Mágia svetla

Mágia a magická sila.
Mágia v skutočnosti znamená silu. Sebarealizovateľnú magickú silu predstavivosti. Ak sa vám magická sila zdá cudzou, treba pripomenúť objav modernej lekárskej vedy, podľa ktorej väčšina chorôb, aj organických, má psychosomaticko-nervový pôvod a pri ich zrode najčastejšie stojí strach a namýšľanie si choroby. Skoro všetky vyvoláva nevedomá obrana človeka; do choroby sa utieka pred zodpovednosťou, nevšímavosťou, sklamaním a inými psychickými traumami.
Autorka knihy postupuje presne v duchu Hippokrata: „Kde je jed, tam je aj liek.“ Píše o tom, aby sme sa neinfikovali strachom z budúcnosti, prítomnosti, z ľudí, zo zlyhania, z nesprávnych postojov, z krívd v našom svete plnom napätí.
Nedostatok sebavedomia, strach zo staroby a smrti, ktoré neprestajne dráždia naše vedomie, sú rad-radom choroboplodnými vredmi psychiky. Zdravotný stav mnohých ľudí je čoraz znepokojujúcejší a iba veľmi málo lekárov im môže skutočne pomôcť a preniknúť do hĺbky ich psychiky k skrytým ložiskám. Radšej uprednostnia rôzne lieky, ktoré majú často nebezpečné vedľajšie účinky, no iba dočasne zmiernia príznaky.
Už pred tisícročiami vedeli, napríklad Hippokrates, Platón, Paracelsus a ešte dávnejšie praveká tradícia, egyptská filozofia, antickí a stredovekí mudrci, že chorobu treba pomenovať pravým menom. Jedine svetlo odstraňuje temnotu. Kabalistická tradícia hovorí: „Na vnútornú harmóniu je potrebné, aby človek rozmýšľal aj svojím srdcom a cítil aj svojím mozgom.“

Psychológia pretvorenia osudu.
Ľudské bytie prebieha medzi dvoma bodmi : minulosťou a budúcnosťou. Všetci smerujeme od tajomnej minulosti do neznámej budúcnosti. Iba jedinci obdarení výnimočným duchom si uvedomujú, odkiaľ pochádzame a kam vlastne kráčame. Náš život ohraničujú horizonty narodenia a smrti – na tomto časovo ohraničenom poli vedieme zápas za uskutočnenie svojich tajuplných pohnútok. Vo svojom vnútri cítime, že všetky svoje nádeje, ambície a ľúbostné túžby musíme vtesnať do veľmi krátkeho intervalu. Zmysel svojho života však len matne tušíme a pomenúvame ho krycím menom „šťastie“. Pritom si uvedomujeme, že máme k dispozícií iba záblesk života.
Tento postoj však nie je celkom správny, pretože nás nikdy nepriblíži k vytúženému cieľu. Napriek tomu obsahuje určité transcendentné jadro, ktoré má korene v nevedomej pamäti našej duše. Z nej čerpáme poznanie o význame práve prebiehajúcej inkarnácie.
Svoj životný údel môžeme pretvoriť tak, že prekonáme osudovú podmienenosť, ktorá nás predurčuje na boj ducha s hmotou a démonmi. Hmota nás obmedzuje a démoni v nás vyčíňajú. Lenže táto podmienenosť sa uplatňuje v našom životnom osude len do takej miery a takým spôsobom, ako to dovolí náš vnútorný postoj a naša osobnosť.

Náš osud sa utvára v prítomnosti, a preto sa nikdy nemôžeme vyhovárať na minulosť. Tu a teraz sa rodí naša budúcnosť. V prítomnej chvíli sa spracúva dedičstvo našej minulosti a vytvárajú sa základy našej budúcnosti. Každému z nás sa naskytá jedinečná šanca oslobodiť sa z jarma minulosti ak si uvedomíme, že sila zmeniť nepriazeň osudu spočíva v súčasnom okamihu.
Našou najdôležitejšou životnou úlohou je teda pretvorenie nášho osudu. Bez prekonania strachu sa nemôžeme stať tvorcami svojho osudu. bez uvoľnenia napätia v našej psychike nikdy nevzlietneme do jemnejších éterických sfér, kde sú podmienky na život omnoho menej bolestivé. Ak chceme spoznať tajomstvo svojej existencie, musíme skoncovať so zaslepenosťou a otvoriť dokorán nielen svoje oči, ale aj srdce.

