Manželstvo: Boží dar a morálny záväzok

„Mocou Jeho pravdy hovorím človeku našich čias, aby pochopil, akými veľkolepými dobrami sú manželstvo, rodina, život.“
Ján Pavol II., List rodinám

Úvod
Ján Pavol II splnil dávne želanie, keď v roku 2001 vyhlásil za blahoslavených manžela spolu s manželkou, čím zdôraznil skutočnosť, že svätosť nie je vyhradená iba pre rehoľníkov a kňazov. Noví blahoslavení boli Luigi (1880-1951) a Mária (1884-1965) Beltrame Quattrocchiovci z Ríma, ktorí žili v manželstve 50 rokov a mali štyri deti, z ktorých tri sú ešte nažive a zúčastnili sa na slávnosti v bazilike. Ich dvaja synovia, Filippo a Cesare, boli medzi kňazmi, ktorí spolu s pápežom koncelebrovali beatifikačnú sv. omšu. Ich dcéra Enrichetta bola medzi veriacimi, ktorí sa zúčastnili na sv.omši. Svätý Otec povedal počas svätej omše, že títo manželia žili obyčajný život neobyčajným spôsobom. Popri radostiach a starostiach normálnej rodiny žili neobyčajne bohatým duchovným životom. No svet sa pozerá na manželstvo aj inými očami. Dnešný stav manželstiev a rodín je alarmujúci. Ľudia, nepoznajúc tento dar Boha človeku, z manželstva robia častokrát príťaž a bremeno, ktoré nechcú niesť. Aby sa ho zbavili, snažia sa o zredukovanie manželstva na obyčajné spolužitie dvoch spriaznených ľudí, ba dokonca už ani nie rozličného pohlavia. Takéto spolužitie je zväčša i oficiálne, pretože v mene "lásky" je dovolené všetko. Je mnoho pálčivých otázok o manželstve, ktoré sa dotykajú každého z nás. A nútia nás všetkých zamyslieť sa. Prečo je toľko ľudí, ktorí nie sú ochotní prijať manželstvo? Prečo sa množstvo manželstiev rozpadáva - rozvádza? Prečo sú snahy o legalizáciu homosexuálnych rodín? Chcel by som touto prácou vniesť trocha svetla do tejto problematiky, hľadať odpoveď a riešenie dnešného chaotického chápania manželstva.
Keďže pohľad na manželstvo a rodinu je vo veľkej miere nejednotný, pokúsim sa v tejto diplomovej práci opätovne poukázať na veľký dar, ktorým manželstvo je. Boh už dvetisíc rokov prostredníctvom Cirkvi hovorí o veľkom tajomstve manželstva, no doba v ktorej žijeme, podáva často vlastné vysvetlenia. Pokúsim sa načrtnúť niekoľko pálčivých problémov, ktoré dnes trápia manželstvo a rodinu a sú dennodennou súčasťou v našom živote. Chcel by som tiež zaujať stanovisko ku téme, s ktorou sa čoraz častejšie stretávame - homosexualita a snahy o adopciu detí, ktoré homosexuálne páry pre seba požadujú. Cez Sväté písmo a učenie II. Vatikánskeho koncilu sa pokúsim opätovne pozrieť na manželstvo ako na dar Boha.

Sväté písmo bude základným prameňom. Ďalším prameňom, ktorý by som chcel použiť pri písaní tejto práce je kniha učiteľského úradu Cirkvi, Katechizmus katolíckej cirkvi. Myslím, že podáva komplexný pohľad o učení cirkvi a poskytne mi množstvo cenných informácií. Budem čerpať z kníh morálnej teológie, od známych slovenských či zahraničných teológov a cez ich poznatky nahliadnem na manželstvo. Z najmodernejších prostriedkov masmedialnej komunikácie mám v úmysle pracovať aj s internetom.
Použijem analyticko-syntetickú metódu. Z prameňov aj inej literatúry sa budem usilovať vybrať hlavné pravdy o manželstve a jeho úlohách a usporiadať ich do jedného celku.
Túto diplomovú prácu chcem rozdeliť do troch kapitol.V prvej kapitole sa pokúsim vytýčiť, čo je to manželstvo a ako bolo chápané v Starom zákone a ako o ňom učí Ježiš Kristus.V druhej kapitole sa pokúsim zaoberať jednotou a nerozlučiteľnosťou manželstva, tiež poslaním manželstva v jeho odovzdanosti a darovaní života a napokon o manželstve ako spoločenstve lásky. Ako prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa použijem tie dokumenty II. Vatikánskeho koncilu, ktoré pojednávajú o manželstve.
V tretej kapitole sa pokúsim pozrieť na postavenie rodiny a jej súčasný stav. Tiež sa chcem pozrieť na typy rodín a vplyv televízie na život v rodinách. Nechcel by som vynechať ani otázku homosexuality a práv, ktoré požadujú homosexuálne páry.
KAPITOLA I.
MANŽELSTVO A RODINA VO SVETLE SVÄTÉHO PÍSMA

