Mimoslovná reč vychádza buď z vrodených neverbálnych prejavov, alebo sa sformovala vplyvom odlišných kulturálnych noriem. Transkulturálne výskumy potvrdzujú, že základné výrazy tváre a pohyby tela má človek vrodené, univerzálne rozpoznateľné, podobne vyjadrované a interpretované v rôznych kultúrach, počnúc obyvateľmi najvyspelejších krajín Európy a končiac domorodcami z pralesov Amazonky, ktorí nikdy neopustili svoje teritórium. Určitý konkrétny mimický výraz patrí určitej konkrétnej emócii u rôznych osôb a v rôznych situáciách. Dokazuje to Ekman, ktorý vyselektoval 6 základných emócií – prekvapenie, strach, odpor, hnev, šťastie, smútok – ktoré ľudia z rôznych krajín dokážu pomerne presne identifikovať.

4.ROZDELENIE KOMUNIKÁCIE

4.1. Formy komunikácie
V sociálnej komunikácii, ktorú možno aplikovať aj na výchovno-vzdelávací proces, rozoznávame tieto špecifické formy:
a)priama reakcia (útek od zdroja nebezpečia),
b)neverbálny výraz (ukázanie gestom na zdroj nebezpečia),
c)konanie (priamy zásah pri odstránení zdroja nebezpečia),
d)obrazová komunikácia (maliar prostredníctvom obrazu komunikuje s okolím),
e)symbolická komunikácia (komunikácia rečou).
Najvýznamnejšou formou styku je symbolická komunikácia, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom už spomenutých komunikačných symbolov, ktoré predstavuje najmä zvuková reč (hovorená alebo počutá) a písaná reč (vo forme expresívnej, keď sa sami vo vetách vyjadrujeme, alebo impresívnej, videnej, t.j. keď čítame napísané) ako sústava znakov alebo symbolického správania. K ďalším formám symbolickej komunikácie patrí napríklad aj matematická, chemická symbolika, dopravné značky, určité spôsoby správania so špecifickým významom.

4.2. Typy komunikácie v sociálnej skupine
Skupinová komunikácia sa líši od medziosobnej komunikácie predovšetkým tým, že sa vzťahuje ku skupine ako celku. Skupinový faktor je založený v podstate komunikácie samotnej. Spočíva v tom, že komunikácia vedie k spoločným významom a sama spoločné významy predpokladá. Spoločenstvo významov máva rozmanitú štruktúrnu podobu, a preto hovoríme o rôznych komunikačných sieťach, resp. vzorcoch.
Komunikačné siete tvoria spoje alebo komunikačné kanály, pričom podstatnou charakteristikou siete je spôsob spojenia medzi pozíciami.
Rozlišujeme tri základné typy komunikačných sietí, ktorými je daná štruktúra rolí jednotlivých účastníkov:
1.)kruhové, resp. reťazové, t.j. komunikácia len so svojím susedom, ktorá nepreukazuje trvalú organizačnú tendenciu,
2.)ohniskové, resp. hviezdicové, t.j. komunikácia je možná len cez jednu osobu, ktorá má centrálne postavenie, a prostredníctvom ktorej komunikujú ostatní. Centrálny člen na základe prijatia správ od periférnych členov uskutočňuje rozhodnutia a tieto potom posiela späť na perifériu.
3.)úplná komunikačná štruktúra, t.j. päťčlenné siete typu „každý s každým“.

Rôzne efekty komunikačných sietí na skupinové správanie sú objasňované všeobecnými procesmi. Vplyv centrality, prípadne periferity spôsobuje, že osoby v centrálnejších pozíciách potrebujú menej času k riešeniu problémov, dopúšťajú sa menšieho množstva chýb a sú častejšie označovaní za vodcov ako osoby v periférnejších pozíciách.

V sociálnej skupine sa zväčša vyskytuje i vertikálny a horizontálny typ komunikácie.
O vertikálnej komunikácii hovoríme vtedy, keď informácia má vzostupný alebo zostupný charakter (napr. učiteľ - žiak, nadriadený - podriadený). K horizontálnej komunikácii dochádza vtedy, keď informácie prebiehajú medzi rovnako postavenými členmi skupiny. Tento typ komunikácie slúži spravidla ku koordinácii činností vo vnútri skupiny.
Na predávanie informácií sa používajú buď to oficiálne alebo neoficiálne kanály, a z tohto hľadiska rozlišujeme i komunikáciu formálnu ako častú súčasť vertikálnej komunikácie a neformálnu, ktorá je charakteristická pre horizontálny typ komunikácie, pričom zrýchľuje a zpružňuje šírenie informácií i v oficiálnej štruktúre.

5.VÝZNAM KOMUNIKÁCIE

Na nesmierny význam komunikácie poukazuje okrem iných i Jaspers, ktorý pokladá komunikáciu jednej osoby s druhou za najväčší výdobytok človeka. Berger tvrdí, že charakteristickou črtou procesu ľudskej komunikácie je redukcia neistoty. Nákonečný uvádza, že komunikácia vychádza z potreby uspokojiť pud po dorozumievaní.
Komunikácia zabezpečuje adaptáciu človeka na spoločnosť a ovplyvňuje sieť spoločenských vzťahov. Je predpokladom normálneho duševného vývinu a dôležitým faktorom psychickej stability. Prípady izolácie ukázali, že ak izolácia trvá dlhší čas, môže viesť k úplnému fyzickému a psychickému zrúteniu.
Sociálna komunikácia, základné psychologické poznatky z jej oblasti, dobré vyjadrovacie schopnosti a vynikajúce ovládanie zásad rečového prejavu sú taktiež mimoriadne významnými predpokladmi pre zodpovedný výkon učiteľského povolania.

OBSAH

1. VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV..........................................3
1.1.Sociálna komunikácia .......................................…........................3
1.2.Metakomunikácia .........................................................................3
2. VÝVOJ ĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE .................................................4
2.1.Ľudská komunikácia versus komunikácia zvierat ........................4
3. KOMUNIKAČNÝ PROCES ...............................................................5
3.1.Štruktúra komunikácie ..................................................................5
3.2.Verbálna a neverbálna komunikácia ......................................…..6
3.2.1.Kategorizácia neverbálnych komponentov ..........................7
4. ROZDELENIE KOMUNIKÁCIE .........................................................8
4.1.Formy komunikácie ......................................................................8
4.2.Typy komunikácie v sociálnej skupine .........................................9
5. VÝZNAM KOMUNIKÁCIE ...............................................................10