Dva prúdy života.
Každý človek má vedomie (latinsky - ego), ktorým vníma samého seba – škoda len, že ho často zameriava na málo hodnotné ciele. Jeho hodnotu ničí samoľúbosť, pretvárka, márnivá pýcha a nesplniteľné želanie človeka, aby sa nejakým zázračným spôsobom jeho osud zmenil a aby mu šťastena priniesla všetko, po čom túži.
A pritom ani moc, ani blahobyt, ba ani vedomosti, porozumenie či najvyššie poznanie nie sú dobrovoľnými darmi života. Nijaké vonkajšie alebo vnútorné výsledky sa nikdy nedostavia bez toho, aby im nepredchádzalo obrovské úsilie. Podmienkou „úspešnosti“ človeka je, aby jeho schopnosti a postoj odzrkadľovali čistotu jeho úsilia.
Život sprevádzajú dva prúdy. Jeden je negatívny, pasívny a neúspešný, druhý je pozitívny, činorodý a úspešný. Keď hovoríme o úspechu alebo neúspechu, nemyslíme tým len vonkajšie uplatnenie, o ktoré sa jednotlivci snažia, ale tiež postoj – buď úspešný, alebo neúspešný, ktorým sa usilujeme dosiahnuť svoje ideály.
Každý sa môže stať tvorcom, osvetľovačom, ohrievačom, záchrancom alebo obnoviteľom života, stredobodom silového poľa, z ktorého iní ľudia čerpú a ktorého lesk a žiaru podľa zákona odrazu ešte mnohonásobne zosilnia. Ten, kto vyžaruje svetlo, zohrieva okolo seba ovzdušie a v tejto priaznivej klíme vzplanú z jeho žiary početné fantastické inšpirácie.

Väčšina ľudí nie je ničím iným než zakoreneným stromom v pôde. Prispôsobia sa podnebiu, životnému a pracovnému prostrediu. Strpia túto pečať pasivity. Na každé brnknutie struny okolia zarezonujú, závisia od neho a celkom odovzdane sa mu poddávajú. Je nepochybné, že spod takýchto vplyvov sa nikto nemôže úplne vymaniť, ale človek sa nad ne môže povzniesť.
Strom nemôže zmeniť svoje prostredie. Musí zostať tam, kde sa zakorenil.
Ak však prostredie obmedzuje a brzdí vo vývoji človeka, obkolesuje ho pochmúrna atmosféra a neúrodná „pôda“, môže sa rozhodnúť a odísť. Môže zmeniť svoje pôsobisko a okolie, ale na to potrebuje presne poznať, aké zákonitosti panujú nad jeho osobnosťou, teda nad jeho OSUDOM.
Ak naša myseľ po usmernenom hľadaní a mnohých zážitkoch našla náš ideál, stáva sa z neho ŽIVOTNÝ CIEĽ, ktorý nás priťahuje k sebe ako magnet. Čím sme bližšie, tým nás priťahuje silnejšie. Približujeme sa k nemu po najkratšej ceste a v zúženom čase. Deje sa tak najmä preto, lebo v kontakte s nami nasáva do seba našu magickú energiu predstavivosti. To znamená, že sily, ktoré by sme inak použili na budovanie hrádzí a vytváranie prekážok, sa postupne vytratia a prelejú do nového riečišťa. Týmto preskupením sa napnuté vetvy na stromoch zákazov uvoľnia a postupne zmiznú aj všetky oživené prízraky, ktoré nás podvedome strašili – podobne ako spľasnú balóny, ak z nich unikne všetok plyn.