Čo je to manželstvo? Odkiaľ sa vzalo? Odkedy jestvuje a ako je potrebné pochopiť spolužitie muža a ženy v manželstve, ktoré vytvára rodinu a zázemie pre jedinečný rast osobnosti? Toto sú otázky, na ktoré budeme hľadať odpovede v tejto kapitole rozdelenej tak, aby sme v prvej časti pochopili, čo je to manželstvo, v druhej, ako bolo chápané v Starom zákone a v poslednej, ako je chápané po príchode Ježiša Krista.
1. Definícia manželstva

O výklad manželstva sa usilujú filozofovia, sociológovia, psychológovia, lekári, právnici a teológovia, a tak hrozí nebezpečenstvo, že uviazneme v pestrej inventarizácii prístupov. Ako každá podstatná forma je i manželstvo celok.
Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na obraz a podobu a končí sa videním „Baránkovej svadby“ (Zjv 19, 7.9). Od svojho začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho „tajomstve“, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o rozličných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi“ (1 Kor7,39) v novej zmluve Krista a Cirkvi.
Koreň slova muž a žena je vo všetkých jazykoch rozdielny, ako keby neboli rovnakej podstaty. Jedine hebrejčina používa dve slová, ktoré majú rovnaký koreň, čím podčiarkuje ich vzájomné dopĺňanie. Muž sa povie “iš“ a žena “iššah“.

V zákonníkoch Izraela ako aj v zákonníkoch starého Stredného východu žena zaujíma postavenie nižšej bytosti: jej vplyv sa viaže na materskú funkciu. No Izrael sa vyznačuje svojou vierou v Boha-Stvoriteľa, ktorá potvrdzuje základnú rovnosť oboch pohlaví.
Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“ (1 Jn 4,8-16).
S kresťanským chápaním človeka je zlučiteľná iba rovnosť muža a ženy a z toho vyplývajúca personálna súvzťažnosť.
Terminológia v moderných jazykoch je rozličná. Manželstvo sa po anglicky povie: „marriage“, po nemecky „die Ehe“, po španielsky „matrimanio“, po taliansky „matrimonio“, po francúzsky „mariage“, po poľsky „malženstvo“. Latinčina ma viacero termínov na označenie manželstva. Uvedieme si aspoň niektoré: „Matrimonium“, „coniugium“, „connubium“, „nuptiae“.

Matrimonium. Uvedený termín sa skladá z dvoch slov: „mater“ (matka) a „munia“, resp. „munus“ (úloha, poslanie). Pri aplikácii tohto termínu na zväzok muža a ženy, ktorý v slovenčine označujeme termínom manželstvo, sa podčiarkuje dôležitosť úlohy ženy-matky v tomto zväzku.
Definícia manželstva podľa kán. 1055 CIC 1983 znie: „Matrimoniale foedus, quo vir et mulier inter se totius vitae consortium constituunt, indole sua naturali ad bonum coniugum atque ad prolis generationem et educationem ordinatum, a Christo Domino ad sacramenti dignitatem inter baptizatos evectus est.“
Obsah tejto definície si zhrnieme do nasledovných bodov:
1.Je to zmluva medzi mužom a ženou;
2.Je to zmluva, ktorá spôsobuje , že dva ľudské osudy, totiž osud muža a osud ženy, sa spájajú v jeden a ten istý osud na čas celého ich života (consorttium totius vitae);
3.Toto spoločenstvo muža a ženy, ktoré vzniklo manželskou zmluvou, je prirodzeným spoločenstvom, čiže je postavené na prirodzenosti človeka;
4.Cieľom tohto spoločenstva je dobro manželov, plodenie a výchova detí;
5.Túto manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na sviatosť.
Definícia manželstva podľa kán. 776, § 1 CCEO: „Matrimoniale foedus a Creatore conditum eiusque legibus instructum, quo vir et mulier irrevocabili consensu personali totius vitae consortium inter se constituunt, indole sua naturali ad bonum coniugum ac ad filiorum generationem et educationem ordinatur“. Obsah tejto definície si zhrnieme do nasledujúcich bodov:
1. Je to zmluva medzi mužom a ženou;
2. Boh ju založil a zabezpečil svojimi zákonmi;
3. Touto zmluvou ustanovujú muž a žena medzi sebou „consortium totius vitae“ , čiže spájajú svoje životné osudy na celý život;
4. Momentom, kedy táto zmluva vzniká je neodvolateľným súhlas (muža a ženy);
5. Toto spoločenstvo muža a ženy je prirodzeným spoločenstvom, čiže je postavené na prirodzenosti človeka;
6. Cieľom tohto manželského spoločenstva je dobro manželov a plodenie i výchova detí. Potom v druhom paragrafe kán. 776 CCEO sa uvádza, že platné manželstvo medzi pokrstenými je z Kristovho ustanovenia zároveň sviatosťou.

