Keď sa nás zmocní nervozita, pomyslime na to, že človek stojaci oproti nám je tajným agentom nášho života, sudcom alebo oznamovateľom oslobodzujúceho rozsudku. S jeho pomocou skladáme skúšky. Vždy, keď sa nám podarí napínajúce pary zúrivého nervového záchvatu utíšiť a uvoľniť cez ventil rozumu, získame obrovskú silu a naša sebadisciplína zosilnie. A každý úspech vytvára základ pre ďalší. Praktizovanie sebadisciplíny je ťažké iba zo začiatku, neskôr sa stane zvykom. Sebadisciplína je myšlienkový rozkaz, ktorý si sami dávame, pretože pramení z nášho morálneho presvedčenia. Úroveň človeka určuje kvantita a kvalita jeho morálnych zábran. Tieto zábrany sú priehradami. Mohutnými zdvihadlami psychických síl.

Prekonanie nesmelosti.
Keď nastolíme otázku nesmelosti, skôr či neskôr zistíme, že si väčšinou uvedomujeme iba jej vonkajšie znaky, kým procesy, ktoré sa v skutočnosti odohrávajú pod povrchom, nám zostávajú zahalené tajomstvom.
Nesmelosť je dvojčaťom nedostatku sebavedomia. Je však mladším súrodencom, pretože je vo veľkej miere detinská. A to aj vtedy, keď človeka zväzuje v zrelom veku.
Keď sa ponoríme do hlbokých vrstiev pojmu nesmelosť, uvidíme tam predovšetkým stratenú neistotu vychádzajúcu z duševnej biedy. Jej podstatou je bezmocná závislosť od mienky každého človeka, od miliónov strašidelných odrazov svetových udalostí a javov v zrkadle, na ktoré hľadíme s hroznou úzkosťou: ktovie, čo ukážu o nás? Veľakrát nemáme ani poňatie, kto sme a akí sme v skutočnosti, a preto sa to usilujeme dozvedieť z pohľadu a názorov ľudí. Bojazlivý človek je v skutočnosti schizofrenický dospievajúci chlapec, ktorý blúdi v strašidelnom zámku v zrkadlách zohyzdených tvárí ako jediný živý tvor. V každom zrkadle sa stretáva so sebou a každé zrkadlo ukazuje inú skreslenú podobu.

Pri hlbších rozboroch objavíme aj to, že nesmelosť je vo veľkej miere otázkou vzťahu. V prítomnosti toho, koho považujeme za menejcenného alebo za rovnocenného, nikdy nie sme nesmelí. Nesmelosť sa nás zmocňuje vždy v blízkosti toho, koho pokladáme za nadanejšieho, múdrejšieho, bohatšieho, významnejšieho, kto má vyššiu pozíciu. Od koho závisíme. V rukách koho tušíme moc nad naším osudom. Nepochybne aj toto je príznak detinskosti. Nešťastím nesmelosti je malátna neschopnosť, bezmocnosť a neinformovanosť. Preceňovanie samých seba podľa falošných, detských hľadísk a potom podceňovanie sa vtedy, keď na základe takej istej zaujatosti preceňujeme tých, s ktorými sme sa stretli zoči-voči.
Na vytvorenie správnych vzťahov je potrebná celková zmena pohľadu, záhadný, jednotný dozrievací proces: to, aby sme nášho vnútorného dospievajúceho mládenca alebo devu vychovali.

Spôsob, ako prekonať nesmelosť, zhrnieme do nasledovných zásad:
1.Nepozerajme sa na seba cez zrkadlo a mienku ľudí, ale si získajme spoľahlivé informácie o skutočnosti žijúcej v nás.
2.Vychovajme toho namysleného a nevyrovnaného pubertálneho jednotlivca v nás.
3.Odstráňme protirečenie času medzi naším vnútorným štádiom a vekom. Vyťažme obdobie, v ktorom sa práve nachádzame bez toho, aby sme pred našou novou zodpovednosťou unikali do infantilných hier. Drobné radosti a úspechy nezrelého veku nás nemôže uspokojovať práve tak, ako nás v dospelosti neuspokojí celodenné pobehovanie po ulici s kotúľajúcom obručou.
4.Nesnažme sa imponovať druhému človeku, ale vždy sa pokúsime priblížiť k vlastným ideálom.
5.Do každej spoločnosti, do každého ľudského vzťahu vstupujme s presvedčením, že nikto neznamená menej alebo viac ako my.
6.Nikdy neopovrhujme ľuďmi len na základe vonkajšieho hodnotenia, ale ani ich nepodceňujme. Ak nás správanie nejakého namysleného človeka veľmi deprimuje, predstavme si ho, keď ho bolí žalúdok, keď mu spadne na zem vajíčko, ako čupí vo vani... Humor vo veľkej miere oslabí bolestivé napätie nesmelosti, lebo komu sa smejeme, toho sa nebojíme!