Prekonanie strachu
Najstarším základným životným pocitom človeka je strach. Zrodil sa spolu s pominuteľnosťou. Len čo sa nás zmocní, ochromí predovšetkým naše kontrolné orgány a prevezme moc nad celým naším organizmom. Životnou pôdou strachu je pochybovačnosť, neistota, neurčitosť a beznádej. Podmienkou jeho nebezpečných experimentov je osobnosť, v ktorej bujnie chaos a z toho vyplývajúca bezradnosť. Strach v človeku rozprúdi energiu pudu ničenia života; vyvolá dojem, že naša forma bytia je osudovo zlá.
Antitoxínom strachu je predsa predstavivosť. Bdelá a vytrvalá sveteľná sila predstavivosti s obrovskou frekvenciou. Všimnite si, čo robíme, keď sa niečoho bojíme. V myšlienkach vrchovato naplníme prenikavou, intenzívnou hrôzou. Potom ich na úteku od seba odsotíme. Urobili sme pravý opak toho, čo sme mali urobiť. Veď si predsa nemôžeme dovoliť dať strachu do rúk zbraň, ktorú namieri proti nám. Zlovestné, pochybovačné a nebezpečné myšlienky nikdy nezanechajme nevyriešené! Vec, ktorej sa bojíme, musíme v myšlienkach rozobrať do najmenších podrobností a odhaliť jej absurditu. Choroby, bieda, nehody – keď si uvedomíme ich príčiny a spoznáme môžeme vládnuť nad naším osudom, potom strach zostane voči nám bezmocný.

Keď rozoberieme neutešenú bilanciu našich strachov, môžeme konštatovať dve veci. Po prvé, že sme sa veľa ráz báli úplne zbytočne. Strachu sme venovali energiu, pomocou ktorej sme sa mohli naučiť cudzie jazyky, postúpiť v zamestnaní alebo vytvoriť veľké diela. Po druhé, keby sa aspoň desatina našich obáv uskutočnila, boli by sme už najmenej tisíc ráz aj s našimi príbuznými umreli, a to po tých najhorších útrapách. Obidva fakty dokazujú, že veľkú časť našich síl premárnime na neprospešné, negatívne a ničivé veci. Prostredníctvom strachu si nikdy nezlepšíme osud, iba ho môžeme výrazne zhoršiť. Strachom sa nikdy neodstráni zlo, iba zbytočne vystupňuje jeho nebezpečenstvo. Strach nás pred ničím neochráni, len nás zavedie do väčšieho nešťastia. Strach nelieči, ale vyvoláva chorobu.
Strachu sa, prirodzene, celkom nezbavíme a predsa je isté, že väčšine problémov sa môžeme vyhnúť, ak sme veci, ktoré hrozili tvrdými údermi osudu, dobrovoľne podstúpili v záujme rastu nášho poznania a duševnej očisty.

Cieľ života.
Naším osobitným cieľom – v rámci kozmického cieľa – je zjemnenie osobnosti každého z nás na brúsnom kameni rôznych skúseností, možností, zážitkov, pokušení a výziev. A to preto, aby sme svoje ideály vyniesli na povrch, uskutočnili ich a zažili. Koľko prechodných cieľov si musíme kvôli tomu vytýčiť a dosiahnuť, to závisí od skrytého zákona nášho ducha. Táto otázka sa rozhodne rieši v osvietenom jednotlivcovi.
Ľudský mozog je konvertorom medzi nižšími a vyššími svetmi. Je to jeho poslaním. Mal by sa stať hlavným hrdinom nášho bytia. Okolo neho sa zoskupujú vlohy, ktoré ho podporujú vo vývoji, napĺňajú svetlom, aby lepšie fungoval. Prežité úlohy a dosiahnuté prechodné ciele prinášajú poznatky, ktoré sa prostredníctvom neho stávajú rozpoznanou pravdou ovenčenou skutkami.
Hľadanie tvorivých ideálov sa rodí z istoty, že z ideálov vytvoríme cieľ a z cieľa osvojenú skutočnosť. Ideály naplnené ctižiadostivosťou zažíhajú ohne vôle, ktorá buď vytvára osud, alebo ho rozväzuje. Keď chýbajú tvorivé ideály, náš duch otemnieva, duša zhasína a telo sa rozpadá v chorobách. Tvorivé ideály hromadia životnú energiu a energiu vývoja. Každý jedinec musí za niečo horieť, za niečo bojovať. Za prechodnými cieľmi sa vytvárajú ďalšie a ďalšie ciele a my musíme cez ne postúpiť ďalej, pretože nás prevedú cez dôležitý úsek, ktorý by sme bez nich nedokázali prejsť.

Záver.
Autorka knihy hovorí : „Kto sa chce stať pánom svojho osudu, vytvoriť si harmonické vzťahy k svetu a k sebe samému, ten musí ovládnuť svoje myšlienky, spoznať mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnať strach.“