Práva a povinnosti rodičov v duchu ľudských práv

Hlavným spoločenským účelom manželstva v našej spoločnosti je založenie rodiny a riadna výchova detí. Spoločnosť poskytuje materstvu nielen svoju ochranu, ale aj všetku starostlivosť, najmä hmotnú podporu rodičom a deťom a pomoc pri výchove detí. Rodinné právo vychádza zo skutočnosti, že rodičia sú zodpovední za všestranný duševný a telesný rozvoj svojich detí.
Rodičovský vzťah vzniká spravidla medzi oboma rodičmi a ich spoločným dieťaťom. Ak sú obaja rodičia známi a ani u jedného z nich niet dôvodu, pre ktorý by nemohol vykonávať svoje rodičovské práva, obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti. O podstatných veciach pri výkone svojich rodičovských práv sú rodičia povinní sa dohodnúť. Ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh niektorého z nich súd. Osvojením dieťaťa sa vytvára obdobný vzťah ako medzi rodičmi a deťmi.
Narodenie človeka je základnou právnou skutočnosťou, ktorou vzniká rodičovský a príbuzenský vzťah. Dosiahnutie určitého veku má význam predovšetkým z hľadiska nadobudnutia spôsobilosti na niektoré rodinnoprávne úkony. Dosiahnutie plnoletosti dieťaťa má za následok zánik práv a povinností rodičov pri výchove dieťaťa a pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa. Neovplyvňuje však trvanie vyživovacej povinnosti voči dieťaťu, ktorá trvá vždy dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Spôsobilosť na práva a povinnosti zanikajú smrťou.

Všeobecne o právach a povinnostiach rodičov a detí

1) Spoločným základom je to, že sú predovšetkým osobnými právami a povinnosťami. Preto ich nemožno prenášať na iné osoby, nemožno sa ich vzdať a nepremlčujú sa.
2) Nositeľmi práv a povinností k dieťaťu sú zásadne obaja rodičia. Iný subjekt ako rodič sa môže stať nositeľom niektorých práv rodičov vždy len na základe predchádzajúceho rozhodnutia štátneho orgánu a to súdu. Zákon nedovoľuje rodičom previesť svoje rodičovské práva a povinnosti na niekoho iného. Rodičia môžu iba poveriť výkonom starostlivosti o dieťa alebo jeho výchovu inú osobu.
3) Rodičovské práva zanikajú:
· dosiahnutím plnoletosti dieťaťa
· smrťou rodiča alebo dieťaťa, alebo ich vyhlásením za mŕtvych
· ak bol rodič pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak bola táto jeho spôsobilosť obmedzená
· ak bol rodič pozbavený rodičovských práv, alebo, ak bolo dieťa osvojené.
Maloletému rodičovi nepriznáva Zákon o rodine niektoré práva (vychovávať dieťa, zastupovať ho, spravovať jeho veci), no ukladá mu určité povinnosti predovšetkým v oblasti vyživovacej povinnosti.

Ak je maloletý rodič schopný a má možnosť plniť voči svojmu dieťaťu vyživovaciu povinnosť, je povinný toto výživné svojmu dieťaťu poskytovať.

Jednotlivé rodičovské práva a povinnosti

VÝCHOVA
O výchovu detí sa starajú v nerozlučnej jednote rodičia, štát a spoločenské organizácie. Rodičia teda nie sú jedinými výchovnými činiteľmi. Aby rodičia mohli riadne plniť právo a povinnosť vychovávať svoje dieťa:
· majú zásadné právo mať dieťa u seba, vo svojej priamej osobnej starostlivosti
· majú celý rad prostriedkov (určujú miesto pobytu dieťaťa, dozerajú na dieťa, používajú vhodné pedagogické prostriedky – zákazy, prípadne aj tresty, určujú povolanie dieťaťa).
Rodič je však povinný vychádzať z toho, že rozhodujúci je záujem dieťaťa, ak je v konkrétnych smeroch v súlade so záujmami spoločnosti.
Do rámca výchovného pôsobenia sa zvyčajne zahŕňa aj povinnosť osobnej starostlivosti o dieťa. Umožňuje to matkám malých detí, aby sa počas materskej dovolenky mohli naplno osobne venovať dieťaťu.
Rodičia sú za výchovu svojich detí zodpovední spoločnosti, a z toho vyplýva, že svoj podiel na výchove nemôžu preniesť na ostatné výchovné činitele, alebo sa na ne len spoliehať, a preto zanedbávať svoje povinnosti. Zároveň však rodičia majú právo a povinnosť aktívne spolupracovať so všetkými ostatnými, ktorí sa zúčastňujú na výchove detí.
„Nevlastný rodič“ t.j. manžel rodiča má iba povinnosť pomáhať pri výchove dieťaťa.

ZASTUPOVANIE DIEŤAŤA
Maloletí nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, preto potrebujú, aby právne úkony, na ktoré nie sú spôsobilí, urobil za nich ich zákonný zástupca. Zákon o rodine zveruje rodičovi toto právo ako ďalšie významné rodičovské právo. Má ho len rodič, ktorý ma spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Preto maloletý rodič nemôže byť zákonným zástupcom svojho dieťaťa.
Právo a povinnosť rodičov zastupovať svoje maloleté deti zaniká plnoletosťou detí.

SPRÁVA VECÍ DIEŤAŤA
Rozumie sa tým predovšetkým správa majetku dieťaťa a hospodárenie s jeho výnosom. Keď však rodičia urobia v rámci svojho práva správy majetku dieťaťa také opatrenie, ktoré presahuje rámec bežnej správy majetku (napr. chcú predať nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom je dieťa), potrebujú na takýto úkon schválenie súdu.

