Náboženstvo starovekého Egypta

Náboženstvo starovekého Egypta je jedným z najdôleži-tejších aspektov, ktoré sú potrebné pre chápanie histórie a kultúry Egypta. „All manifestations of cultural and sociallife were so deeply permeated with religious ideas that an understanding of Egyptian culture is impossible without an understanding of Egyptian religion, and vica versa“ Všetky prejavy kultúrneho a sociálneho života boli tak hlboko prepojené a náboženskými predstavami, že pochopenie egyptskej kultúry je nemožné bez pochopenia egyptského náboženstva a naopak.
Egyptské náboženstvo sa stalo známym hlavne vďaka obrovskému množstvu svojich bohov, ktorých sa počas približne 3000 rokov trvania egyptského náboženstva objavilo okolo 2500. Tento veľký počet bohov sa nedá určiť len ako dôsledok pravekého animizmu, ktorý by ich pomocou personifikácie transformoval, keďže väčšina bohov vznikla až v období Egypta.
„S jedinou krátkodobou výjimkou neúspěšné reformy Amenhotepa IV. (Achnatona) to bylo vnitřne velmi ruznorodé a tolerantní polyteistické náboženství“ Aj napriek svojej značnej tradičnosti a stálosti prešlo egyptské náboženstvo pomerne zložitým vývojom. Jeho poznávanie je komplikované hlavne kvôli veľmi nerovnomernému zachovaniu prameňov, keďže mnohé chrámy a hieroglyfy boli zničené, či už počas prechodových období alebo počas vlády rôznych faraónov, takže väčšinu bohov poznáme po mene, vieme v akom boli vzťahu s ostatnými bohmi a aká bola ich funkcia, ale už samotné mýty viažuce sa k jeho existencii sú zväčša neúplné. „It is true that the innumerable religious texts which have survived often allude to mythological occurences. The full stories themselves, however, are almost never set down, for they were known to every early Egyptian and handed down from generation to generation by word or mouth alone.“ Je pravdou, že veľmi veľa náboženských textov, ktoré sa zachovali sa často zaoberá mytologickými javmi. Ale komplexné mýty neboli nikdy zachytené, keďže ich poznal každý Egypťan a z generácie na generáciu sa predávali ústne.
A tak sú archeológovia a historici odkázaní na neúplné texty, ktorých pochopenie je veľmi ťažké, keďže hieroglyfy sú mnohovýznamové. Personifikácie, prirovnania a asociácie, ktoré používali starovekí Egypťania sú postavené na úplne inej logike ako používa súčasná doba. Priepasť 3000 rokov a úplne rozdielnych kultúr nám prakticky znemožňuje spolu s ostatnými vplyvmi pochopiť pohľad starovekých Egypťanov na ich bohov.

Preto sa väčšina štúdií o starovekom Egypte začína prácou gréckeho dejepisára Herodota, ktorý nám podáva správu o Egypte z obdobia, ktoré je o vyše 2000 rokov skôr ako naša súčasnosť. Vďaka nemu sme poznali mýtus o Osirisovi skôr ako boli rozlúštené hieroglyfy. Aj tu sú však určité nevýhody. Herodotos bol v Egypte v čase, keď bol Egypt pod silným gréckym vplyvom a jeho náboženstvo aj kultúra už silne stagnovala prípadne upadala. preto sa aj v Herodotovej práci nachádza množstvo nepresností a nepochopení.
Tento neuveriteľný systém štátotvorného náboženstva, ktoré nechápali ani iné staroveké národy (ako Peržania, Židia alebo Gréci) sa začal vyvíjať približne v polovici 4. tisícročia pred.n.l. V tých časoch sa pri Níle usádzali kočovné kmene, ktoré mali svojich vlastných bohov, za ktorých boli spravidla považované rôzne zvieratá a rastliny. Jednotlivé kmene sa postupne spájali a ich bohovia buď zanikali alebo sa udržali a posilnili svoju pozíciu. Postupne vznikli dve kráľovstvá – Horný Egypt a Dolný Egypt. V tomto období si boli všetci bohovia rovní, ale aj keď samozrejme v každej oblasti bol dominantným bohom boh tohto konkrétneho mesta. Po zjednotení Horného a Dolného Egypta začali vznikať bohovia s celoegyptským pôsobením. Za prvého takéhoto boha by sa dal pravdepodobne pokladať sokolí boh – Hor. „Díky spojení s předdynastickými vládci Horního Egypta se stal prvním bohem celonárodního významu.“ Bol to nebeský boh, za jeho oči boli pokladané slnko a mesiac, takisto bol kráľovským ochranným bohom, stotožňovaným priamo so žijúcim panovníkom. Jeho ponímanie však rozhodne nemôže byť natoľko jednoduché. Hor vznikol v dávnych časoch a postupne sa pod jeho menom skrývalo množstvo predtým samostatných bohov, preto sa nedá hovoriť o určitom konkrétnom Horovi. Hor bol zobrazovaný ako človek so sokolou hlavou prípadne priamo ako sokol. Jeho postavenie sa časom zmenilo a zo svojho vedúceho postavenia musel ustúpiť. V One (Héliopoli) bol tzv. „desiatym“ členom veľkého Devätora bohov ako syn bohyne Eset a boha Osirisa, ktorý po krutom boji plnom právnych sporov a intríg plus priam nechutných bojov so Sutechom vyhral a stal sa vládcom na svete a egyptskí králi vládcami na svete.
Ďalším významným celonárodným bohom bol Ptah. Jeho vlastnými kňazmi bol samozrejme pokladaný za najvyššieho a uplatňoval si nárok na tento titul aj v celoegyptskom meradle.
„Oprávnenosť tohto nároku mohol podložiť nevyvrátiteľnými argumentmi.