2. Manželstvo a rodina vo svetle Svätého písma v Starom zákone

2.1 Manželstvo ako ľudská realita stvorená Bohom

Kým okolité národy Palestíny najrozmanitejším mytologickým spôsobom kládli vzťah muža a ženy do súvisu so svetom bohov, ktorí pestovali lásku, ženili sa a plodili potomstvo (pripomeňme si napr. kultovú prostitúciu), zjavenie Starého zákona považuje manželstvo za typicky ľudskú ustanovizeň, ktorú však chcel a stvoril Boh. Jasne to vyplýva z dvoch zhodných rozprávaní, ktoré sa v tomto bode zhodujú.
Manželstvo, pretože ho Boh chcel a stvoril, je dobré. Obidve rozprávania zdôrazňujú základnú rovnosť medzi mužom a ženou, pretože Boh utvoril ženu z kostí a mäsa muža.
Človek je obraz Boží ako muž a žena. Pohlavná dvojitosť je základný prvok v podobnosti s Bohom. Človek je obraz Boží ako pár.
Žena, vzatá z toho, čo je Adamovi najdôvernejšie, má na rozdiel od živočíchov tú istú prirodzenosť ako on; je to konštatovanie muža pred tvorom, ktorého mu Boh privádza. Okrem toho, odpovedajúc na zámer Boží, že mu dá „pomoc jemu rovnú“ (Gn 2,18), Adam sa v nej spoznáva; keď spoznáva jej meno, dáva meno aj sebe: zoči-voči nej on už nie je iba Adam, on je „iš“ a ona „iššah“. V rovine stvorenia žena završuje človeka tým, že ho robí svojím mužom. Tento vzťah by mal ostať dokonale rovnoprávny, ale hriech ho pokazil, keď podrobil ženu jej mužovi.
„Vtedy Adam povedal:
„Toto je teraz kosť z mojich kostí
a mäso z môjho mäsa;
preto sa bude volať mužena,
lebo je vzatá z muža.“ (Gn 2,23)

a obaja sú stvorení na Boží obraz:

„A stvoril Boh človeka na svoj obraz,
na Boží obraz ho stvoril,
muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27)

Manželstvo v Starom zákone bolo povinné, okrem tých, ktorí neboli schopní manželstva. Vyhýbať sa manželskému povolaniu bez vážnej príčiny, ako je neschopnosť manželstva alebo iná vážna príčina, by bol egoizmus a pohodlnosť. Plodnosť bola jedným z najväčších požehnaní v Starom zákone. A ani náročnosť manželstva nemá odrádzať od celoživotného zväzku. To je Boží plán posvätenia človeka. Rodina je prirodzené prostredie, v ktorom človek má prežiť svoj život, posvätiť sa a dôjsť do večného života.

