S predstavami o vývoji slovenského jazyka úzko súvisí aj vzťah bernolákovcov k našej národnej minulosti. Obrodenecký historizmus je buditeľským zdrojom národnej hrdosti tejto generácie. Ich záujem sa sústredí najmä na cyrilometodské dedičstvo.
Slovensko spalo feudálnym spánkom. Viacerí mladí študenti odchádzajú na štúdia do zahraničia. Stretávajú sa s národným pohybom. S nádejami a nadšením vracia sa z Halle aj Ľudovít Štúr (1815-1856). Roku 1837 sa stal zástupcom profesora Juraja Palkoviča na katedre jazyka a literatúry na bratislavskom lýceu. Prednášal o slovenskej histórii, reči a literatúre. S celým zápalom svojho ducha sa postavil do služieb národa a strhával všetkých svojich žiakov. V národnom povedomí a hrdosti sa štúrovská mládež utvrdzovala v literárnych krúžkoch, spevokoloch, výletmi do okolitej prírody s historickým podfarbením. Vychádzka na Devín bola venovaná pamiatke bývalej štátnej samostatnosti Slovákov vo Veľkej Morave.

V roku 1847 sa stáva poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Vo svojich rečiach vyzdvihuje význam výstavby priemyslu, žiada zrušenie poddanstva, nabáda k osvojeniu vzdelania a vytvoreniu školskej siete v národnom jazyku. V reči z 21. decembra 1847 žiada zrušenie urbára, poukazuje na množstvo páleníc a židovských krčiem. Napokon vyzdvihuje význam kresťanstva v európskych dejinách, ktoré už neriadi nezmeniteľný osud, ale slobodný jednotlivec:
„Bol síce voľakedy v histórii osud, a to v štáte rímskom, keď rímskou zbrojou premožené národy pred Kapitoliom kľačiac celkom pod sebevoľu a samopanstvo rímske sa dostali,… Medzitým tento stav hrozný, ktorý v rímskom svete nachádzame, kde podľa jedného chýru jeho spisovateľa srdce sveta sa puklo, mohol sa tam udržať len pred vystúpením a uznaním kresťanstva, ktoré ako každému človeku tak aj každému národu slobodu duchovnú dalo a prisľúbilo a ktoré v pomeroch človečenstva celkom novú epochu začalo.“

V ďalšom prejave 15. januára 1848 vyzýva stavy, aby sa postarali o vyučovanie v materinskom jazyku na elementárnych školách a aby sa tento jazyk používal aj pri službách božích. Poznamenáva, že v Hornom Uhorsku je viac aristokracie, na ktorú ľud dopláca: „Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálskymi vzťahmi a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné země, a na horných stranách Uhorska v pomere omoc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na dolnej zemi, a tak jej vtok na ľud omoc ťažší ako tento. Schudobnelý, ako írsky, ľud tento musí s hladom bojovať, okrem toho na mnohých miestach vystavali zemskí páni pálenice tak, že už všetok zoslabnutý, zbledlý a len ako tôňa otrhaný sa vláči.“

Ľudovít Štúr vo februári 1943 po dohode s Hurbanom (1817-1888) a Hodžom () prijal za základ nového spisovného jazyka stredoslovenské nárečie. Ucelený systém jazyka a zdôvodnenie jeho oprávnenosti je obsiahnutý v spisoch Nárečja slovenskuo a potreba písanja v tomto nárečí, Nauka reči slovenskej.

V revolučnom roku 1848 Hurban a Štúr v anonymnej brožúrke Bratia Slováci vysvetlili slovenskej verejnosti národný program. Hurban rozvíjal agitačnú činnosť v podjavorinskom kraji. Vyvrcholila 18. apríla ľudovým zhromaždením v Brezovej. V ohnivej reči vysvetlil zástupcom z 23 obcí zmysel a ciele slovenského pohybu. Odtiaľ sa odobral na schôdzku do Liptovského Svätého Mikuláša, ktorú zvolali Štefan Marko Daxner (1822-1892) a Ján Francisci Rimavský (1822-1905). Tu boli zostavené Žiadosti slovenského národa. Spomínaní traja národovci zohrali významnú úlohu pri organizovaní výprav slovenských dobrovoľníkov. Hurban rečnil na ľudovom zhromaždení vo Vrbovciach, kde sa mu podarilo zverbovať väčší počet dobrovoľníkov pre druhú výpravu. Francisci a Daxner verbovali a organizovali dobrovoľníkov v Gemeri. Ich zásluhou sa zorganizovala aj tretia výprava. Dobrovoľníkov na Liptove organizoval Michal M. Hodža.

Štúrovská generácia sa venovala drobnej práci medzi prostým ľudom. Slováci si mali uvedomiť, že sú národ. Až potom mohli žiadať, aby ich ostatní uznávali za národ.

V roku 1951 sa na spoločnej porade stretávajú katolícky a evanjelický národovci. Slovenského jazykovedca Martina Hattalu poverujú vypracovaním novej slovenskej gramatiky. Od polovice päťdesiatych rokov 19. storočia ožíva myšlienka založenia Matice slovenskej. Prvým predsedom sa stal banskobystrický biskup Štefan Moyses (1796-1869). Do histórie rečníctva sa zapísal svojimi prejavmi na jej valných zhromaždeniach.