Mágia a magická sila.
Mágia v skutočnosti znamená silu. Sebarealizovateľnú magickú silu predstavivosti. Ak sa vám magická sila zdá cudzou, treba pripomenúť objav modernej lekárskej vedy, podľa ktorej väčšina chorôb, aj organických, má psychosomaticko-nervový pôvod a pri ich zrode najčastejšie stojí strach a namýšľanie si choroby. Skoro všetky vyvoláva nevedomá obrana človeka; do choroby sa utieka pred zodpovednosťou, nevšímavosťou, sklamaním a inými psychickými traumami.
Autorka knihy postupuje presne v duchu Hippokrata: „Kde je jed, tam je aj liek.“ Píše o tom, aby sme sa neinfikovali strachom z budúcnosti, prítomnosti, z ľudí, zo zlyhania, z nesprávnych postojov, z krívd v našom svete plnom napätí.
Nedostatok sebavedomia, strach zo staroby a smrti, ktoré neprestajne dráždia naše vedomie, sú rad-radom choroboplodnými vredmi psychiky. Zdravotný stav mnohých ľudí je čoraz znepokojujúcejší a iba veľmi málo lekárov im môže skutočne pomôcť a preniknúť do hĺbky ich psychiky k skrytým ložiskám. Radšej uprednostnia rôzne lieky, ktoré majú často nebezpečné vedľajšie účinky, no iba dočasne zmiernia príznaky.
Už pred tisícročiami vedeli, napríklad Hippokrates, Platón, Paracelsus a ešte dávnejšie praveká tradícia, egyptská filozofia, antickí a stredovekí mudrci, že chorobu treba pomenovať pravým menom. Jedine svetlo odstraňuje temnotu. Kabalistická tradícia hovorí: „Na vnútornú harmóniu je potrebné, aby človek rozmýšľal aj svojím srdcom a cítil aj svojím mozgom.“

Psychológia pretvorenia osudu.
Ľudské bytie prebieha medzi dvoma bodmi : minulosťou a budúcnosťou. Všetci smerujeme od tajomnej minulosti do neznámej budúcnosti. Iba jedinci obdarení výnimočným duchom si uvedomujú, odkiaľ pochádzame a kam vlastne kráčame. Náš život ohraničujú horizonty narodenia a smrti – na tomto časovo ohraničenom poli vedieme zápas za uskutočnenie svojich tajuplných pohnútok. Vo svojom vnútri cítime, že všetky svoje nádeje, ambície a ľúbostné túžby musíme vtesnať do veľmi krátkeho intervalu. Zmysel svojho života však len matne tušíme a pomenúvame ho krycím menom „šťastie“. Pritom si uvedomujeme, že máme k dispozícií iba záblesk života.
Tento postoj však nie je celkom správny, pretože nás nikdy nepriblíži k vytúženému cieľu. Napriek tomu obsahuje určité transcendentné jadro, ktoré má korene v nevedomej pamäti našej duše. Z nej čerpáme poznanie o význame práve prebiehajúcej inkarnácie.
Svoj životný údel môžeme pretvoriť tak, že prekonáme osudovú podmienenosť, ktorá nás predurčuje na boj ducha s hmotou a démonmi. Hmota nás obmedzuje a démoni v nás vyčíňajú. Lenže táto podmienenosť sa uplatňuje v našom životnom osude len do takej miery a takým spôsobom, ako to dovolí náš vnútorný postoj a naša osobnosť.

Náš osud sa utvára v prítomnosti, a preto sa nikdy nemôžeme vyhovárať na minulosť. Tu a teraz sa rodí naša budúcnosť. V prítomnej chvíli sa spracúva dedičstvo našej minulosti a vytvárajú sa základy našej budúcnosti. Každému z nás sa naskytá jedinečná šanca oslobodiť sa z jarma minulosti ak si uvedomíme, že sila zmeniť nepriazeň osudu spočíva v súčasnom okamihu.
Našou najdôležitejšou životnou úlohou je teda pretvorenie nášho osudu. Bez prekonania strachu sa nemôžeme stať tvorcami svojho osudu. bez uvoľnenia napätia v našej psychike nikdy nevzlietneme do jemnejších éterických sfér, kde sú podmienky na život omnoho menej bolestivé. Ak chceme spoznať tajomstvo svojej existencie, musíme skoncovať so zaslepenosťou a otvoriť dokorán nielen svoje oči, ale aj srdce.

