HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ SLOVENSKEJ RÉTORIKY

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo.“ Keď sa píšu dejiny, rozmýšľa sa o tom, čo bolo na začiatku. Kresťanom odpoveď ponúkol svätý Ján Evanjelista. Jeho vzletná odpoveď nie je akceptovateľná pre všetkých. No o tom, že slovo sa stalo základným kameňom slovenskej rétoriky, nebude nikto pochybovať. Veď akože by niekto mohol rečniť bez poznania slov? Konštantín ako múdry staviteľ postavil základ na Slove. Základ písomníctva, kultúry Slovákov. Slovák je len vtedy Slovákom, keď si uvedomuje, že základom je Slovo. A len stavba na dobrom základe odolá náporom vetra, búrky.
Konštantín (827-869) študoval na cisárskej vysokej škole v Carihrade. Študoval Homéra, geometriu u Leva, rektora, dialektiku a iné filozofické náuky u Fócia, rétoriku, aritmetiku, muziku a ostatné helénske umenia. Nezanedbával ani teológiu a štúdium Svätého písma, čítal svätého Gregora Naziánskeho a Dionýza Areopagitu a iných gréckych cirkevných spisovateľov. Prv, než ako 24-ročný zaujal miesto profesora filozofie, podrobil sa verejnej skúške. Bol poverený brániť učenie Cirkvi o uctievaní obrazov proti expatriarchovi Jánovi VII.

Keď cisár Michal III. Žiada bratov Konštantína a Metoda, aby išli na misiu ku kniežaťu Rastislavovi, Konštantín Filozof hovorí: „Kto môže na vodu reč napísať?“ Poukazuje na dôležitosť písma a sám ho zostavuje. Po príchode na územie Slovenska a Moravy vyučujú kresťanské náboženstvo a iné užitočné náuky. Zakladajú vyššiu školu pre prípravu kňazského dorastu
V roku 867 sa na svojej ceste do Ríma zastavili v Benátkach. Konštantín pravdepodobne slúžil slovenskú bohoslužbu. Benátske duchovenstvo nesúhlasiac so zavedením nového bohoslužobného jazyka, útočilo na Konštantína: „Človeče, povedz nám, prečo si učinil teraz Slovanom knihy a učíš ich; tie nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Hieronym, ani Augustín!?“ Odpovedal: „Či Boh neposiela dážď všetkým rovnako, alebo či slnko tak isto nesvieti všetkým? Či nedýchame na vzduchu všetci rovnako? A vy sa nehanbíte, uznávajúc len tri jazyky, akoby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že nemôže dať rovnaké práva všetkým národom, alebo závistlivým, že nechce? My však poznáme mnoho národov, ktoré majú svoje knihy, a ktoré Bohu vzdávajú chválu svojím jazykom: Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a iní. Ak nechcete podľa toho pochopiť, tak počujte Písmo sväté: Spievaj Hospodinovi celá zem, spievajte Hospodinovi novú pieseň.“

Popri cirkevných textoch boli veľmi dôležité právne normy, ktoré vznikli prevažne vďaka Metodovi (815-885). Preložil do staroslovenčiny byzantský zákonník, časť z neho sa zachovala pod názvom „Zákon súdny ľuďom“. Podľa gréckeho vzoru preložil zbierku cirkevných ustanovení - Nomokánon. Z latinčiny preložil trestný zákonník.

Po zániku Moravskej ríše sa ukončilo polatinčovanie našich krajín. Hoci písomníctvo sa zachovalo v sázavskom a pražskom kláštore, obhajoby slovenčiny na dlhý čas zamĺkli. Na prelome 16. a 17. storočia pôsobil na pražskej univerzite Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier (1545-1615). Udržiaval živý kontakt so Slovenskom, ktorého vzdelávanie mu ležalo na srdci. V predhovore ku svojej gramatike, ktorá bola vydaná v r. 1603, napísal: „Zde se mně především vidí své bratry Slováky napomínati, při nich o vdělání jazyka jejich největší jest nedbalost, tak že někteří /ze skušenosti mluvím/ nejenom žádných českých kněh nečítají, ale aby v svých knihovnách žádných neměli, za pochvalné sobě mají. Odtud to bývá, když o věcech domácím jazykem jest jim rozmlouvati, že pololatině mluviti musí.“

Od začiatku 17. storočia sa množili písomné prejavy slovenského národného povedomia a vlastenectva. V knihe rektora trenčianskej mestskej školy Martina Monkovicena Ultimum vale (Posledná rozlúčka, 1616) autor hovorí o hrdinskom slovenskom národe a o trpiacom Slovensku. Množstvo citátov v materinskom jazyku zdôrazňuje tým, že sa ho nehanbí používať a nehanbí sa ani za národ, z ktorého vyšiel.

