3.5.1960 sa v Stockholme vytvorila druhá hospodárska únia, tzv. EFTA ( European free trade association, Európske združenie voľného obchodu ). Sedem členských štátov OEEC ( Veľká Británia, Rakúsko, Švajčiarsko, Portugalsko, Dánsko, Nórsko a Švédsko tak reagovali na zrušenie ciel v rámci EHS. Predpokladom bolo postupné znižovanie ciel, no toto sa netýkalo hospodárskych výrobkov. Zatiaľ čo Fínsko uzavrelo r.1961 asociačnú dohodu a r.1970 pristúpil Island, Veľká Británia, Írsko, Dánsko a Nórsko zahájili rozhovory o vstupe práve do EHS. Počas 60 - tych rokov sa spoločenstvo dostalo do krízy, ktorá sa týkala najmä nespokojnosti Francúzska, ktoré sa dva – krát postavilo proti prijatiu Veľkej Británie, odvolalo svojho zástupcu z rady ministrov ( tzv. politika prázdnych kresiel ) a navyše vystúpilo z vojenskej časti NATO. Túto krízu sa podarilo prekonať až tzv. luxemburským kompromisom, no tento spomalil snahy európskej integrácie, pretože znemožnil prijatie viacerých rozvíjajúcich návrhov. V roku 1969 na Haagskom summite bolo rozhodnuté o rozšírení spoločenstva, čo malo za následok prijatie za členov Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu. Teraz už 9 členských krajín sa dohodlo ako na Európskom menovom systéme, tak na Európskej menovej jednotke. 1. všeobecné voľby do Európskeho parlamentu sa konali r.1979 formou priameho hlasovania a za prvú prezidentku Parlamentu bola zvolená Simone Vejlová.
Ďalším integračným procesom bolo tzv. rozširovanie na juh. Grécko bolo prijaté roku 1981, Portugalsko so Španielskom v roku 1986. Musel sa zmeniť ako charakter, tak i mechanizmy spoločenstva, k čomu bol vytvorený v decembri 1985 Jednotný európsky akt, ktorý rozšíril právnu zodpovednosť a právny rámec pre spoločnú zahraničnú politiku.

7.2.1992 došlo v Holandskom meste Maastricht k podpisu zmluvy o Európskej únii. Medzi hlavné články patrilo utvorenie hospodárskej a menovej únie a presadenie spoločnej hospodárskej a bezpečnostnej politiky. EHS sa premenilo na EÚ, boli jasne definované podmienky pre dosiahnutie jednotnej meny a parlament získal zákonodárnu a kontrolnú úlohu. Zmluva o EÚ vstúpila v platnosť 1.9.1993 a už v júni 1994 Európska Rada vyhlásila, že by mohli pristúpiť aj krajiny strednej a východnej Európy. Žiadosť o prijatie do únie si postupne podávali všetky krajiny bývalého Východného bloku ( Slovensko – 1995 ). V roku 1995 boli prijaté Švédsko, Fínsko a Rakúsko. Rozhodujúcim dokumentom sa stala Amsterdamská zmluva ( október 1997, ratifikovaná 1.5.1999 ), v ktorej sa zmenili procedurálne otázky, vyriešili sa viaceré problémy, no jej hlavnou úlohou bola ochrana ľudských práv presne podľa zásad Európskej konvencie ľudských práv z roku 1950.
V roku 1997 bola prijatá tzv. Agenda 2000, v ktorej boli presne zadefinované zásady pre rozšírenie EÚ o štáty bývalého východného bloku. V rámci príprav na najrozsiahlejšie rozšírenie EÚ v dejinách sa konali v decembri 2000 najrozsiahlejšie rokovania v meste Nice. V rámci zmluvy z Nice došlo k upresneniu poctu poslancov jednotlivých členských Štátov. Dokument bol ratifikovaný v novembri 2002, keď už aj posledný člen, Írsko, ratifikovalo zmluvu, a to na základe referenda, ktoré by v prípade negatívneho výsledku mohlo mať negatívny dopad na ďalší vývoj európskej integrácie.
Pôvodnú pätnástku rozšírilo v máji 2004 ďalších desať štátov: Česká republika, Estónsko, Cyprus, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko ( tzv. luxemburská skupina ), Litva, Lotyšsko, Malta a Slovensko.
Inštitúcie EÚ:
Rada Európy
Rada Európskej Únie
Európsky parlament
Európsky súdny dvor
Inštančný súd ( Súd prvej inštancie )
Európsky dvor auditorov
Rôzne výbory ( hospodárske... )
Európske investičné banka
Eurojust, Europol