Kant sa domnieval, že poznávacie schopnosti človeka nespočívajú iba v prenikaní teoretického rozumu (Verstand) do sveta kauzality, do zákonitostí sveta prírody. Ich druhou formou je praktický rozum (Vernunf), ktorý človeku umožňuje nájsť teoretické základy morálneho života, pevné princípy morálneho správania a vyznačiť smer jeho vôle. Náš rozum vystupuje v teoretickej funkcii, keď poznávame to, čo je a v praktickej funkcii, keď poznávame to, čo má byť. Prechádzame teda od Kantovej teoretickej filozofie k jeho praktickej filozofii, a teda od sveta prírody do sveta kultúry, z oblasti kauzálne determinovaných javov k slobodným cieľom a hodnotám ducha.
Svet o sebe nemá pozitívny obsah, ale opiera sa oň naša viera, ktorá spočíva v istote ľudského srdca a vôle, že skutočnosť nie je ľahostajná k rozdielu medzi dobrom a zlom, ktorý vytvorila naša vôľa. Viera spočíva v pevnom presvedčení, že svet je ovládaný morálnym poriadkom. Rozum to nijako nedokazuje, kauzalita, ktorá podrobila vonkajší svet, je ľahostajná k dobru a zlu. Rozumom nemožno dokázať, že vývoj sveta smeruje k tomu, aby sa realizovalo dobro. Veda nemôže byť podkladom viery. Viera spočíva na vôli a sama zo seba vyvodzuje praktické idey o tom, čo má byť. Tieto idey pomocou intelektu vytvárajú tušenie vyššieho ideálneho sveta. Vlastnou vnútornou silou sa vôľa nesie k absolútnu. V tomto zmysle má praktický rozum primát nad teoretickým.
Doménou praktického rozumu je teda sféra povinnosti a normativity. Táto sféra nie je imanentnou súčasťou prírodnej skutočnosti. To čo má byť (Sollen), vyjadruje druh spojenia a nevyhnutnosti, ktorá sa inak nevyskytuje v celej prírode, píše Kant. Javiskom praktickej filozofie je teda človek, hlas jeho vnútra.
Ako cítiaca bytosť sme úplne ponechaní napospas nemeniteľným zákonom príčinnosti. Človek však nie je len egoistickým a zmyslovo determinovaným tvorom, ktorý sa snaží využívať svojich blížnych, podvádzať a klamať, neprevláda v ňom iba egoizmus, zloba, pachtenie za vlastným prospechom. Je aj bytosťou mravnou, ktorá ma rozum a vôľu a je schoná túto vôľu podriadiť rozumu. Slobodná vôľa človeka je prostriedkom, ktorý mu umožňuje byť účastným na mravnom zákone, na vyššom nadzmyslovom svete.

Pravidlá ľudského správania, obsahujúce určitú povinosť, nazýva Kant imperatívnymi a delí ich na hypotetické13) a kategorické. Hypotetické imperatívy vznikajú zo skúsenosti a sú podmienené snahou dosiahnuť určité empirické ciele. Hypotetický imperatív14) začína „ak“... chceš niečo dosiahnuť, musíš použiť také a také prostriedky. Sú subjektívne podmienené túžbami jedinca. Kategorický imepratív je nepodmienený príkaz rozumu adresovaný vôli, nepodmienený predpis o povinnosti človeka ako rozumnej bytosti, vládnucej slobodnou vôľou. Je záväzný sám osebe, bez ohľadu na osobné ciele. Uprostred všetkého podmieneného nepodmienené, čo v oblasti pozmamia nadarmo hľadať. Ak človek chce naozaj vedieť, ako má konať, zjavuje sa mu tento nepodmienený zákaz konať svojvôľne a plniť si povinnosti. Bez ohľadu na reciprocitu15), osobné uspokojenie či konkrétny cieľ. Tým, že človek sebanútením dosiahol zhodu vôle s povinnosťou, stal sa občanom nadzmyslového sveta, dotkol sa absolútna a získava dôstojnosť.
Rovnaký prístup ku kategorickému imperatívu majú všetky rozumné bytosti. Má absolútnu platnosť, tak ako ju majú fyzikálne, prírodné zákony. Je pre náš morálny život rovnako dôležítý ako zákony rozumu v poznaní. Kde sa vzal v ľudskom vedomí? Prichádzame s ním na svet. Svet ducha a vnútornej sily, o ktorý bojovala filozofia od Descartových čias, je takto zabezpečený. Nadzmyslový, duchovný svet by ostal iba teoretickým predpokladom, hypotézou, keby Kant neuložil do ľudského vnútra bezprostredný zdroj absolútna v podobe slobody a mravného zákona.

Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne určenie: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp podľa ktorého konáš) mohola stať základom všeobecného zákonodarstva. Keď niečo robím, musím si byť istý tým, že si želám, aby každý robil to isté, keď sa dostane do rovnakej situácie. Je to uloženie povinnosti pre ňu samu. Mravný zákon tu stojí proti sklonom človeka, je ľahostajný k jeho prospechu. Slobodne konáme len vtedy, keď konáme z úcty k mravnému zákonu. Toto formálne pravidlo v podstate obsahuje všetky možnosti voľby. Preto podľa neho aj lož, zrada či vražda ako princíp správania by sa mohli stať všeobecným pravidlom a podkopať zákoldy spoločnosti. Navyše, životné situácie sa neopakujú, nie sú totožné. Muži majú iné povinnosti k ženám ako ženy k mužom, a preto ich povinnosti nemôžu byť základom všeobecného zákonodarstva. Vojak v boji má iné povinnosti ako učiteľ v škole a nedá sa povedať, že by v danom prípade konali podľa maxím platných pre všetkých vojakov či pre všetkých učiteľov. Zdá sa akoby kategorický imperatív v tejto podobe nemohol byť základom skutočne životnej etiky. Robí sa len nato, aby zdôraznil veľké, všeobecné etické princípy. Tu nám Kant pripomína Ježišove slová: Správajte sa k ľuďom tak, ako chcete, aby sa správali oni k vám. To znamená, že ak chceme istým spôsobom konať, máme sa pýtať, čo by z ľudstva ostalo, keby každý konal tak ako ja. Kant ďalej upozorňuje na to, že ľudia by mali obrátiť svoj zrak k dušiam, ktoré majú vnútornú dôstojnosť a žiada, aby sme ľudstvo a svojich blížnych nepokladali za svoje prostriedky, ale ciele. Konaj tak, aby ľudstvo v tvojej osobe i v osobe iného bolo pre teba nielen prostriedkom, ale aj cieľom (absolútnym účelom). Žiadna iná myšlienka tak neovplyvnila mravný vývoj.