Ako urýchliť rozhodné zmeny.
Našťastie ani človek „smoliar“, ktorý sa necháva zotročovať „osudom“, sa nevyhne zmenám. Ba dokonca máločím si môže byť človek vo svojom živote taký istý ako týmto. Nielenže sa postupne mení organizmus človeka, menia sa aj životné okolnosti a nastávajú nové časy. Po siedmich rokoch sa v ľudskom tele vymenia všetky bunky. Priebeh všetkých zmien môžeme podporovať a urýchľovať takým smerom, aký sme si sami zvolili.
Keď smerovanie nášho vývoja nečinne ponecháme okolnostiam, ktoré nás trápia a zdržiavajú, zmeny prebiehajú pomaly – podobne ako voda pôsobí na skalu. Keď však svoju bytosť vedieme pevnou rukou sami, tak sa to, čo sa prv zdalo nemožným, stáva sa odrazu možným. V našej zmeravenej a ťažkopádnej duši vytryskne skutočný gejzír nápadov, predstáv a cieľov. Nie je v tom nič neprirodzené, lebo okolnosti, keby sme poznali ich podstatu, by urobili s nami to isté.
Prirodzene, inteligentný človek s rozličnými vlohami a schopnosťami nemusí nevyhnutne čakať na vonkajšiu pomoc. Sám môže hľadať a podnecovať zmenu. Môže jej kráčať v ústrety. A môže jej priebeh veľmi zrýchliť.
Uzdravujúca sila myšlienok.
Myšlienky, ktoré podnecujú vznik psychických a fyzických ťažkostí pod vplyvom démonických impulzov, vyvolávajú dojem, že sa pohybujeme v akomsi „circulus vitiosus“ (bludnom kruhu) bez začiatku a bez konca.
V tej chvíli, keď sa zbavíme ničivého vplyvu negatívnych formúl a nahradíme ich krištáľovými myšlienkami plnými jasu a svetla, ktoré slúžia ozajstným psychickým a morálnym záujmom nastane vo všetkých smeroch nášho živote zásadná zmena.
Liečivé myšlienky, ktoré by nás oslobodili od pôsobenia démonických síl je spočiatku ťažko nájsť.
Kým pomocou nových poznatkov, pomocníkov a s podporou sebaanalýzy objavíme psychické sérum pre každé chorobné ložisko v našej osobnosti, musíme si preštudovať a osvojiť isté všeobecné zákonitosti psychického zdravia ako základné hygienické pravidlá tela.
1.Človeka, ktorý vyžaruje nepriateľskú atmosféru obklopuje odpudzujúci neviditeľný vír.
2.Ponosujúci sa človek je schopný zničiť aj ten najlepší úmysel. Sťažovanie vampirizuje, ľudia sa od neho inštinktívne izolujú.
3.Strach a zatrpknutosť sú príčinami chorôb a privolávajú nešťastie.
4.Nespokojný, užialený človek, ktorý ustavične hovorí o svojich krivdách, bolesti a svoj zlý stav popisuje ostrými slovami, stále sa opakujúci subjektívnymi výbuchmi hnevu, si vlastnú situáciu robí neznesiteľnou a skôr či neskôr si privolá osudové ťažkosti.

A preto :
• Nikdy sa k nikomu nesprávajte nepriateľsky, a to ani len v myšlienkach!
• Nesťažujte sa!
• Nepoddajte sa zatrpknutosti a strachu!
• Vyhýbajte sa zlomyseľným, zhrýzajúcim, nespokojným myšlienkam a preklínaniu.

Pochopiteľne, v takom prípade, keď je príčinou depresie desaťročia trvajúca autosugescia a nesprávna životospráva, sa zlepšenie dá dosiahnuť iba postupne Nikto predsa nemôže očakávať, že sa od dvadsať – tridsať rokov zakorenených zlých návykov oslobodí za dva dni. Naplnenie riečiska vedúceho nesprávnym smerom vyžaduje veľa sebazaprenia a kým si myšlienkové prúdy vyhĺbia nové, zdravšie riečisko, to si tiež vyžaduje čas. Dôležité je, aby sme proti pocitom znechutenosti zakaždým, keď sa zjavia, postavili protipudy. Nedopusťme, aby nás čo len jediný raz ovládol beznádejný zármutok.
Kto chce ovládnuť svoj osud, depresie, démonické väzby, ten musí ovládnuť svoje myšlienky. Musí zmeniť celý mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnať strach a depresiu.
Tvorivý, pozitívny človek vie, že jeho cesta k sebazapreniu vedie cez rozličné zápasy a prekážky. Vytrvalosť a vôľa mu pomáhajú napredovať, usmerňuje ho však jeho poznanie a intuícia.
Buďme preto opatrní a všímajme si, aké slová odznejú v našom mozgu!