Dva prúdy života.
Každý človek má vedomie (latinsky - ego), ktorým vníma samého seba – škoda len, že ho často zameriava na málo hodnotné ciele. Jeho hodnotu ničí samoľúbosť, pretvárka, márnivá pýcha a nesplniteľné želanie človeka, aby sa nejakým zázračným spôsobom jeho osud zmenil a aby mu šťastena priniesla všetko, po čom túži.
A pritom ani moc, ani blahobyt, ba ani vedomosti, porozumenie či najvyššie poznanie nie sú dobrovoľnými darmi života. Nijaké vonkajšie alebo vnútorné výsledky sa nikdy nedostavia bez toho, aby im nepredchádzalo obrovské úsilie. Podmienkou „úspešnosti“ človeka je, aby jeho schopnosti a postoj odzrkadľovali čistotu jeho úsilia.
Život sprevádzajú dva prúdy. Jeden je negatívny, pasívny a neúspešný, druhý je pozitívny, činorodý a úspešný. Keď hovoríme o úspechu alebo neúspechu, nemyslíme tým len vonkajšie uplatnenie, o ktoré sa jednotlivci snažia, ale tiež postoj – buď úspešný, alebo neúspešný, ktorým sa usilujeme dosiahnuť svoje ideály.
Každý sa môže stať tvorcom, osvetľovačom, ohrievačom, záchrancom alebo obnoviteľom života, stredobodom silového poľa, z ktorého iní ľudia čerpú a ktorého lesk a žiaru podľa zákona odrazu ešte mnohonásobne zosilnia. Ten, kto vyžaruje svetlo, zohrieva okolo seba ovzdušie a v tejto priaznivej klíme vzplanú z jeho žiary početné fantastické inšpirácie.

Väčšina ľudí nie je ničím iným než zakoreneným stromom v pôde. Prispôsobia sa podnebiu, životnému a pracovnému prostrediu. Strpia túto pečať pasivity. Na každé brnknutie struny okolia zarezonujú, závisia od neho a celkom odovzdane sa mu poddávajú. Je nepochybné, že spod takýchto vplyvov sa nikto nemôže úplne vymaniť, ale človek sa nad ne môže povzniesť.
Strom nemôže zmeniť svoje prostredie. Musí zostať tam, kde sa zakorenil.
Ak však prostredie obmedzuje a brzdí vo vývoji človeka, obkolesuje ho pochmúrna atmosféra a neúrodná „pôda“, môže sa rozhodnúť a odísť. Môže zmeniť svoje pôsobisko a okolie, ale na to potrebuje presne poznať, aké zákonitosti panujú nad jeho osobnosťou, teda nad jeho OSUDOM.
Ak naša myseľ po usmernenom hľadaní a mnohých zážitkoch našla náš ideál, stáva sa z neho ŽIVOTNÝ CIEĽ, ktorý nás priťahuje k sebe ako magnet. Čím sme bližšie, tým nás priťahuje silnejšie. Približujeme sa k nemu po najkratšej ceste a v zúženom čase. Deje sa tak najmä preto, lebo v kontakte s nami nasáva do seba našu magickú energiu predstavivosti. To znamená, že sily, ktoré by sme inak použili na budovanie hrádzí a vytváranie prekážok, sa postupne vytratia a prelejú do nového riečišťa. Týmto preskupením sa napnuté vetvy na stromoch zákazov uvoľnia a postupne zmiznú aj všetky oživené prízraky, ktoré nás podvedome strašili – podobne ako spľasnú balóny, ak z nich unikne všetok plyn.

Ako urýchliť rozhodné zmeny.
Našťastie ani človek „smoliar“, ktorý sa necháva zotročovať „osudom“, sa nevyhne zmenám. Ba dokonca máločím si môže byť človek vo svojom živote taký istý ako týmto. Nielenže sa postupne mení organizmus človeka, menia sa aj životné okolnosti a nastávajú nové časy. Po siedmich rokoch sa v ľudskom tele vymenia všetky bunky. Priebeh všetkých zmien môžeme podporovať a urýchľovať takým smerom, aký sme si sami zvolili.
Keď smerovanie nášho vývoja nečinne ponecháme okolnostiam, ktoré nás trápia a zdržiavajú, zmeny prebiehajú pomaly – podobne ako voda pôsobí na skalu. Keď však svoju bytosť vedieme pevnou rukou sami, tak sa to, čo sa prv zdalo nemožným, stáva sa odrazu možným. V našej zmeravenej a ťažkopádnej duši vytryskne skutočný gejzír nápadov, predstáv a cieľov. Nie je v tom nič neprirodzené, lebo okolnosti, keby sme poznali ich podstatu, by urobili s nami to isté.
Prirodzene, inteligentný človek s rozličnými vlohami a schopnosťami nemusí nevyhnutne čakať na vonkajšiu pomoc. Sám môže hľadať a podnecovať zmenu. Môže jej kráčať v ústrety. A môže jej priebeh veľmi zrýchliť.