Vo východiskovom bode súhlasí Kant s Humom a s empirikmi v tom, že všetky naše poznatky o svete pochádzajú zo zmyslových skúseností. Skúsenosť je prameňom nášho poznania. Človek komunikuje so svetom prostredníctvom zmyslov. Pôsobenie skutočnosti na naše zmysly je dôkazom jej existencie. Zo zmyslovej skúsenosti pochádza látka našich poznatkov. Ale nielen táto javová (fenomenálna) skutočnosť, tento chaotický a nesúrodý materiál vychádza v ústrety ľudskému duchu svojou zvláštnou schopnosťou byť poznávaný. Ani poznávací subjekt nie je v tomto stretnutí pasívny, iba receptívny. Je kreatívny, vnáša do procesu poznávania formy názoru (formy zmyslového nazerania), ktoré sú prirodzené jeho rozumu, predovšetkým priestor a čas. Zmocňuje sa zmyslových pocitov dodávaných zmyslami, spracováva ich po svojom a vedomiu odovzdáva hotový poznatok. Tak ako voda, ktorú nalejeme do skleneného krčaha, sleduje jeho tvar, tak rozum vtlačí skúsenosti svoje zákony. Tým, že subjekt prenáša tieto predstavy a pojmy do zážitkov, ktoré mu sprostredkúvajú zmysly, vzniká mu obraz skutočnosti. Nie skutočnosti objektívne, skutočnosti o sebe, jej imanentnej9) podstaty, ale takej, aká sa mu javí v dôsledku zvláštneho spôsobu jeho poznávacích schopností. To je poznávací osud človeka. Len v takomto svete sa vie pohybovať, je v ňom „doma“.
Tu si Kant podáva ruku s racionalistami. Naše chápanie sveta spoluurčujú podmienky a predpoklady obsiahnuté v našom intelekte. Nie sú dôsledkom skúsenosti, sú človeku vrodené, apriórne. Zároveň však prisviedča empiristom, že bez skúsenosti by ostali prázdnou formou. A to je celkom nový gnozeologický5) pohľad, ktorý sám Kant, inak veľmi skromný človek, označil ako kopernikovský prevrat vo filozofii.

Formy zmyslového nazerania umožňujú skúsenosť, podmieňujú lokalizovanie predmetov v čase a priestore. Nedajú sa však používať mimo skúsenosti. Kant bol však príliš sústavný a dôsledný mysliteľ, aby sa uspokojil s takýmto výsledkom. Svet má aj časť, ktorá presahuje našu zmyslovú skúsenosť, časť noumenálnu. Rozum má nielen empirickú výbavu, ktorú uplatňuje vo vede, ale aj špekulatívnu súčasť, ktorá prenikaá do sveta filozofie, metafyziky, teológie. V rozume sú obsiahnuté kategórie (substancia10), kauzalita11)), ktorými možno myslieť na transccedentné12) predmety, Boha, nesmrteľnú dušu, slobodu. Kladie si metafyzické problémy: čo je prvým a posledným dôvodom skutočnosti? Tieto transcedentné objekty sú teoreticky nedostupné, ale ich pojmy, idey, majú právo na existenciu. Pochádzajú z úkonov, ktorými rozmysel robí závery. Nie sú pokračovaním foriem zmyslového nazerania, ich aplikáciou na transcendentálno, či stupňovanie do absolútna. To by bolo podľa Kanta prázdne mudrovanie. Rozumové kategórie utvárajú jednotu poznania a jeho vedeckú povahu. Mohutnosť rozumu je v schopnosti vytvárať z rôznych zmyslových predstáv syntézu. Jeho kategórie dávajú zmyslovým názorom formu úsudku. Výsledkom je poriadok sveta. Naša perspektíva videnia sveta je do takej miery konštantou nášho poznania.

Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môžeme teda nielen spracovávať chaotické fakty skúsenosti a vyjadriť ich v úsudkoch, ktoré majú kvality vedeckého poznania. Vďaka nim sa teoretické poznanie môže vzdialiť empirickému, môže sa vyvíjať v sebe samom, bez konfrontácie s empíriou. Premieta svoje kategórie do absolútna, pýta sa na to, o čom žiadna skúsenosť nevydáva svoje svedectvo. Čím je však vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje svetu fenomenálnemu a približuje k svetu noumenálnemu, tým väčšie problémy zakrývajú náš duševný obzor. Vesmír je pre nás nekonečná úloha, nerozriešená hádanka. Absolútno je pre teoretický rozum nepoznateľné a treba ho prenechať iným schopnostiam človeka. Teoretický rozum sa musí vzdať pred hranicou, ktorú tvorí rozum praktický.
Aká zmena oproti sebadôvere, ktorá vládla v Kantovej dobe. Človek si musí uvedomiť, kde leží jeho pole a jeho hranice. Ani prostý a jasný názor zmyslov, ani najabstraktnejší rozumový záver nepreniká ku skutočnosti, k podstate a príčinám vecí. Metafyzika ako učenie o podstate bytia je nemožná. Posledný metafyzický cieľ poznania je síce nedosažiteľný, ale v tomto negatívnom zmysle metafyzicky platný. Tam, kde nestačí naša skúsenosť a rozum, vzniká prázdny priestor, ktorý môže vyplniť viera. Tým Kant vytvára miesto pre náboženské presvedčenie, na ktorom mu vždy záležalo. Človek je svojou podstatou určený na to, aby otázkami prenikal nad hranice teoretického bádania. V oblasti toho, čo má robiť a v čo môže dúfať, sa nájde to nepodmienené, čo nadarmo hľadá v oblasti poznania.
Kant vedel, že všetky rozumné bytosti uznávajú rozdiel medzi poznaním pravdy a poznaním toho, čo máme s ňou robiť. Môžeme to objektívne zistiť, alebo sa musíme spoľahnúť na to, ako nás vedú naše subjektívne sklony?