Správne používanie vôle.
Veľa ľudí si mýli vôľu s neústupnosťou a násilnosťou a vytrvalosť zase s tvrdohlavosťou. Tieto symptómy skôr poukazujú na uviaznutie a môžu znamenať kŕčovité ochorenie a potenciálne poruchy sily vôle. Zdravý prúd vôle je nesmierne pružný a o jeho ovládajúcej sile platí, že nielen vytrvalosťou, ale v danom prípade aj ústupčivosťou sa priblíži k svojmu cieľu. Vôľa je, prirodzene, energia, ktorú podmieňuje psychika. Je to prostriedok na uskutočnenie ideí, nápadov, predstáv a cieľov. Keď je idea, ktorá stojí za vôľou hmlistá, alebo démonická, zjavujú sa chorobné symptómy. Vôľa je potrebná na to, aby sa vyvinula sila na dosiahnutie určitého cieľa. Spôsob, akým uplatňujeme svoju vôľu, nepatrí k procesu chcenia – to je už vecou poznávajúceho a usmerňovacieho intelektu. Zúrivá tvrdohlavosť je neprimeraná a nezodpovedná reakcia a nemá nič spoločné s vôľou. Týmto spôsobom sa nám sotva podarí uskutočniť naše úmysly. Na druhej strane zdanlivo poslušná, pružná vôľa tým, že sa brzdí, dosiahne, o čo sa usiluje.
Trpezlivosť, vytrvalosť, schopnosť neochevjne čakať a vyčkať sú znaky silnej, zdravej vôle. Väčšina veľkolepých plánov sa dá uskutočniť iba vytrvalou a trpezlivou prácou.
Človek, ktorý príliš veľa hovorí o svojich plánoch a impulzívne sa púšťa do ich realizácie, hneď na začiatku premárni silu, ktorá by mala kryť jeho cestu až po cieľ. Mlčanie hromadí silu. Preto, ak si to okolnosti vyžadujú, mlčme a čakajme. Do mlčania uzavretá vôľa, za ktorou čaká vedenie a neochvejná odvaha, umožňuje, aby čas dozrel. Ak budeme schopní v niektorom svojom úsilí vytvoriť v sebe takýto prístup, s úžasom zistíme, že tento trpezlivý, ovládaný, vytrvalý vnútorný oheň začne priťahovať predmet nášho želania bez toho, aby sme urobili viditeľné gestá smerom k cieľu. Cieľ sa nám priblíži.

Prekonanie nervozity
Nervozitu môžeme jednoducho nazvať nespokojnosťou psychiky. Do nervových dráh sa vlievajú také psychické energie, ktoré vyvolávajú záťaž a spôsobujú väčšie napätie než možno odreagovať zdravým spôsobom.
Reakcia, ktorá sa nesprávne nazýva nervovým záchvatom, zvyčajne v nás vypukne vtedy, keď sa nám zdá, že si to nemôžeme dovoliť. Svoj hnev z urazenosti, napätosti, nespokojnosti si vylievame spravidla na bezbranných ľuďoch; na členoch našej rodiny alebo na podriadených. Ospravedlňuje to neprimeraná a dosť rozšírená mylná predstava, že „vyzúriť nervozitu“ je pre organizmus osožné. Práve naopak, čím viac niekto zúri, tým bude nervóznejší a vznikne uňho návyk. Vzniká v ňom falošný pocit uspokojenia. Prehlbuje tým nespokojnej tvorivej energii vedľajšie riečisko a ponižuje ju na úroveň moci, ktorá sa uplatňuje zastrašovaním.
Vyzúriť sa z nervozity je tou najbeznádejnejšou a najnebezpečnejšou formou, ako sa zbaviť napätia.
Gangliové bunky zaznamenávajú každý citový popud. Z každého opakovania vzniká závislosť a sklon stále sa takto správať. Človek, ktorý sa znervózňuje, nevedomky systematicky ničí svoju nervovú sústavu.
Keď sa nás zmocní nervozita, pomyslime na to, že človek stojaci oproti nám je tajným agentom nášho života, sudcom alebo oznamovateľom oslobodzujúceho rozsudku. S jeho pomocou skladáme skúšky. Vždy, keď sa nám podarí napínajúce pary zúrivého nervového záchvatu utíšiť a uvoľniť cez ventil rozumu, získame obrovskú silu a naša sebadisciplína zosilnie. A každý úspech vytvára základ pre ďalší. Praktizovanie sebadisciplíny je ťažké iba zo začiatku, neskôr sa stane zvykom. Sebadisciplína je myšlienkový rozkaz, ktorý si sami dávame, pretože pramení z nášho morálneho presvedčenia. Úroveň človeka určuje kvantita a kvalita jeho morálnych zábran. Tieto zábrany sú priehradami. Mohutnými zdvihadlami psychických síl.