URČENIE MENA A PRIEZVISKA DIEŤAŤA
PRIEZVISKO určia jeho rodičia:
· ak sú manželmi v súvislosti s vyhlásením, ktoré urobia pri uzavieraní manželstva
· ak nie sú manželmi, určia priezvisko dohodou a oznámia to národnému výboru poverenému viesť matriky.

Ak sa nedohodnú, priezvisko určí súd
· keď otec dieťaťa nie je známy, dieťa bude mať priezvisko matky
· ak nie je známy ani jeden z rodičov dieťaťa, priezvisko určí súd a to bude zapísané v matrike.
MENO tiež zásadne určujú rodičia.
Určuje sa dieťaťu až keď sa narodí živé a vždy vzájomnou dohodou. Ak sa rodičia nedohodnú, určí meno súd.

ĎALŠIE PRÁVA A POVINNOSTI RODIČOV
Významným právom rodiča je napr. jeho súhlas s osvojením dieťaťa. Veľmi významnými právami rodičov sú svojím spôsobom tie, ktoré sa uplatňujú v oblasti určenia otcovstva.

STYK RODIČOV S DIEŤAŤOM
Výchovu svojich maloletých detí uskutočňujú rodičia predovšetkým vo svojej rodine, ktorá má byť zdravým prostredím na uskutočňovanie tejto výchovy. Keď rodičia dieťaťa spolu nežijú, prípadne dieťa nežije v rodine svojich rodičov, zákon dáva možnosť súdu obmedziť alebo zakázať rodičovi osobný styk s jeho dieťaťom, ak sú na takéto rozhodnutie splnené predpoklady.
Dôvod: styk rodiča s dieťaťom vyvoláva objektívne preukázateľnú poruchu – zhoršenie jeho zdravotného stavu. Obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s dieťaťom je však vždy krajným riešením situácie, ktorá vznikla, a je skôr výnimočným súdnym rozhodnutím.

Práva a povinnosti dieťaťa k rodine a rodičom

Vzájomná podpora o pomoc všetkých členov rodiny je základnou zásadou. Zákon o rodine ukladá deťom, ktoré žijú v spoločnej domácnosti s rodičmi, vlastnou prácou im pomáhať. Rodič je oprávnený požadovať plnenie týchto povinností od detí a pritom určovať ich rozsah. Je však samozrejmé, že plnenie uvedených povinností môže rodič požadovať len v takom rozsahu, aký zodpovedá základnému spoločenskému záujmu na všestranne zdravom fyzickom a psychickom rozvoji dieťaťa.
Ďalšou povinnosťou je povinnosť prispievať aj na úhradu spoločných potrieb rodiny, ak majú príjmy z vlastnej práce. Ak dieťa má už svoju vlastnú rodinu, ale býva s členmi svojej rodiny v byte rodičov, je povinné uhrádzať spoločné náklady na bývanie.

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom

Rodičia majú vyživovaciu povinnosť k dieťaťu bez ohľadu na to, či žijú v manželstve, alebo nie.
· Vyživovacia povinnosť vzniká rodičom vždy zo zákona a netreba aby o nej rozhodol súd. Súd rozhoduje, keď si rodič prestane dobrovoľne plniť vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. Pri určení výživného za minulé obdobie súd musí brať do úvahy, aké boli vtedy schopnosti a možnosti rodičov plniť vyživovaciu povinnosť. Určuje sa vždy jednorazovou sumou. Výživné možno priznať za obdobie najdlhšie troch rokov späť od dňa začatia súdneho konania.
· Vyživovacia povinnosť zaniká a) keď rodič zomrie b) keď zomrie dieťa c) v dôsledku osvojenia dieťaťa inou osobou d) uzavretím manželstva dieťaťom.
Vyživovacia povinnosť trvá, pokiaľ deti nie sú samy schopné sa živiť. Ak však napr.

študent vyčerpal všetky možnosti pokračovať v štúdiu podľa študijných predpisov, treba vychádzať z toho, že svoje štúdia skončil a všeobecne nadobudol schopnosť sa živiť.
Sú prípady, že dieťa nikdy nenadobudne schopnosť samo sa živiť. Ide o deti postihnuté vážnou telesnou chybou alebo duševnou chorobou. Vtedy trvá vyživovacia povinnosť rodičov až do smrti dieťaťa.
· Rozsah vyživovacej povinnosti je určený tak, aby sa odôvodnené potreby detí uspokojovali na takej úrovni, aká zodpovedá celkovým možnostiam a schopnostiam rodičov. Medzi rodičmi a ich deťmi má platiť zásada rovnakej životnej úrovne. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb dieťaťa, najmä stravovania, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia, vzdelávania, športovania atď.

RODIČIA MAJÚ PRÁVO NA VÝŽIVNÉ OD DETÍ.
Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom slušnú výživu, ak to potrebujú. Pokiaľ dieťa žije v spoločnej domácnosti s rodičmi a má príjmy z vlastnej práce, je povinné prispievať aj na úhradu spoločných potrieb rodiny. Každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom takým dielom, aký zodpovedá pomeru jeho schopností a možností k schopnostiam a možnostiam ostatných detí. Pre určenie rozsahu slušnej výživy je rozhodujúca celková konkrétna situácia rodiča odkázaného na výživu, najmä však jeho vek, zdravotný stav, schopnosť obstarávať si prostriedky potrebné na živobytie a pod.