2.2 Náplň manželstva

Tzv. kňazský opis stvorenia veľmi zdôrazňuje plodenie potomstva ako zmysel a cieľ manželského spoločenstva: „Buďte plodní a množte sa“ (Gn1,28). V zameraní manželstva na potomstvo hrá významnú úlohu príslušnosť jednotlivých manželstiev k patriarchálnej rodine alebo rodu. Je potrebné zabezpečiť budúcnosť patriarchálnej rodiny. Táto nesmie stratiť svoje miesto v toku spásonosných dejín vyvoleného ľudu. Keďže tu existujú zväzky, ktoré pútajú manželstvo k patriarchálnej rodine, manželstvo nepripravujú a nedávajú dohromady mládenec a dievča, ale rodičia. Spomenuté zväzky vytvárajú okrem toho dôležitú bázu pre rozličné manželské zákony.
Podľa staršieho jahvistického podania stvorenia, zmysel manželstva tkvie vo vzájomnom doplnení sa a vo vzájomnej pomoci manželov, čo zdôrazňuje dôležitosť manželskej lásky: „ Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí...“ - Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. (Gn 2,18-23n).

Obidva správy majú spoločné to, že Boh dal základ rôznosti ľudského pohlavia. Boh, ktorý je sám mimo akejkoľvek pohlavnosti, je pôvodcom dvojitého pohlavia ľudí. Ako výslovne zaznamenáva mladšia kňazská správa, je ľudská pohlavnosť „obrazom“ Božieho stvorenia. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. A Boh im potom dal požehnanie.“ (Gn 1,27) Pohlavná sila teda nie je osudový démonický dar, ktorý má ľudí trýzniť a odvracať od Boha. Boh to tak chcel, preto je to dobré, ako hovorí ďakovný refrén šiesteho dňa: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn1,31) Pri dvojitom pohlaví sú ľudia v najopravdivejšom a najreálnejšom zmysle „spolupracovníkmi a zástupcovia Boha-Stvoriteľa“, pretože môžu na mieste Božom a za jeho požehnania spolupracovať na creatio continua, na stálom a ešte neukončenom tvorení, t.j. na predávaní ľudského života.

Je pomýlené tvrdiť, že manželská láska nehrá takmer žiadnu úlohu v starozákonnom manželstve a že toto by bolo skoro výlučne ustanovizňou na plodenie potomstva. Rovnako je nesprávne tvrdiť, že manželská láska by bola objavom neskorších čias, najmä modernej doby. Veď už u patriarchov sa vyzdvihuje láska k neveste, napríklad Izákova láska k Rebeke „Izák ju voviedol do stanu svojej matky Sáry. Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky.“ (Gn24,67)

Na počiatku Písma sa pri popise stvorenia po prvýkrát objavili dve pohlavia. Sú to dva zásadné výroky o človeku: „na obraz Boží“ (Gn 1,27); a „nie je dobré byť človeku samému“ (Gn 2,18). Samota Adama v raji nie je prekonaná iba numericky - Adam by dostal nového spoločníka v druhom Adamovi, ale špecificky - dostal „iného“ človeka. Spojenie doplňujúcich sa bytostí, kedy je druhý človek učinený ako žena, neprináša len psychologické plody - prekonanie samoty, ale aj ontologické - vznik nového života. Z toho plynú pre človeka dve úlohy - dať a prijať spoločenstvo a prijať jeho dôsledky – stáva sa spolutvorcom nového života.
Jedným z najväčších tajomstiev je, že všetko živé je rozdelené na mužské a ženské pohlavie a že je vždy potrebné vzájomné doplnenie, aby sa vytvoril nový život. U človeka - a len u človeka – ide toto doplnenie ešte o rozhodujúci krok ďalej, ktorý spočíva v tom, že muž a žena sa nestretávajú iba preto, aby vytvorili nový život, ale zároveň preto, aby vyrástli vo svojom osobnom živote v nový celok.
2.3 Náboženský charakter manželstva

Starý zákon nepozná mytologickú sakralizáciu manželstva a rodiny, čo však vôbec nevylučuje, že manželstvo a rodina sú vo vzťahu k Bohu. To vyplýva už zo skutočnosti, že obidve sú výslovne predstavované ako ustanovizne chcené Bohom. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že neskôr proroci prirovnávajú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom, k manželskému vzťahu medzi mužom a ženou. Prirovnanie sa presnejšie týka tohto bodu: Boh je ako verný ženích, ktorý neodmieta a neopúšťa svoj ľud, hoci sa tento zachoval ako neverná manželka a spáchal cudzoložstvo, keď sa navrátil k modlárstvu (Oz 1,3; Jer 3,1-13 ; Ez 16; Iz 54,4-10). Tu ide o niečo viac, ako len o náhodné objasnenie vzťahu zmluvy medzi Bohom a ľudom prostredníctvom manželského zväzku medzi mužom a ženou. Zmluva medzi Bohom a vyvoleným ľudom vrhá tak lúč svetla na manželstvo a manželstvo sa takto nachádza vo svetle Božej zmluvy. Skutočnosť, že týmto spôsobom sa manželstvo nachádza v znamení vyvolenia a požehnania, má svoje praktické dôsledky, z ktorých v určitom zmysle vyplýva sakrálny charakter starozákonného manželstva. Napr. manželstvo s pohanmi sa pokladá za nevhodné, ba niekedy sa priamo zakazuje (Dt 7,1-4; Ezd 9-10).
Z prirovnania medzi zmluvou Boha s vyvoleným ľudom a manželstvom tiež vyplýva, že monogamia je formou manželstva, ktorá naozaj zodpovedá Božej vôli.