Bol predovšetkým bohom prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta, a keďže hlavné mesto malo v krajine vedúce postavenie, musel mať postavenie prvého medzi bohmi“ Podľa oficiálneho učenia stvoril Ptah ostatných bohov ale aj ľudí a zvieratá. Učenie o Ptahovi vzniklo neskôr ako podobné učenia známe z One a z Chmnueve, pričom z nich vychádzalo a upravilo si ich tak, aby s nimi nedostalo do konfliktu. učenia o Ptahovi síce uznalo všetkých bohov, ale zároveň ich vyhlásilo za „bytostne totožných“ s Ptahom, čiže sa stali jeho súčasťou a zároveň aj podriadenými. Tak sa Ptah stal nadradeným aj pre Devätoro a Osmoro. Zobrazovaný bol v ľudskej podobe s vyholenou hlavou alebo so zakrytou tesnou kapucňou. Bol považovaný za vynálezcu a ochrancu umenia a remesla. Postupne splynul s bohom Reom a Amonom, ale aj tak si zachoval osobitnú božskosť. V Mennofere ostal aj však aj naďalej Ptahom bez zmien. Vznikom božskej osobnosti Ptah-Amon-Re sa dostávame k ďalšiemu „svet stvoriacemu“ bohovi – Re. Tento asi najznámejší boj je zároveň aj jedným z najstarších slnečných bohov.
„Byl pokládán za univerzální kosmické božstvo, ale zároveň i za stvořitele a spavedlivého nejvyššího soudce.“ Bol to boh Slnka a samo Slnko. Podľa egyptskej viery tvorilo Slnko jeho telo. Bol považovaný za primárneho boha Slnka, lebo bol Slnko svojou podstatou. Rozvoj jeho kultu až na štátny kult nastal hlavne po jeho stotožnený s „prabohmi“ Atumom, Nunom, Chnumom, Ptahom, Amonom, atď.. „O Reovej úlohe pri stvorení sveta sa učenia jeddnotlivých náboženských stredísk rozchádzali, všetky však bezvýhradne uznávali jeho riadiacu a vládnucu funkciu. Bol teda podľa nich vládcom sveta a keďže svet reprezentoval Egypt, bol predovšetkým vládcom Egypta.“ To bol hlavný dôvod prečo sa Re vteľoval do egyptského kráľa, kráľ bol jeho synom i pozemskou formou existencie. Preto egyptskí králi dostávali osobitné meno na potvrdenie štatútu „Reov syn“ a niektorí králi si jeho meno začleňovali do svojho (Chafre, Menkaure). Re sa stotožňoval aj s ostatnými slnečnými bohmi (Hor, Cheprer, Aton), a preto na seba mohol brať aj ich podobu. Re na seba bral obrovské množstvo podôb – sokol, skarabus, guľa, kocúr, šakal, lev atď. Počas trvania celoštátneho kultu boha Re vznikalo množstvo tzv. „slnečných chrámov“, ktoré mali dôležitú ekonomickú funkciu.