Prekonanie nesmelosti.
Keď nastolíme otázku nesmelosti, skôr či neskôr zistíme, že si väčšinou uvedomujeme iba jej vonkajšie znaky, kým procesy, ktoré sa v skutočnosti odohrávajú pod povrchom, nám zostávajú zahalené tajomstvom.
Nesmelosť je dvojčaťom nedostatku sebavedomia. Je však mladším súrodencom, pretože je vo veľkej miere detinská. A to aj vtedy, keď človeka zväzuje v zrelom veku.
Keď sa ponoríme do hlbokých vrstiev pojmu nesmelosť, uvidíme tam predovšetkým stratenú neistotu vychádzajúcu z duševnej biedy. Jej podstatou je bezmocná závislosť od mienky každého človeka, od miliónov strašidelných odrazov svetových udalostí a javov v zrkadle, na ktoré hľadíme s hroznou úzkosťou: ktovie, čo ukážu o nás? Veľakrát nemáme ani poňatie, kto sme a akí sme v skutočnosti, a preto sa to usilujeme dozvedieť z pohľadu a názorov ľudí. Bojazlivý človek je v skutočnosti schizofrenický dospievajúci chlapec, ktorý blúdi v strašidelnom zámku v zrkadlách zohyzdených tvárí ako jediný živý tvor. V každom zrkadle sa stretáva so sebou a každé zrkadlo ukazuje inú skreslenú podobu.

Pri hlbších rozboroch objavíme aj to, že nesmelosť je vo veľkej miere otázkou vzťahu. V prítomnosti toho, koho považujeme za menejcenného alebo za rovnocenného, nikdy nie sme nesmelí. Nesmelosť sa nás zmocňuje vždy v blízkosti toho, koho pokladáme za nadanejšieho, múdrejšieho, bohatšieho, významnejšieho, kto má vyššiu pozíciu. Od koho závisíme. V rukách koho tušíme moc nad naším osudom. Nepochybne aj toto je príznak detinskosti. Nešťastím nesmelosti je malátna neschopnosť, bezmocnosť a neinformovanosť. Preceňovanie samých seba podľa falošných, detských hľadísk a potom podceňovanie sa vtedy, keď na základe takej istej zaujatosti preceňujeme tých, s ktorými sme sa stretli zoči-voči.
Na vytvorenie správnych vzťahov je potrebná celková zmena pohľadu, záhadný, jednotný dozrievací proces: to, aby sme nášho vnútorného dospievajúceho mládenca alebo devu vychovali.

Spôsob, ako prekonať nesmelosť, zhrnieme do nasledovných zásad:
1.Nepozerajme sa na seba cez zrkadlo a mienku ľudí, ale si získajme spoľahlivé informácie o skutočnosti žijúcej v nás.
2.Vychovajme toho namysleného a nevyrovnaného pubertálneho jednotlivca v nás.
3.Odstráňme protirečenie času medzi naším vnútorným štádiom a vekom. Vyťažme obdobie, v ktorom sa práve nachádzame bez toho, aby sme pred našou novou zodpovednosťou unikali do infantilných hier. Drobné radosti a úspechy nezrelého veku nás nemôže uspokojovať práve tak, ako nás v dospelosti neuspokojí celodenné pobehovanie po ulici s kotúľajúcom obručou.
4.Nesnažme sa imponovať druhému človeku, ale vždy sa pokúsime priblížiť k vlastným ideálom.
5.Do každej spoločnosti, do každého ľudského vzťahu vstupujme s presvedčením, že nikto neznamená menej alebo viac ako my.
6.Nikdy neopovrhujme ľuďmi len na základe vonkajšieho hodnotenia, ale ani ich nepodceňujme. Ak nás správanie nejakého namysleného človeka veľmi deprimuje, predstavme si ho, keď ho bolí žalúdok, keď mu spadne na zem vajíčko, ako čupí vo vani... Humor vo veľkej miere oslabí bolestivé napätie nesmelosti, lebo komu sa smejeme, toho sa nebojíme!
Prekonanie strachu
Najstarším základným životným pocitom človeka je strach. Zrodil sa spolu s pominuteľnosťou. Len čo sa nás zmocní, ochromí predovšetkým naše kontrolné orgány a prevezme moc nad celým naším organizmom. Životnou pôdou strachu je pochybovačnosť, neistota, neurčitosť a beznádej. Podmienkou jeho nebezpečných experimentov je osobnosť, v ktorej bujnie chaos a z toho vyplývajúca bezradnosť. Strach v človeku rozprúdi energiu pudu ničenia života; vyvolá dojem, že naša forma bytia je osudovo zlá.
Antitoxínom strachu je predsa predstavivosť. Bdelá a vytrvalá sveteľná sila predstavivosti s obrovskou frekvenciou. Všimnite si, čo robíme, keď sa niečoho bojíme. V myšlienkach vrchovato naplníme prenikavou, intenzívnou hrôzou. Potom ich na úteku od seba odsotíme. Urobili sme pravý opak toho, čo sme mali urobiť. Veď si predsa nemôžeme dovoliť dať strachu do rúk zbraň, ktorú namieri proti nám. Zlovestné, pochybovačné a nebezpečné myšlienky nikdy nezanechajme nevyriešené! Vec, ktorej sa bojíme, musíme v myšlienkach rozobrať do najmenších podrobností a odhaliť jej absurditu. Choroby, bieda, nehody – keď si uvedomíme ich príčiny a spoznáme môžeme vládnuť nad naším osudom, potom strach zostane voči nám bezmocný.