2.4 Starozákonné morálne požiadavky týkajúce sa manželstva a rodiny

Manželská a rodinná mravnosť Starého zákona je mimoriadne vznešená, i keď to neznamená, že ju zachovávala väčšina národa.
Podávame súhrne jej základné body:

Starý zákon chráni manželstvo tým, že zakazuje a trestá cudzoložstvo. „Nescudzoložíš! Nepožiadaš manželku svojho blížneho!“ (Ex 20,14.17). Muž však spáchal cudzoložstvo len vtedy, keď mal nedovolený styk s vydatou alebo so zasnúbenou ženou. V takomto prípade ho stihol trest smrti (Lv 20,10; Dt 22,22). Rozvod sa trpel, a aby sa vyhlo väčším ťažkostiam, bol právne upravený (Dt 24,1-4). Tým však nebol zbavený kritiky: „Lebo nenávidím rozvod, vraví Jahve, Boh Izraela...“ (Mal 2,16).

Manželstvo má byť spoločenstvom lásky. Vyplýva to napr. zo spôsobu, akým sa predstavujú dobré starozákonne manželstvá, ako Izákovo manželstvo s Rebekou a Jakubovo s Ráchel. Neskôr starozákonné zjavenie často povzbudzuje k manželskej láske a hlavne vyzýva muža, aby rešpektoval svoju manželku. Máme o tom rukolapný dôkaz v Tobiášovej knihe, kde sa živým spôsobom osvetľuje manželská láska, ako aj láska rodičov a detí. Edna, svokra mladého Tobiáša, dáva mu dcéru Sáru so slovami: „pred Božou tvárou zverujem ti moju dcéru do opatery. Nezarmucuj ju, pokým budeš žiť“ (Tob 10,13).
Rodičia majú deti milovať a starať sa o ne. Aj v tomto bode ide nielen o výslovné povzbudenie, ale aj o príklady veľkej rodičovskej lásky. Pripomeňme si napríklad lásku patriarchu Jakuba voči svojím synom. Ďalej je to opäť kniha Kazateľ, ktorá nabáda rodičov k láske k deťom, ktorá môže byť aj zodpovedne prísna (Kaz 7,23n; 30,1-13).
Deti majú rešpektovať a milovať rodičov. Desatoro Božích prikázaní obsahuje tento príkaz: „Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, Tvoj Boh“ (Ex 20,12).
3. Manželstvo a rodina v Novom zákone

Kristus hodnotí pozitívne manželstvo a rodinu „v určitých hraniciach“. Manželstvo a rodina predstavujú hodnotu iba v pozemskom živote, pretože v budúcom živote nebude viac pre nich miesto, „lebo keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mk 12,25). Ba služba Božiemu kráľovstvu už teraz oprávňuje vziať na seba dobrovoľný celibát, „lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ (Mt 19,12). Na druhej strane manželstvo môže byť prekážkou disponibilite voči Božiemu kráľovstvu: „Oženil som sa, a preto nemôžem prísť“ (Lk 14,20).

3.1 Ježiš a nerozlučnosť manželstva podľa synoptikov

Ježiš vyhlasuje nerozlučnosť manželstva na štyroch miestach synoptických evanjelií, ktoré prestavujú niektoré odlišnosti.
U Marka 10,11n čítame: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ Takto formulovaný výraz berie do úvahy právne normy platné pre mimožidovskú oblasť. U Židov totiž iba muž mohol prepustiť svoju manželku, zatiaľ čo v grécko-rímskom prostredí sa mohla i žena ujať iniciatívy vo veci prepustenia partnera.