Re bol jedným z najuniverzálnejších bohov a aj to je dôvod dlhého trvania jeho kultu.
Amon bol pôvodne bohom mesta Vesetu (Théb), v dobách Novej ríše sa stal vôbec najvyšším bohom v celej krajine aj v dobytých územiach.
„Ten ktorý vznikol na prvopočiatku, Amon, ktorý vznikol prvý, ten, ktorého podstatu nikto nepozná: nebolo boha, ktorý vznikol pred ním, nebolo boha, ktorý vznikol s ním...“ Toto postavenie najvyššieho boha dosiahol Amon pomerne neskoro, prakticky všetci pred ním spomenutý bohovia už boli najvyššími bohmi v časoch, keď sa o Amonovi ani nechyrovalo. Amon bol pôvodne čisto lokálny boh a o jeho počiatkoch nič nevieme. Až v období strednej ríše vznikli dokumenty, z ktorých ho poznáme. Amon sa dostal na vrchol „klasickou“ cestou vojenského a hospodárskeho úspechu „rodného“ mesta. Vesetskí kňazi k nemu postupne pričleňovali množstvo ďalších bohov a to vrátane Rea a Ptaha, ale aj boha ranného Slnka Harachteja a boha Atuma, čím vznikla trojjediná božská osobnosť Amenre-Hrachtej-Atum. Vesetskí kňazi samozrejme vytvorili aj množstvo ďalších spojení. Kňazi postupne získavali vďaka odmenám od kráľa nielen obrovský majetok, ale aj politickú moc, čím sa stali nezávislými. Otvorene sa proti nim postavil až kráľ Achnaton a nastalo jediné obdobie, kedy bol v Egypte zrušený polyteizmus. Za jediného boha bol vyhlásený Aton a majetok Amonových kňazov bol skonfiškovaný. Tento monoteizmus však bol zničený vzápätí po, pravdepodobne násilnej, smrti Achnatona a kňazi opäť získali svoju predchádzajúcu moc. Opätovnú nadvládu nad kňazmi si získali len Ramesse II. a Setchi I., ale ich nástupci si ju nedokázali udržať. Keď nakoniec na trón nastúpil veľkňaz Ramessa XI. Itrinor, Veset stratil svoj význam a stal sa rovnako bezvýznamným ako bol na začiatku Novej ríše. Keďže Amon bol značne „politický“ boh, jeho sláva a jedinečnosť upadli spolu so slávou Vesetu.
„Mojou hlavou je nebo, mojím bruchom je more, mojimi nohami je zem, moje uši sú v celom éteri, moje oči sú svetlom všade žiariaceho Slnka.“ Tak sa vraj predstavil posledný najvyšší boh Serapis Kyperčanovi Níkó Kreontovi. Tento boh, často s prívlastkom helenistický, je svojím spôsobom unikátny, pretože poznáme nielen dobu jeho vzniku ale aj prečo a ako vznikol. S najväčšou pravdepodobnosťou vznikol na príkaz kráľa Ptolemaia I. z čisto politických dôvodov. Nový egyptský kráľ Ptolemaios I. potreboval boha, ktorý by spájal egyptské a grécke náboženstvo, preto vydal príkaz na vytvorenie komisie zloženej z gréckych kňazov, macedónskych úradníkov a egyptských kňazov a hodnostárov, aby vypracovali návrh na vyhovujúceho boha. Tak vznikol Serapis, ktorý bol kombináciou gréckych bohov Dia, Dionýsa, Asklépia a egyptských Usira a Hapiho.

Serapis bol „bohom pre všetko“, ale aj napriek tomu vystúpili niektoré jeho vlastnosti do popredia – najčastejšie bol bohom Slnka a podsvetia, ale aj bohom plodivej sily, liečenia a veštenia.
„Byl znázorňován jako vousatý muž nesoucí na hlavě egyptskou korunu atef, později místo ní spíše miniaturní měřici na obilí“ Serapisov kult sa veľmi rýchlo rozšíril po celej Ptolemaiovskej ríši a prenikol až do grécka a Ríma. Jeho kult pretrval v rôznych podobách až do 5. st. n.l. aj napriek značnému útlaku zo strany kresťanov.
Vzhľadom na kvantum egyptských bohov neboli nikdy nijak utriedení alebo zoskupení. Preto som si ako hlavné kritérium vybral bohov „najvyšších“, tak ako boli uvedení v Zamarovského „Ich veličenstvá pyramídy“, čím som samozrejme drasticky zredukoval ich výber, a preto sa tento výber nedá považovať za dostatočne reprezentatívny, len za čisto informačný.
Použitá literatúra:
1. Sheila Savill a i.: Peras Encyclopaedia of Myths and Legends – Ancient Near and Middle East, Ancient Greece and Rome. London: Pelham Books, 1976.
2. David P. Silverman a i.: Ancient Egypt. London: Duncan Baird Publishers, 1997.
3. The New Encyclopaedia Britannica – Macropaedia. London: Encyclopeadia Britannica, Inc., 1974-1985, 24.zv. 4. The New Encyclopaedia Britannica – Micropaedia. London: Encyclopeadia Britannica, Inc., 1974-1985, 4.zv. 5. Paul Hamlyn a i.: Larousse Encyclopedia of Mythology. Praha: Polygrafia, 1966.
6. Miroslav Verner a i.: Ilustrovaná Encyklopedie starého Egypta. Praha: Karolinum, 1997.
7. Vojtech Zamarovský: Bohovia a králi starého Egypta. Bratislava: Mladé letá, 1986.
8. Vojtech Zamarovský: Ich veličenstvá pyramídy. Bratislava: Mladé letá, 1977.