Keď rozoberieme neutešenú bilanciu našich strachov, môžeme konštatovať dve veci. Po prvé, že sme sa veľa ráz báli úplne zbytočne. Strachu sme venovali energiu, pomocou ktorej sme sa mohli naučiť cudzie jazyky, postúpiť v zamestnaní alebo vytvoriť veľké diela. Po druhé, keby sa aspoň desatina našich obáv uskutočnila, boli by sme už najmenej tisíc ráz aj s našimi príbuznými umreli, a to po tých najhorších útrapách. Obidva fakty dokazujú, že veľkú časť našich síl premárnime na neprospešné, negatívne a ničivé veci. Prostredníctvom strachu si nikdy nezlepšíme osud, iba ho môžeme výrazne zhoršiť. Strachom sa nikdy neodstráni zlo, iba zbytočne vystupňuje jeho nebezpečenstvo. Strach nás pred ničím neochráni, len nás zavedie do väčšieho nešťastia. Strach nelieči, ale vyvoláva chorobu.
Strachu sa, prirodzene, celkom nezbavíme a predsa je isté, že väčšine problémov sa môžeme vyhnúť, ak sme veci, ktoré hrozili tvrdými údermi osudu, dobrovoľne podstúpili v záujme rastu nášho poznania a duševnej očisty.

Cieľ života.
Naším osobitným cieľom – v rámci kozmického cieľa – je zjemnenie osobnosti každého z nás na brúsnom kameni rôznych skúseností, možností, zážitkov, pokušení a výziev. A to preto, aby sme svoje ideály vyniesli na povrch, uskutočnili ich a zažili. Koľko prechodných cieľov si musíme kvôli tomu vytýčiť a dosiahnuť, to závisí od skrytého zákona nášho ducha. Táto otázka sa rozhodne rieši v osvietenom jednotlivcovi.
Ľudský mozog je konvertorom medzi nižšími a vyššími svetmi. Je to jeho poslaním. Mal by sa stať hlavným hrdinom nášho bytia. Okolo neho sa zoskupujú vlohy, ktoré ho podporujú vo vývoji, napĺňajú svetlom, aby lepšie fungoval. Prežité úlohy a dosiahnuté prechodné ciele prinášajú poznatky, ktoré sa prostredníctvom neho stávajú rozpoznanou pravdou ovenčenou skutkami.
Hľadanie tvorivých ideálov sa rodí z istoty, že z ideálov vytvoríme cieľ a z cieľa osvojenú skutočnosť. Ideály naplnené ctižiadostivosťou zažíhajú ohne vôle, ktorá buď vytvára osud, alebo ho rozväzuje. Keď chýbajú tvorivé ideály, náš duch otemnieva, duša zhasína a telo sa rozpadá v chorobách. Tvorivé ideály hromadia životnú energiu a energiu vývoja. Každý jedinec musí za niečo horieť, za niečo bojovať. Za prechodnými cieľmi sa vytvárajú ďalšie a ďalšie ciele a my musíme cez ne postúpiť ďalej, pretože nás prevedú cez dôležitý úsek, ktorý by sme bez nich nedokázali prejsť.

Záver.
Autorka knihy hovorí : „Kto sa chce stať pánom svojho osudu, vytvoriť si harmonické vzťahy k svetu a k sebe samému, ten musí ovládnuť svoje myšlienky, spoznať mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnať strach.“