U Lukáša 16,18 stojí: „Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží.“ Keď porovnávame Lukášov text s Markovým, zisťujeme zúženie textu, pretože sa vôbec nespomína žena, čo prepúšťa muža, ale sa hovorí iba o mužovi, čo prepúšťa ženu. No zároveň nachádzame u Lukáša rozšírenie textu výrazom „každý muž“. Ide teda tiež o slobodného muža, ktorý ak sa ožení s prepustenou ženou, pácha cudzoložstvo.
U Matúša 5,32: „No ja vám hovorím: ,Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.‘“ Matúš nehovorí, že muž, čo prepustil svoju ženu, sa znova ožení, ale že vystavuje prepustenú ženu nebezpečenstvu, že uzavrie nové manželstvo, čím by sa stala cudzoložnicou.

Ježiš výslovne hovorí, že starozákonný rozvod znamenal len ústupok pre tvrdosť ich srdca, čo bolo však v kontraste s Božím úmyslom na počiatku stvorenia muža a ženy: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mk 10,5-9). Uvedené slová jasne hovoria, že nerozlučnosť manželstva je výslovnou vôľou Boha–Stvoriteľa.
3.2 Sv. Pavol: manželstvo ako sviatostná skutočnosť

Manželstvo je sviatosť. Sviatosť manželstva je tajomstvo viery. Manželstvo je osobitne vtiahnuté do Božieho plánu, pre ktorý nám Kristus nielen otvoril oči, lež ho i zavŕšil. Všetky medziľudské vzťahy lásky majú v nás rásť podľa predobrazu, ktorý je v Bohu – podľa lásky Božej.
Sv. Pavol zdôrazňuje tieto dve črty:
1. Manželstvo sa kladie na nižší stupeň ako stav osoby, ktorá nevstúpi do manželstva, ale sa úplne a s nerozdeleným srdcom oddá Kristovi.
2. Manželstvo má osobitným spôsobom účasť na tajomnom zväzku, ktorý je medzi Kristom a Cirkvou. „Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. ‚Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.’“ (Ef 5,22-33).

Nemôže byť ozajstné manželstvo, dokiaľ snúbenec či snúbenica skutočne NEOPUSTIA svojich rodičov... Toto slovo naznačuje, že je nutný verejný a právny úkon, aby sa manželstvo stalo manželstvom. Manželstvo sa teda týka i druhých, nielen dvoch ľudí, ktorí sa „berú“. Musí dôjsť k zreteľnému a ráznemu rezu. Obidvaja majú opustiť rodičov, nielen žena, ale tiež aj muž.
Slová „opustiť“ a „priľnúť“ patria k sebe. Prvé slovo popisuje skôr verejnú a právnu stránku manželstva, druhé zasa zdôrazňuje osobitný prvok. V hebrejčine slovo „priľnúť“ znamená doslovne prilepiť sa k niekomu, splynúť s ním, nerozlučne sa s ním spojiť. Manžel a manželka sú teda k sebe prilepení ako dva listy papiera. Ak sa pokúsite oddeliť od seba dva listy, ktoré boli spolu zlepené, roztrhnete ich obidva. Ak chcete oddeliť manžela a manželku, ktorí k sebe priľnuli, smrteľne zasiahnete obidvoch – a ak majú deti, dotknete sa i ich. Priľnúť znamená milovať, ale milovať zvláštnym spôsobom. Je to láska, ktorá sa už rozhodla, ktorá už nič nehľadá a po ničom netúži. Láska, ktorá priľnula, je zrelá, je to láska, ktorá sa rozhodla zostať vernou – vernou jednej osobe – a zdieľať s touto osobou celý svoj život.
V spojení: “Stanú sa jedným telom,“ je vyjadrená nielen fyzická a telesná stránka manželstva. Výraz stať sa „jedným telom“ obsahuje oveľa viac než iba telesné spojenie. Znamená to, že dve osoby zdieľajú všetko, čo majú, nielen svoje telo, nielen svoj majetok, ale tiež svoje myšlienky a city, svoje radosti a bolesti, svoje nádeje a obavy, svoje úspechy a neúspechy. „Stáť sa jedným telom“ znamená, že sa dve osoby úplne zjednotia, že budú mať jednu dušu a jedného ducha, a aj napriek tomu zostanú dvoma osobami.