Kňaz-literát nezlomného charakteru Daniel Krman (1663-1740) stíhaný a väznený vidí v svojom materinskom jazyku jadro všetkých slovanských nárečí. Zachovali sa nám diela Rudimenta grammaticae Slavicae, De Slavorum origine (O pôvode Slovanov), Agenda ecclesiaetica slavonica. Pochádzajú z 18. storočia. Na jeho diela hľadela evanjelická cirkev vždy ako na posvätné slová autority v teoretických veciach.

Pavel Jozef Šafárik (1795-1848) a Ján Kollár (1793-1852) študovali v Jene, kde v nich vyklíčili myšlienky slovanského obrodenia. Kollár ako kazateľ, keď hovorí o „hvězdnatém nebi“, hneď mu príde na um myšlienka „Kopernik bol Slovan!“ Svoje kázne vydal pod názvom Nedělní, svátečné i příležitostné Kázně a Řeči. Je horlivým hlásateľom humanitných ideí. Kristus mu je Majstrom učiacim ľudstvo ľudskosti a budujúcim svet lásky. V takomto duchu rozoberá sociálne i politické otázky. Vidí, že Slovanstvo je pohanené a to samotnými slovanskými národmi, ktoré sa navzájom zožierajú a nevedia sa zniesť. V duchu kresťanstva hlása zmierenie a spolupatričnosť medzi bratmi Slovanmi.

Šafárik na slovanskom zjazde v roku 1848 mohutnou rečou zahrmel: „Buďto dovedeme, abychom s pravou chloubou mohli říci před národy: Já jsem Slovan - anebo přestaňme Slovany býti!“

Prívrženci Kollára používali tzv. slovakizovanú češtinu. Bol to jazyk evanjelikov, ktorý sa šíril vďaka Kralickej biblii. Spisy katolíkov boli prevažne v latinčine. Z tohoto pohľadu evanjelici predbehli obdobie národného obrodenia.

Západné Slovensko bolo od polovice 16. storočia politickým, hospodárskym a kultúrnym ťažiskom Slovenska. Dochádzalo tu k poslovenčovaniu češtiny a zároveň sa slovenčina očisťovala od bohemizmov. Nová spisovná slovenčina bol kultúrny jazyk, ktorý sa takmer dvesto rokov vyvíjal v trnavskom univerzitnom centre. Kňazi, ktorí pôsobili na Slovensku boli nútení chystať si kázne aj v slovenčine. V posledných desaťročiach 18. storočia stál na čele národného hnutia Anton Bernolák (827-869). S jeho menom sa spája uzákonenie prvej normy slovenského spisovného jazyka. Základom novej slovenčiny bolo západoslovenské nárečie, do ktorého Bernolák zaviedol mnoho stredoslovenských prvkov. V diele Disertatio philologico-critica de litteris Slavorum (Filologicko-kritická úvaha o slovenských písmenách) uskutočňuje reformu pravopisu na fonetickom princípe a vedome sa odkláňa od češtiny. Ďalšie jazykovedné diela, ktoré vydal: Orthographia, Grammatica slavica (Slovenská gramatika), Etymologia vocum slavicarum (O pôvode slovenských slov). Po jeho smrti vyšlo jeho životné dielo Slovár Slovenski, Česko-Latinsko-Nemecko-Uhorski.

