História Európskej Únie

Myšlienka zjednotenej Európy nebola po druhej svetovej vojne ničím novým. Prvými pokusmi na vytvorenie európskeho super štátu boli známi už Rimania, ktorí ovládli väčšinu územia Európy a vytvorili v tej dobe nevídanú veľmoc. Ďalším takýmto pokusom bola aj Svätá ríša rímska na čele s cisárom Karolom Veľkým a neskôr univerzalistická koncepcia jeho vnuka Ota III, ako ja mnoho iných. V novodobých dejinách sa však európska integrácia začala až po 2. svetovej vojne. Prvotným impulzom bol plán hospodárskej pomoci známy pod názvom Marshallov plán, vďaka ktorému sa západná Európa nielenže spamätala z vojny, ale v priebehu šiestich rokov rozvinula svoju priemyselnú produkciu na úroveň o jednu tretinu väčšiu ako v období pred vojnou.
Druhotným impulzom bol plán na vytvorenie hospodárskej únie, ktorý prijali Belgicko, Luxembursko a Holandsko v roku 1944 a vytvorili tak spoločenstvo známe pod názvom Benelux.

Vytvorenie Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu ( OEEC ) v roku 1948 ( 17.3. ) Francúzskom,. Holandskom, Belgickom, Luxemburskom a Veľkou Britániou iba naznačovalo smerovanie západoeurópskej zahraničnej politiky.
V roku 1950 navrhol riaditeľ Francúzskeho národného plánovacieho inštitútu Jean Monnet fr. ministrovi zahraničných vecí Robertovi Schumanovi a nemeckému kancelárovi Konradovi Adenauerovi plán, ktorý je považovaný za počiatok európskeho spoločenstva. Schumann vyhlásil, že rivalita medzi Francúzskom a Nemeckom, najmä v ťažobnom priemysle a hutníctve, bola v minulosti zdrojom konfliktov. Preto navrhol, aby bola produkcia uhlia a ocele v oboch štátoch pod kontrolou nezávislej organizácie. Nemecko túto ponuku prijalo a pridali sa k nej aj Belgicko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. 18.4.1951 bola v Paríži podpísaná prvá zo zmlúv o európskom spoločenstve, ktorá rozbehla Európske spoločenstvo uhlia a ocele ( ESUO ), tzv. Montánnu úniu. Zmluva bola dohodnutá na 50 rokov a na jej čele stál spočiatku práve Jean Monnet. Asi mesiac potom požiadali ministri zahraničných vecí zakladajúcej „šestky“ o návrh zmluvy zakladajúcej Európske politické spoločenstvo, ktoré sa malo zaoberať ako oceľou, tak aj obranou a koordináciou politiky členských štátov, ktorá bola nakoniec predložená 10.3.1953. Ešte predtým však padol návrh na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva, ktoré bolo založené 27.5.1952. Išlo o akúsi integrovanú armádu zloženú z jednotiek členských štátov. Bol to francúzsky premiér René Pleven, kto predložil takýto návrh.