KAPITOLA II.
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL

Manželstvo a rodina sú sami o sebe veľmi zložité skutočnosti. Uvažujme o manželstve a o rodine predovšetkým ako o spoločenstve lásky. Tak nám ich totiž predstavuje Druhý vatikánsky koncil. Preto hneď v prvej časti tejto kapitoly sa budeme zaoberať jednotou a nerozlučiteľnosťou manželstva, v druhej časti zasa poslaním manželstva, o jeho odovzdanosti a darovaní života a napokon na záver manželstvu ako spoločenstvu lásky.

1. Jednota a nerozlučnosť manželstva

Nerozlučnosť: Svätý Augustín ju prirovnáva k nestratiteľnému krstnému charakteru s rozdielom, že je len relatívne neopakovateľný, t.j. počas života partnera.
Jednota – jednotnosť je vlastnosťou, ktorá spočíva v jednoženstve a jednomužstve. Vernosť a jednotu si vyžaduje aj dobro detí, ktoré sú jedným zo základných cieľov manželstva. Jednotnosť manželstva má základ v tom, že zobrazuje spojenie Krista s Cirkvou. Lebo Kristus nezaložil dve cirkvi, ale iba jednu.
Láska manželov, samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť ich osôb, ktorá zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželského sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva. Prehlbuje sa životom spoločnej viery a spoločne prijímanou Eucharistiou.

Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou, čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrými cieľmi.

Manželská prísaha predstavuje pre mladý pár psychologický prah. Prísahou končí čas kolotoču, neistoty, nerozhodnosti. Všetky uisťovania o láske, vernosti, ktoré padli pred týmto rozhodujúcim momentom, nemali hodnotu neodvolateľnosti. Jedna i druhá strana počítala s tým, že sa môže vyskytnúť taká ťažkosť, môže nastať taká situácia, ktorá povedie k rozchodu. Až prísaha vo sviatosti manželstva zložená si navzájom pred Bohom a pred Cirkvou prináša uspokojenie.
V encyklike Casti connubii sa hovorí: „Jednotlivé manželstvá sa uskutočňujú iba na základe slobodného súhlasu oboch snúbencov.“ Predmetom tejto jednoty vôle, ktorá „nemôže byť nahradená žiadnou ľudskou mocou“, je iba jedno, a síce „ či tí, ktorí uzatvárajú manželstvo skutočne chcú vojsť do zväzku manželského s danou osobou alebo nie“.

Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha-Stvoriteľa.

Táto vernosť nijako nepotláča slobodu osobnosti, naopak, zabezpečuje ju pred akýmkoľvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju účastnou na stvoriteľskej Múdrosti.
2. Odovzdanosť – Darovanie života

Sama manželská ustanovizeň a manželská láska sú však svojou povahou od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dve telá, ale iba jedno telo“ (Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a čím ďalej tým väčšmi ju dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty. Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhľal v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide naproti kresťanským manželom sviatosťou manželského stavu. A zostáva naďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu.

Človek, nakoľko je vteleným duchom, čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske. Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Oba, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že "je na Boží obraz."
Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému“ (Gn 2,18), a ktorý „od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu“ (Mt 19,4), chtiac im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a množte (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu. Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov - a to treba pokladať za ich vlastné poslanie - sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa.
Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu udržovať život. To sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s tou najväčšou starostlivosťou hneď od počatia: potrat a vražda nemluvniat sú ohavné zločiny.

Ján XXIII. pripomínal: "Všetci majú považovať ľudský život za posvätný, lebo už od svojho počiatku si vyžaduje činnosť Boha-Stvoriteľa."
Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom-Stvoriteľom.

3. Spoločenstvo lásky

Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ním vládol a užíval ho na slávu Božiu. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 5-7). Ale Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku ako „muža a ženu stvoril ich“ (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva. Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy. Boh teda - ako opäť čítame vo Svätom písme - „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31).

Kristus posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života.
U pokrstených je manželstvo obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi.
Samotných manželov, stvorených na obraz živého Boha a začlenených do skutočne ľudského poriadku, spája tá istá láska, jednomyseľnosť a vzájomná svätosť, aby nasledujúc Krista, pôvodcu života, stali sa v radostiach a obetiach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tej lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrťou a svojím vzkriesením.
Takto možno dospieť k dokonalosti manželského života, ktorú apoštol Pavol vyjadril týmito slovami: "Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev... Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev... Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža." (Ef 5,25; 5,28-29 a 32-33).
U pokrstených manželstvo je obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi.
KAPITOLA III.
MANŽELSTVO A RODINA V DNEŠNOM SVETE

Rodina je základnou bunkou každej spoločnosti. Je však otázne, či toto svoje výsadné postavenie zastáva rodina aj v dnešnej dobe, v ktorej sa viac ako rodinný zväzok a sviatostné manželstvo prezentuje voľnosť, sloboda a požívačnosť.
V prvej časti tejto kapitoly sa zamyslíme nad postavením rodín v dnešnom svete, potom v druhej časti nad typmi rodín a vplyvmi, ktoré na ne pôsobia a v poslednej časti nad snahou legalizácie homosexuálnych manželstiev a rodín.

