3. Homosexualita a rodina

Medzi javy, o ktorých sa na Slovensku po roku 1990 viac hovorí i píše, patrí homosexualita. Existuje viacero pokusov o jej definovanie. Homosexuálom sa nazýva jednotlivec, motivovaný v dospelom veku jasnou erotickou príťažlivosťou voči osobám toho istého pohlavia, ktorý má s nimi nezriedka (nie nevyhnutne) sexuálne vzťahy.
·Svetová zdravotnícka organizácia nepovažuje homosexualitu za diagnózu od roku 1991 /MKCH-1O/.
·V roku 1991 bola homosexualita vyčiarknutá zo zoznamu chorôb i v Čechách a na Slovensku.
Základným postojom, ktorý prezentuje Katolícka cirkev, je porozumenie voči homosexuálne orientovaným ľuďom v pastorácii, ale odmietnutie samotných homosexuálnych úkonov (por. Rím 1, 24-27, 1 Kor 6, 9-10, 1 Tim 1, 10). V prípade homosexuality ide o dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených. Homosexualita sa nechápe ako Boží úmysel s človekom v pláne stvorenia. Z tohto dôvodu nemožno ani partnerské vzťahy medzi homosexuálnymi jednotlivcami uznať za rovnocenné, alebo porovnateľné s manželským zväzkom medzi mužom a ženou.

O príčinách a dôsledkoch homosexuality sa vedie rozsiahla odborná i neodborná diskusia. Napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by existovala biologická alebo genetická príčina homosexuality. Tvrdenia o takejto príčine majú skôr charakter neodborného „mýtu". Biologické faktory síce môžu hrať úlohu ako istá predispozícia k homosexualite, toto však platí o psychickom správaní človeka (a jeho poruchách) všeobecne. Naopak sa ukazuje, že vo väčšine prípadov homosexuality zohrávajú nezanedbateľnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova v rodine, spoločenská atmosféra, formovanie erotických vzťahov v kritických obdobiach vývoja indivídua a podobne).

Komisia pre otázky bioetiky KBS považuje za dôležité, aby problému homosexuality venovali pozornosť nielen lekári, pedagógovia a psychológovia, ale aj kňazi a iné osoby zodpovedné za duchovnú formáciu, ba i kresťanskí laici (najmä rodičia). Nevedomosť v tejto oblasti môže spôsobiť veľa nedorozumenia v spoločenských postojoch k homosexualite na jednej strane a veľa utrpenia človeku, ktorý je homosexuálne orientovaný, na druhej strane. Táto skutočnosť je o to významnejšia, že homosexualitu je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvniť, resp. liečiť, o čom existuje dostatok svedectiev a odborných dokladov.
Poznanie a rozvíjanie postupov liečby homosexuality je vecou odborníkov.

Pastoračné sprevádzanie homosexuálne orientovaných osôb si však vyžaduje aj zo strany kňazov, prípadne osôb zodpovedných za duchovnú formáciu, aktuálne, fundované poznatky a patričný výcvik. V úsilí o pomoc pri riešení problémov homosexuálne orientovaných osôb, ako aj pri predchádzaní vzniku a šírenia homosexuality, má Cirkev v pastoračnej starostlivosti spolupracovať s tými inštitúciami a odborníkmi, v ktorých činnosti a postojoch sa jednoznačne rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby a požiadavky prirodzeného mravného zákona.
Otec Mgr. Dávid Zorvan, podpredseda Spoločnej liturgickej komisie, farár farnosti Čeľovce napísal: „V listoch sv. Pavla i v dokumentoch Cirkvi sa rodina mnohokrát nazýva malou cirkvou, alebo cirkvou v dome kresťana. Je to krásny a hlboký názov, ktorý nemá ostať iba frázou zo Svätého písma alebo z úst pápeža, ale má sa stať realitou v našich domovoch."