V súčasnosti sa teóriou rétoriky zaoberajú jazykovedci Jozef Mistrík, Ladislav Rybár, Ján Findra. Dejiny rečníctva sú úzko späté s dejinami literatúry, jazykovedy, politiky, náboženstva. Reč ako agitačný prostriedok je lanom, ktoré vyťahuje vzdelancov z priepasti ľahostajnosti a prostých ľudí pevne zväzuje s nimi.

Mohla by som tu uviesť veľmi dlhý zoznam rečníkov. Každá historická epocha priniesla veľa ľudí, ktorí vedeli pútavo rečniť. Popri obdive k tomuto umeniu by sme nemali zabúdať zvažovať počuté slová. Konfrontovať cudzie myšlienky so svojimi vlastnými a hlavne so svojim svedomím, so svojim pohľadom na svet. Preto som sa rozhodla namiesto množstva mien, ktoré veľa neprezradia, spomenúť menej osobností a aspoň pár viet, ktoré vyslovili a ktorými si získali davy. A nielen získali, ale ich aj zapálili za svoje myšlienky. Úlohou aktívneho poslucháča je aj konfrontácia rečníka s jeho činnosťou. Keď niekto hovorí, buď verí tomu, čo hovorí, alebo neverí. To sa pozná na prvý pohľad. Náročnejšie je zistiť, či rečník koná tak, ako žiada od poslucháčov, či dokonca od celej spoločnosti. S odstupom času sa môžeme pozrieť na našich tribúnov a posúdiť, či boli mužmi činu. Išli za svojimi ideálmi? Aký je ich odkaz pre nás? Pôjdeme ako národ touto cestou, alebo si vyberieme nejakú inú?