Novú formu spisovnej slovenčiny prijali s nadšením katolícki vzdelanci a v prvých rokoch aj niektorí evanjelickí. Dubnický farár Andrej Mesároš (1741-1812) sa takto vyslovil o Slovákoch, slovenčine a o ich osude: „veľmi rozsiahle panstvo bolo v rukách slovenského národa, s čím išla spolu s inými hodnosťami aj hodnosť panujúceho jazyka. Po vyvrátení slovenského kráľovstva, ale aj po uvrhnutí nášho národa do otroctva, jediným údelom naším a pod mocou Maďarov žijúceho slovenského národa bolo robotovať.“ Mesároš bol povestný slávnostný rečník, napísal a vydal množstvo príležitostných rečí.

Františkán Adalbert Gazda (1741-1817) napísal v novom jazyku Zrelé Ovocá Slova Božého, Zahradka kvetná - zbierky kázní. Životopisec o jeho kázňach napísal: „Svojich poslucháčov nevodí len po poli viero- a mravo- náuky, ale obracia ich pozornosť na čas a okolnosti, v ktorých žijú - jemu ide o praktické kresťanstvo“.

V roku 1792 bolo v Trnave založené Učené slovenské tovaryšstvo. Svoje „pobočky“ malo v Nitre, Trenčianskom Rovnom, Banskej Bystrici Rožňave, Spišskej Kapitule Košiciach, Jágri a vo Viedni. Členov bolo viac ako 400. Asi tri štvrtiny kňazi, ostatní zo svetského stavu: učitelia, profesori, notári, geometri, úradníci, felčiari, remeselníci, kupci. Nákladom tohoto spolku vyšli knihy Juraja Fándlyho (1750-1811) Pilní domajší a polní hospodár, Zelinkár, Stručné dejiny slovenského národa a ďalšie. Juraj Fándly jako spisovateľ a rečník bol šíriteľom osvety medzi jednoduchým ľudom. Neučil ho ani tak vysokej vzdelanosti, ale praktickým veciam, ktoré potreboval, aby bol jeho život znesiteľnejší.
S predstavami o vývoji slovenského jazyka úzko súvisí aj vzťah bernolákovcov k našej národnej minulosti. Obrodenecký historizmus je buditeľským zdrojom národnej hrdosti tejto generácie. Ich záujem sa sústredí najmä na cyrilometodské dedičstvo.
Slovensko spalo feudálnym spánkom. Viacerí mladí študenti odchádzajú na štúdia do zahraničia. Stretávajú sa s národným pohybom. S nádejami a nadšením vracia sa z Halle aj Ľudovít Štúr (1815-1856). Roku 1837 sa stal zástupcom profesora Juraja Palkoviča na katedre jazyka a literatúry na bratislavskom lýceu. Prednášal o slovenskej histórii, reči a literatúre. S celým zápalom svojho ducha sa postavil do služieb národa a strhával všetkých svojich žiakov. V národnom povedomí a hrdosti sa štúrovská mládež utvrdzovala v literárnych krúžkoch, spevokoloch, výletmi do okolitej prírody s historickým podfarbením. Vychádzka na Devín bola venovaná pamiatke bývalej štátnej samostatnosti Slovákov vo Veľkej Morave.

V roku 1847 sa stáva poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Vo svojich rečiach vyzdvihuje význam výstavby priemyslu, žiada zrušenie poddanstva, nabáda k osvojeniu vzdelania a vytvoreniu školskej siete v národnom jazyku. V reči z 21. decembra 1847 žiada zrušenie urbára, poukazuje na množstvo páleníc a židovských krčiem. Napokon vyzdvihuje význam kresťanstva v európskych dejinách, ktoré už neriadi nezmeniteľný osud, ale slobodný jednotlivec:
„Bol síce voľakedy v histórii osud, a to v štáte rímskom, keď rímskou zbrojou premožené národy pred Kapitoliom kľačiac celkom pod sebevoľu a samopanstvo rímske sa dostali,… Medzitým tento stav hrozný, ktorý v rímskom svete nachádzame, kde podľa jedného chýru jeho spisovateľa srdce sveta sa puklo, mohol sa tam udržať len pred vystúpením a uznaním kresťanstva, ktoré ako každému človeku tak aj každému národu slobodu duchovnú dalo a prisľúbilo a ktoré v pomeroch človečenstva celkom novú epochu začalo.“

V ďalšom prejave 15. januára 1848 vyzýva stavy, aby sa postarali o vyučovanie v materinskom jazyku na elementárnych školách a aby sa tento jazyk používal aj pri službách božích. Poznamenáva, že v Hornom Uhorsku je viac aristokracie, na ktorú ľud dopláca: „Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálskymi vzťahmi a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné země, a na horných stranách Uhorska v pomere omoc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na dolnej zemi, a tak jej vtok na ľud omoc ťažší ako tento. Schudobnelý, ako írsky, ľud tento musí s hladom bojovať, okrem toho na mnohých miestach vystavali zemskí páni pálenice tak, že už všetok zoslabnutý, zbledlý a len ako tôňa otrhaný sa vláči.“

Ľudovít Štúr vo februári 1943 po dohode s Hurbanom (1817-1888) a Hodžom () prijal za základ nového spisovného jazyka stredoslovenské nárečie. Ucelený systém jazyka a zdôvodnenie jeho oprávnenosti je obsiahnutý v spisoch Nárečja slovenskuo a potreba písanja v tomto nárečí, Nauka reči slovenskej.

V revolučnom roku 1848 Hurban a Štúr v anonymnej brožúrke Bratia Slováci vysvetlili slovenskej verejnosti národný program. Hurban rozvíjal agitačnú činnosť v podjavorinskom kraji. Vyvrcholila 18. apríla ľudovým zhromaždením v Brezovej. V ohnivej reči vysvetlil zástupcom z 23 obcí zmysel a ciele slovenského pohybu. Odtiaľ sa odobral na schôdzku do Liptovského Svätého Mikuláša, ktorú zvolali Štefan Marko Daxner (1822-1892) a Ján Francisci Rimavský (1822-1905). Tu boli zostavené Žiadosti slovenského národa. Spomínaní traja národovci zohrali významnú úlohu pri organizovaní výprav slovenských dobrovoľníkov. Hurban rečnil na ľudovom zhromaždení vo Vrbovciach, kde sa mu podarilo zverbovať väčší počet dobrovoľníkov pre druhú výpravu. Francisci a Daxner verbovali a organizovali dobrovoľníkov v Gemeri. Ich zásluhou sa zorganizovala aj tretia výprava. Dobrovoľníkov na Liptove organizoval Michal M. Hodža.

Štúrovská generácia sa venovala drobnej práci medzi prostým ľudom. Slováci si mali uvedomiť, že sú národ. Až potom mohli žiadať, aby ich ostatní uznávali za národ.

V roku 1951 sa na spoločnej porade stretávajú katolícky a evanjelický národovci. Slovenského jazykovedca Martina Hattalu poverujú vypracovaním novej slovenskej gramatiky. Od polovice päťdesiatych rokov 19. storočia ožíva myšlienka založenia Matice slovenskej. Prvým predsedom sa stal banskobystrický biskup Štefan Moyses (1796-1869). Do histórie rečníctva sa zapísal svojimi prejavmi na jej valných zhromaždeniach.
Nákladom Matice slovenskej vyšli v rokoch 1864 a 1865 dva diely „Mluvnice jazyka slovenského“. Spis zaoberajúci sa syntaktickou stránkou jazyka s príkladmi zo slovenských spisovateľov zostavil Martin Hattala, pražský univerzitný profesor. Jeho súčasníkom bol aj jazykovedec Michal Godra a Jozef Škultéty.

V ďalšej generácii medzi popredných jazykovedcov patril dr. Samo Czambel. V dielach Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, Rukoväti spisovnej reči slovenskej revidoval slovenský pravopis. Nedokončený spis Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov je prvým systematickým spracovaním slovenských dialektov.

Vytvoreniu prvej Československej republiky predchádzala prvá svetová vojna. Slováci bojovali na strane svojich utláčateľov proti Srbsku. Syn slovenského slovanofila Milan Rastislav Štefánik (1880-1919) oslovil Slovanov slúžiacich v rakúsko-uhorskej armáde: „Slovania: Česi-Slováci, Poliaci, Slovinci, Srbi a Chorváti, vy, ktorí kráčate v zbroji proti hraniciam francúzskym, nezabúdajte, že nemecko-maďarská spupnosť a nenásytnosť vyvolala túto vojnu. Ničomníkom musí byť, alebo slepým, alebo pomäteným, kto by tvrdil opak. Dejiny neúprosne vydajú svedectvo pravde.“ Organizoval česko-slovenské jednotky, snažil sa vo vysokých francúzskych kruhoch vytvoriť podmienky pre vznik nového štátu.