V roku 1954 Francúzsko oba tieto plány zamietlo, a to najmä kvôli nezhodám ministrov zahraničných vecí v otázkach odovzdanej suverenity a iných. Tento fakt pozastavil európsku integráciu do roku 1955, keď sa v Talianskom Messine začiatkom júna ( 1. – 2. ) ministri zahraničných vecí dohodli o postupnej integrácii celej ekonomiky a tiež o založení medzivládneho výboru. 25.3.1957 boli v Ríme podpísané dve zmluvy, ktoré mali pre Európe veľký význam. Na základe jednej vzniklo Európske spoločenstvo pre atómovú energiu ( Euratom ) a na základe druhej Európske hospodárske spoločenstvo ( EHS ). Zmluvy nadobudli platnosť 1.1.1958. Ústrednou myšlienkou tohto hospodárskeho spoločenstva bol vznik colnej únie, ktorá by zaistila voľnú výmenu tovaru. K 1.7.1968 boli medzi členskými štátmi zrušené clá na dovoz priemyselných výrobkov a do 18 mesiacov boli odbúrané aj clá na všetky hospodárske produkty. Orgánmi EHS sa stali Rada Európy ( legislatívne právomoci, zástupcovia vlád, fakticky hlavný orgán spoločenstiev ), Komisia ( slúžila na zabezpečovanie fungovania a ďalšieho rozširovania únie, členovia volení na 4 roky, nezávislí na vládach ), Európsky parlament ( poradná a kontrolná funkcia, v tomto čase 142 zástupcov, v dnešnej dobe je to 626, prvý krát zasadal v roku 1958 v Štrasburgu a prvým predsedom bol práve Robert Schuman ) a Súd ( sudcov menovali vlády na 6 rokov, rozhodoval spory, zaisťoval dodržiavanie práv pri výklade a uskutočňovaní zmlúv ). 10.2.1961 sa konala vrcholná schôdza šéfov 6 štátov EHS, na ktorej bola dohodnutá užšia politická spolupráca a mal byť vypracovaný plán na zjednotenie Európy.
3.5.1960 sa v Stockholme vytvorila druhá hospodárska únia, tzv. EFTA ( European free trade association, Európske združenie voľného obchodu ). Sedem členských štátov OEEC ( Veľká Británia, Rakúsko, Švajčiarsko, Portugalsko, Dánsko, Nórsko a Švédsko tak reagovali na zrušenie ciel v rámci EHS. Predpokladom bolo postupné znižovanie ciel, no toto sa netýkalo hospodárskych výrobkov. Zatiaľ čo Fínsko uzavrelo r.1961 asociačnú dohodu a r.1970 pristúpil Island, Veľká Británia, Írsko, Dánsko a Nórsko zahájili rozhovory o vstupe práve do EHS. Počas 60 - tych rokov sa spoločenstvo dostalo do krízy, ktorá sa týkala najmä nespokojnosti Francúzska, ktoré sa dva – krát postavilo proti prijatiu Veľkej Británie, odvolalo svojho zástupcu z rady ministrov ( tzv. politika prázdnych kresiel ) a navyše vystúpilo z vojenskej časti NATO. Túto krízu sa podarilo prekonať až tzv. luxemburským kompromisom, no tento spomalil snahy európskej integrácie, pretože znemožnil prijatie viacerých rozvíjajúcich návrhov. V roku 1969 na Haagskom summite bolo rozhodnuté o rozšírení spoločenstva, čo malo za následok prijatie za členov Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu. Teraz už 9 členských krajín sa dohodlo ako na Európskom menovom systéme, tak na Európskej menovej jednotke. 1. všeobecné voľby do Európskeho parlamentu sa konali r.1979 formou priameho hlasovania a za prvú prezidentku Parlamentu bola zvolená Simone Vejlová.
Ďalším integračným procesom bolo tzv. rozširovanie na juh. Grécko bolo prijaté roku 1981, Portugalsko so Španielskom v roku 1986. Musel sa zmeniť ako charakter, tak i mechanizmy spoločenstva, k čomu bol vytvorený v decembri 1985 Jednotný európsky akt, ktorý rozšíril právnu zodpovednosť a právny rámec pre spoločnú zahraničnú politiku.

7.2.1992 došlo v Holandskom meste Maastricht k podpisu zmluvy o Európskej únii. Medzi hlavné články patrilo utvorenie hospodárskej a menovej únie a presadenie spoločnej hospodárskej a bezpečnostnej politiky. EHS sa premenilo na EÚ, boli jasne definované podmienky pre dosiahnutie jednotnej meny a parlament získal zákonodárnu a kontrolnú úlohu. Zmluva o EÚ vstúpila v platnosť 1.9.1993 a už v júni 1994 Európska Rada vyhlásila, že by mohli pristúpiť aj krajiny strednej a východnej Európy. Žiadosť o prijatie do únie si postupne podávali všetky krajiny bývalého Východného bloku ( Slovensko – 1995 ). V roku 1995 boli prijaté Švédsko, Fínsko a Rakúsko. Rozhodujúcim dokumentom sa stala Amsterdamská zmluva ( október 1997, ratifikovaná 1.5.1999 ), v ktorej sa zmenili procedurálne otázky, vyriešili sa viaceré problémy, no jej hlavnou úlohou bola ochrana ľudských práv presne podľa zásad Európskej konvencie ľudských práv z roku 1950.
V roku 1997 bola prijatá tzv. Agenda 2000, v ktorej boli presne zadefinované zásady pre rozšírenie EÚ o štáty bývalého východného bloku. V rámci príprav na najrozsiahlejšie rozšírenie EÚ v dejinách sa konali v decembri 2000 najrozsiahlejšie rokovania v meste Nice. V rámci zmluvy z Nice došlo k upresneniu poctu poslancov jednotlivých členských Štátov. Dokument bol ratifikovaný v novembri 2002, keď už aj posledný člen, Írsko, ratifikovalo zmluvu, a to na základe referenda, ktoré by v prípade negatívneho výsledku mohlo mať negatívny dopad na ďalší vývoj európskej integrácie.
Pôvodnú pätnástku rozšírilo v máji 2004 ďalších desať štátov: Česká republika, Estónsko, Cyprus, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko ( tzv. luxemburská skupina ), Litva, Lotyšsko, Malta a Slovensko.
Inštitúcie EÚ:
Rada Európy
Rada Európskej Únie
Európsky parlament
Európsky súdny dvor
Inštančný súd ( Súd prvej inštancie )
Európsky dvor auditorov
Rôzne výbory ( hospodárske... )
Európske investičné banka
Eurojust, Europol