeka na smrť v takejto krajnej situácií. Aj keď vo mne vyvolala prevažne veľmi negatívne pocity, no práve to sa mi po prečítaní diela páčilo, pretože autor vťahuje čitateľa do deja a zároveň mu tým aj nepriamo objasňuje základné princípy jeho filozofie.

Taktiež aj celá filozofia existencializmu na mňa veľmi zapôsobila a som rada, že som sa s ňou mohla prostredníctvom tejto práce tak dobre oboznámiť. Podľa mojej mienky, až na menšie „chybičky“, ktoré by sme mohli jej predstaviteľom vytýkať, má tento smer čo to do seba. Je o realite, o vtedajšom svete a snaží sa nájsť akési východisko, útechu pre jednotlivca z vtedajšej ťažkej povojnovej situácie. Nie je o pasivite a ani o skúmaní niečoho nereálneho, nadpozemského, niečoho čo sa nás netýka; to je práve jedna z čŕt tejto filozofie, ktorá ma oslovila.

 
späť späť   2  |  3  |   4   
 
Zdroje: Stručné dejiny filozofie, Jean-Paul Sartre – Existencializmus je humanizmus, Jean-Paul Sartre – poviedka Múr z básnickej zbierky Múr
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.