V roku 1905 sa stal ružomberským farárom Andrej Hlinka (1864-1938). Človek s povesťou „nebezpečného pansláva“ rozhodnutý ukončiť letargiu šíriacu sa na Slovensku od roku 1878, kedy vodcovia národa vyhlásili stav politickej pasivity. Do svojej smrti r.1938 bol najpopulárnejším rečníkom v povedomí slovenského ľudu. Z množstva jeho politických prejavov, kázní a iných rečí spomeniem ten, ktorý vôbec nemal odznieť. Bolo to 13. augusta 1933 na Pribinových oslavách v Nitre. Centralistická pražská vláda zamýšľala zneužiť oslavy. Mali sa stať manifestáciou československej jednoty s heslom: Veľká Morava - prvý československý štát. Ani Rázus, vodca evanjelikov, ani Hlinka, vodca katolíkov, nemali hovoriť z tribúny. Zástup mohutnejúcim: „Chceme počuť Hlinku!“ posmelil mladých akademikov. Vzali Hlinku na plecia a niesli k tribúne. Hlinka utíšil zástup a povedal: „Toto je náš deň, toto sú naše dejiny. Pribina bol náš a náš bude navždy. My sme Pribinov národ, prvý kresťanský národ v strednej Európe, a túto skutočnosť nikto nezmení. Táto oslava patrí nám.“

Slovensko bolo súčasťou Československej republiky. Nastalo uvoľnenie od pomaďarčovania. Slovák však ešte nevyhral zápas o svoj jazyk. Popri hlinkovej línii boli tu aj hlasisti. Títo na čele s ružomberským doktorom Vavrom Šrobárom stavajú oproti Štúrovmu idealistickému svetovému názoru Masarykov realizmus a oproti idee slovenskej ideu československej jednoty. Hoci pri vytvorení nového štátu zohrali dôležitú úlohu, teraz skomplikovali jednoduchému človeku jeho sebauvedomenie. Hlasisti, ktorí študovali prevažne v Prahe, chápali vec tak, že slovenského národa niet, slovenskej reči niet, je len národ československý a slovenské nárečia. Hlinka sa ocitá v opozícii proti niekdajšiemu chránencovi Šrobárovi. Štefan Krčméry (1892-1955) v diele Prehľad dejín slovenskej literatúry zhrnul ich názory slovami: „Čo Bernolák urobil uvedením slovenčiny za spisovnú reč, bolo hriešne, a čo Štúr urobil, to je „romantické poblúdenie viac citom než reálnymi vedomosťami a chladným rozumom ozdobených a prekypujúcich mládencov“… A ako poblúdením bola slovenčina, tak poblúdením bolo väščinou i to, čo sa v slovenčine stvorilo.“ A dodáva, že išlo o znehodnotenie takmer celej slovenskej minulosti.

Roku 1931 vydala Matica slovenská Pravidlá slovenského pravopisu. Nové pravidlá boli preplnené čechizmami, pravopisnými a tvaroslovnými zmenami, ktoré boli celkom proti duchu slovenčiny. Cieľom bolo splynutie slovenčiny s češtinou. Autorom bol český profesor Václav Vážny, predseda Jazykového odboru Matice. Matica slovenská a vzdelanci tieto pravidlá neprijali. Bránili čistotu reči. Česi vystúpili z vedeckých odborov Matice, čo bolo pre Maticu odbremenením.

V roku 1939 snem v Bratislave schválil vytvorenie Slovenského štátu. Prezidentom sa stal Jozef Tiso, katolícky kňaz. Rudolf Šandorfi, aktivista zahraničnej Matice slovenskej, napísal o jeho rečníckych schopnostiach: „Vo svojich prejavoch sa nebál odvolávať sa na kresťanskú filozofiu, ktorá mala byť základom slovenskej národnej filozofie. Bol plne presvedčený, že Slováci nepotrebujú importovať cudzie doktríny ako nacizmus, komunizmus a fašizmus, ale vystačia s kresťanstvom.“
Pražská jar 1968 prináša uvoľnenie politickej situácie v obnovenej Československej republike. Do povedomia sa zapísal najmä Alexander Dubček, rečník tých pohnutých dní.
Rok 1989 púšťa na tribúny tých, čo doteraz nemohli verejne vystupovať. Ich prejavy počas Nežnej revolúcie prerušované štrkotom kľúčov a skandovaním davu máme ešte v pamäti. Budaj, Kňažko, Havel a mnohí ďalší… V roku 1990 na návšteve Izraela prejav Milana Kňažka, ktorý napísal Juraj Spitzer, zožal väčší úspech, ako prejav vtedajšieho prezidenta Havla. So slovenskou štátnosťou je späté meno politika, ktorý medzi vynikajúcich rečníkov určite patrí. Právnik Vladimír Mečiar opúšťa súdne siene, aby zaujal miesto na politických tribúnach. Juraj Mihalík, výtvarník, o ňom napísal: „Vie hovoriť úžasne presvedčivo, veci stavia logicky, jeho vedomosti nenechajú na pochybnostiach nikoho. Vie byť humorný aj milý. Rovnako aj surový.“ V čase zápasov o vytvorenie Slovenskej republiky preberá veľkú časť zodpovednosti. Z jeho prejavu na Devíne 4. júla 1992:
„Ak sa stretávame na týchto miestach, tak najmä preto, aby sme si pripomínali našu históriu. Naša história nás učí, že základom prežitia je predovšetkým vyššia duchovná jednota. Duchovná jednota, ktorá spočívala v hlbokej viere, vo viere v Boha, v náboženskej viere, vo viere vo vlastné sily, vo viere v kultúru, vo viere vo vlastnú vzdelanosť, v slobodný rozvoj. … Vraciame sa k odkazu sv. Cyrila a sv. Metoda, nielen ako k základom vzdelanosti, kultúry a viery, ale ako k vyššiemu princípu potreby zjednocovania sa všetkých občanov Slovenska v záujme spoločnom, v záujme národnom, v záujme štátnom, emancipačnom, ktorému sa musia podriadiť stranícke, osobné a úzke regionálne záujmy. Nová cesta je cestou hľadania pravdy, hľadania budúcnosti, hľadania novej perspektívy pre Slovensko.“

Okrem politických rečí sú verejnosťou ostro sledované kázne, najmä počas svätých omší, ktoré vysiela rozhlas a televízia. V súčasnosti medzi dobrých rečníkov patria biskupi, ale i kňazi. Napokon, keď sa obzrieme za našimi dejinami, vôbec nás to nemôže prekvapiť. Začiatkom roka 1999 si čitatelia dennej tlače vynútili uverejnenie kázne jeho Eminencie Jána Chryzostoma kardinála Korca, ktorá odznela v bazilike sv. Emeráma v Nitre na Nový rok. Nebolo to prvý ani posledný krát. Počas komunistického režimu sa stal najmladším biskupom svojej doby. Nezlomilo ho väzenie, ani postavenie robotníka. Napísal niekoľko kníh. Vážia si ho veriaci i neveriaci. V spomínanej kázni okrem iného povedal:
„Drahí bratia a sestry! Ak máme radi svoje rodiny, svoj dom a svoju záhradu, nepodceňujme ani veľký domov národa a veľkú rodinu Slovenska. Európa sa rozvíjala rozvojom národov. Osobitných a predsa tvoriacich jednotu kresťanskej Európy. Uprostred nej je aj naše Slovensko. A tu sa po tretí raz odvolávam na slovo hĺbavého slovenského človeka: „Duchu patrí celý svet…“ Ale domov, to je také miesto, kde je ľuďom ľahšie žiť i mrieť. Patríme celému svetu, ale máme aj svoj domov. Chráňme si ho!“

