Immanuel Kant (1724-1804)
Immanuel Kant sa narodil v Königsbergu v dnešnom Kráľovci, ako jedno z deviatich detí v náboženskej protestantskej rodine. Už počas štúdií si obľúbil rímsky stoicizmus ako náboženstvoprísnej mravnosti a životnej disciplíny. Na Kráľovskej univerzite však študoval prírodné vedy. Bolo to práve vtedy keď to v zatuchnutej atmosfére univerzity začalo iskriť rozumovými a intelektuálnymi výbojmi.
Na svoje profesorské miesto musel čakať pätnásť rokov. Dvakrát sa uchádzal a dvakrát dali prednosť inému uchádzačovi. Štyridsaťšesťročný Kant v roku 1770 obhajuje latinskú dizertáciu De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principis a stáva sa profesorom. Jeho úradné povinnosti sú oveľa rozsiahlejšie ako u dnešného profesora. Vyučoval až sedem predmetov, dvadsať hodín týždenne. Sám vzdychal nad touto náročnou otročinou: „Sedem hodín denne pred kovadlinou prednáškového pultu a a v rovnakom takte mávam kladivom navzájom sa podobajúcich prednášok.“ Prednášal však veľmi živo, vtipne, zaujímavo, ak chcel študent sedieť, musel byť v prednáškovej miestnosti o šiestej ráno, hodinu pred profesorom. O desať rokov neskôr sa Kant stáva členom akademickej rady a v roku 1786 rektorom univerzity.

Tak ako Sokrates v staroveku neopustili Atény, ani Kant neprijal pozvanie na cudzie univerzity a dejiskom celého jeho života sa stalo jeho rodné mesto. Znamenite vysvetľoval fyzikálnu geografiu a za celý život sa nedostal ďalej ako na pravidelnú prechádzku do najbližšieho okolia Kráľovca. Mesto to bolo veľmi živé, ale Kantov život nenaplnilo nijakými dramatickými zvratmi. Rytmus každého dňa bol pravidelný ako chod stroja. Kant na verejnosti politicky nevystupoval, ale nijako sa netajil sympatiami k americkým bojom za slobodu a k vtedajšiemu myšlienkovému prúdeniu vo francúzskej spoločnosti. Tých si mocných nenaklonil. Veď za jeho života sa na pruskom tróne vystriedali štyria králi, všetci ako vystrihnutí z dejín militarizmu7).
Vrchol Kantovho života spadá do druhej polovice 18. storočia. Je to obdobie charakterizované úžasnými vedeckými objavmi (Newton, Leibniz, Descartes, Bacon), ktoré posunuli ľudské myslenie výrazne dopredu. Nové teoretické, najmä matematické systémy, sa však nezakladali priamo na skúsenosti, ale ju ďaleko predbiehali. Ako je možné, kladie si otázku Kant, že človek dospeje k vedeckému objavu, k syntetickým8) (všeobecným a apriórnym2)) úsudkom o niečom? Napríklad, že každý dej má svoju príčinu, že priamka je najkratšie spojenie dvoch bodov, že svet musí mať svoj začiatok a pod.? Každý ľudský rozum ich vždy a všade príjma ako axiómy1), pritom nevychádzajú priamo zo skúsenosti. Tá poskytuje iba náhodné a meniace sa poznanie.

Kanta zaujala otázka objektívneho poznania. Je svet presne taký, aký ho vnímame, alebo taký, aký sa nám zdá? Môžeme ho vôbec poznať taký, aký je? Čo môžeme vedieť? Čo máme robiť? V čo môžeme dúfať? Kant nechce skúmať teóriu pohybu ľudskej inteligencie, empirickú4) psychológiu. Kriticky preskúmava základy ľudských poznávacích schopností vo vede (Kritika čistého rozumu), v morálke (Kritika praktického rozumu) a v umení (Kritika súdnosti).
Pri porovnaní racionalistickej leibnizovskej školy, ktorá odvodzuje všetko poznanie z používania rozumu a nárokuje si na absolútny opis sveta neznečistený skúsenosťou pozorovateľa a humovskou empirickou školou, ktorá tvrdí, že poznanie pochádza zo skúsenosti, a preto ho nemožno oddeliť od subjektívnych podmienok poznávajúceho, Kant zaujíma medzi oboma sprostredkujúcu pozíciu a uvažuje nasledovne: