Rok 1989 púšťa na tribúny tých, čo doteraz nemohli verejne vystupovať. Ich prejavy počas Nežnej revolúcie prerušované štrkotom kľúčov a skandovaním davu máme ešte v pamäti. Budaj, Kňažko, Havel a mnohí ďalší… V roku 1990 na návšteve Izraela prejav Milana Kňažka, ktorý napísal Juraj Spitzer, zožal väčší úspech, ako prejav vtedajšieho prezidenta Havla. So slovenskou štátnosťou je späté meno politika, ktorý medzi vynikajúcich rečníkov určite patrí. Právnik Vladimír Mečiar opúšťa súdne siene, aby zaujal miesto na politických tribúnach. Juraj Mihalík, výtvarník, o ňom napísal: „Vie hovoriť úžasne presvedčivo, veci stavia logicky, jeho vedomosti nenechajú na pochybnostiach nikoho. Vie byť humorný aj milý. Rovnako aj surový.“ V čase zápasov o vytvorenie Slovenskej republiky preberá veľkú časť zodpovednosti. Z jeho prejavu na Devíne 4. júla 1992:
„Ak sa stretávame na týchto miestach, tak najmä preto, aby sme si pripomínali našu históriu. Naša história nás učí, že základom prežitia je predovšetkým vyššia duchovná jednota. Duchovná jednota, ktorá spočívala v hlbokej viere, vo viere v Boha, v náboženskej viere, vo viere vo vlastné sily, vo viere v kultúru, vo viere vo vlastnú vzdelanosť, v slobodný rozvoj. … Vraciame sa k odkazu sv. Cyrila a sv. Metoda, nielen ako k základom vzdelanosti, kultúry a viery, ale ako k vyššiemu princípu potreby zjednocovania sa všetkých občanov Slovenska v záujme spoločnom, v záujme národnom, v záujme štátnom, emancipačnom, ktorému sa musia podriadiť stranícke, osobné a úzke regionálne záujmy. Nová cesta je cestou hľadania pravdy, hľadania budúcnosti, hľadania novej perspektívy pre Slovensko.“

Okrem politických rečí sú verejnosťou ostro sledované kázne, najmä počas svätých omší, ktoré vysiela rozhlas a televízia. V súčasnosti medzi dobrých rečníkov patria biskupi, ale i kňazi. Napokon, keď sa obzrieme za našimi dejinami, vôbec nás to nemôže prekvapiť. Začiatkom roka 1999 si čitatelia dennej tlače vynútili uverejnenie kázne jeho Eminencie Jána Chryzostoma kardinála Korca, ktorá odznela v bazilike sv. Emeráma v Nitre na Nový rok. Nebolo to prvý ani posledný krát. Počas komunistického režimu sa stal najmladším biskupom svojej doby. Nezlomilo ho väzenie, ani postavenie robotníka. Napísal niekoľko kníh. Vážia si ho veriaci i neveriaci. V spomínanej kázni okrem iného povedal:
„Drahí bratia a sestry! Ak máme radi svoje rodiny, svoj dom a svoju záhradu, nepodceňujme ani veľký domov národa a veľkú rodinu Slovenska. Európa sa rozvíjala rozvojom národov. Osobitných a predsa tvoriacich jednotu kresťanskej Európy. Uprostred nej je aj naše Slovensko. A tu sa po tretí raz odvolávam na slovo hĺbavého slovenského človeka: „Duchu patrí celý svet…“ Ale domov, to je také miesto, kde je ľuďom ľahšie žiť i mrieť. Patríme celému svetu, ale máme aj svoj domov. Chráňme si ho!“

Ďalším populárnym kňazom je Anton Hlinka. Je členom rehole Saleziánov Dona Bosca. V roku 1951 emigroval do Talianska. Ako docent filozofie prednášal v seminároch v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Jeho hlas sa stal známym prostredníctvom rozhlasových staníc Slobodná Európa, Hlas Ameriky. Bol vzpruhou všetkých trpiacich a prenasledovaných pre kresťanský svetonázor a v boji za ľudské práva. V roku 1991 sa vrátil do vlasti a niekoľko rokov sa prihováral divákom Slovenskej televízie v relácii Slovo do týždňa a poslucháčom Slovenského rozhlasu počas priamych prenosov svätých omší. Popri jeho knihách a prekladoch vyšli zbierky jeho kázní Ozvena slova 1 - 6 a zbierky príhovorov Slovo do týždňa 1 - 2. Anton Hlinka vo svojich televíznych príhovoroch hľadá v človeku spravodlivosť, priateľstvo, vľúdnosť, dobráckosť, poctivosť, veľkodušnosť, tolerantnosť, svedomitosť. Nachádza ich, snaží sa presvedčiť poslucháčov, že s týmito vlastnosťami môžu pracovať. Vyťahuje z človeka dobro, ktoré skrýva vo svojom vnútri. Používa množstvo príbehov zo života a citátov z literatúry a vedy. Jeho poslucháč sa musí stať kultivovaným tolerantným človekom, pritom nemusí byť veriacim v Boha. V príhovore s názvom Zásady hovorí o svojich vlastných zásadách. Sú praktické pre každého človeka. Vysvetľuje opodstatnenosť všetkých dvanástich zásad. Povedal o nich: „Rástli so mnou a posledné som si do svojho osobného notesa zapísal počas vysokoškolského štúdia.“ Prvé z nich súvisia so vzdelaním:

„1. Učiť sa v druhej časti dňa to, čo sa v prvej odprednášalo, aby sa zabrzdil, alebo až zastavil rýchly proces zabúdania. …
2. Zaradenie nových poznatkov do širších súvislostí, aby sa ukázala ich hodnota, prípadne užitočnosť.
Poznatky sú ako malé kamienky mozaiky. Kto vie, kam ich vložiť, vytvára a neskôr dotvára obraz svojho vzdelania
3. Mať záujem o všetko, čo život ponúka, usilovať sa však o čo najdokonalejšie vzdelanie aspoň v jednom odbore, potrebnom pre prípadné pracovné zameranie. …
4. Naučiť sa dôkladne aspoň dve významné svetové reči.“