Ďalším populárnym kňazom je Anton Hlinka. Je členom rehole Saleziánov Dona Bosca. V roku 1951 emigroval do Talianska. Ako docent filozofie prednášal v seminároch v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Jeho hlas sa stal známym prostredníctvom rozhlasových staníc Slobodná Európa, Hlas Ameriky. Bol vzpruhou všetkých trpiacich a prenasledovaných pre kresťanský svetonázor a v boji za ľudské práva. V roku 1991 sa vrátil do vlasti a niekoľko rokov sa prihováral divákom Slovenskej televízie v relácii Slovo do týždňa a poslucháčom Slovenského rozhlasu počas priamych prenosov svätých omší. Popri jeho knihách a prekladoch vyšli zbierky jeho kázní Ozvena slova 1 - 6 a zbierky príhovorov Slovo do týždňa 1 - 2. Anton Hlinka vo svojich televíznych príhovoroch hľadá v človeku spravodlivosť, priateľstvo, vľúdnosť, dobráckosť, poctivosť, veľkodušnosť, tolerantnosť, svedomitosť. Nachádza ich, snaží sa presvedčiť poslucháčov, že s týmito vlastnosťami môžu pracovať. Vyťahuje z človeka dobro, ktoré skrýva vo svojom vnútri. Používa množstvo príbehov zo života a citátov z literatúry a vedy. Jeho poslucháč sa musí stať kultivovaným tolerantným človekom, pritom nemusí byť veriacim v Boha. V príhovore s názvom Zásady hovorí o svojich vlastných zásadách. Sú praktické pre každého človeka. Vysvetľuje opodstatnenosť všetkých dvanástich zásad. Povedal o nich: „Rástli so mnou a posledné som si do svojho osobného notesa zapísal počas vysokoškolského štúdia.“ Prvé z nich súvisia so vzdelaním:

„1. Učiť sa v druhej časti dňa to, čo sa v prvej odprednášalo, aby sa zabrzdil, alebo až zastavil rýchly proces zabúdania. …
2. Zaradenie nových poznatkov do širších súvislostí, aby sa ukázala ich hodnota, prípadne užitočnosť.
Poznatky sú ako malé kamienky mozaiky. Kto vie, kam ich vložiť, vytvára a neskôr dotvára obraz svojho vzdelania
3. Mať záujem o všetko, čo život ponúka, usilovať sa však o čo najdokonalejšie vzdelanie aspoň v jednom odbore, potrebnom pre prípadné pracovné zameranie. …
4. Naučiť sa dôkladne aspoň dve významné svetové reči.“
V súčasnosti sa teóriou rétoriky zaoberajú jazykovedci Jozef Mistrík, Ladislav Rybár, Ján Findra. Dejiny rečníctva sú úzko späté s dejinami literatúry, jazykovedy, politiky, náboženstva. Reč ako agitačný prostriedok je lanom, ktoré vyťahuje vzdelancov z priepasti ľahostajnosti a prostých ľudí pevne zväzuje s nimi.

Mohla by som tu uviesť veľmi dlhý zoznam rečníkov. Každá historická epocha priniesla veľa ľudí, ktorí vedeli pútavo rečniť. Popri obdive k tomuto umeniu by sme nemali zabúdať zvažovať počuté slová. Konfrontovať cudzie myšlienky so svojimi vlastnými a hlavne so svojim svedomím, so svojim pohľadom na svet. Preto som sa rozhodla namiesto množstva mien, ktoré veľa neprezradia, spomenúť menej osobností a aspoň pár viet, ktoré vyslovili a ktorými si získali davy. A nielen získali, ale ich aj zapálili za svoje myšlienky. Úlohou aktívneho poslucháča je aj konfrontácia rečníka s jeho činnosťou. Keď niekto hovorí, buď verí tomu, čo hovorí, alebo neverí. To sa pozná na prvý pohľad. Náročnejšie je zistiť, či rečník koná tak, ako žiada od poslucháčov, či dokonca od celej spoločnosti. S odstupom času sa môžeme pozrieť na našich tribúnov a posúdiť, či boli mužmi činu. Išli za svojimi ideálmi? Aký je ich odkaz pre nás? Pôjdeme ako národ touto cestou, alebo si vyberieme nejakú inú?

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

História súčasnosť slovenskej rétoriky