1. Postavenie rodiny

Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Prvé sú znamením pôsobenia Kristovej spásy vo svete; druhé sú dôkazom, že človek odmieta Božiu lásku. Koreňom týchto záporných javov je nezriedka skazené chápanie a uplatňovanie slobody, ktorá sa berie nie ako schopnosť uskutočňovať pravdu Božieho plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila osobne sa uplatňovať, často aj na úkor iných, len pre vlastný, sebecký blahobyt.
Pravda, nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju poškvrňuje mnohoženstvo, pliaga rozvodov, takzvaná voľná láska a iné zvrátenosti. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu.

Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Konečne v niektorých častiach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom obyvateľstva.
Počet rodín, v ktorých chýba jeden z rodičov, sa od roku 1970 zdvojnásobil. V poslednej generácii počet nemanželských detí vzrástol až o 500%. V západnej Európe za poslednej generácie klesol počet uzatvorených manželstiev o 40% a počet narodených detí klesol o 25%.
Mladé páry sa stavajú k uzavretiu manželstva čoraz opatrnejšie, ba čoraz viac dnes vzrastá snaha mužov a žien žiť spolu nezosobášení. Tak isto vzrástol počet nemanželských životných spoločenstiev a poklesol záujem najmä rozvedených o nový sobáš. Ako dôvod odmietania trvalého zväzku sa najčastejšie uvádza samotné spoločenstvo lásky. Teda existencia tohoto vzťahu spočíva na prísne subjektívnych a čisto psychologických faktoroch a nie na intímnom vzťahu lásky medzi mužom a ženou.

Mnohí majú strach z toho, že svetová populácia rastie rýchlejšie, ako to pripúšťajú prostriedky, ktoré má naporúdzi pre život, takže mnohé rodiny a rozvojové národy sa môžu ocitnúť ešte vo väčších ťažkostiach. Vlády môžu byť preto ľahko zvádzané, aby tomuto nebezpečenstvu čelili aj radikálnejšími opatreniami.
Okrem toho nielen pracovné a bytové podmienky, ale aj narastajúce požiadavky v ekonomickej oblasti i v oblasti vzdelávania a výchovy mládeže vytvárajú také životné okolnosti, v ktorých je dnes často veľmi ťažké primerane sa postarať o väčší počet detí. Je tiež známe, že sa akosi zmenil pohľad nielen na osobu ženy a jej úlohu v ľudskej spoločnosti, ale aj na hodnotu manželskej lásky v manželstve a na posudzovanie manželských úkonov z hľadiska tejto lásky.
V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre nové spoločenské vzťahy medzi mužmi a ženami.

Posledné polstoročie prinieslo veľký úder rodine a manželstvu. Príčinou je hriech. Podľa spišského diecézneho biskupa F. Tondru človek následkom prvotného hriechu stratil jasný pohľad na zmysel života, na zmysel prírody a celého stvorenia, na zmysel medziľudských vzťahov. V manželstve je tento dopad hriechu väčší, lebo tu osoby žijú v najužšom spojení.
Ak sa pozrieme na súčasný manželský a rodinný život očami dnešnej mienky, musíme konštatovať, že tento pohľad je poznačený zajateckým táborom hriechu. Vzťah muža a ženy je redukovaný iba na telesnosť, poslanie a povinnosť odovzdávať život, teda na ťarchu, ktorej sa treba vyhnúť, čo sa snaží presadiť aj v našom školstve.
Preto sa teraz pozrime na niektoré pálčivé problémy manželstva a na jeho žalostný stav.
2. Manželstvo, alebo partnerstvo?

Väčšina žien verí, ako ukázala veľká štatistická anketa v celej Európe, že manželstvo je prístav pre romantiku a city a najlepší spôsob, ako naplniť svoje sny, plány, vášeň. Manželstvo je potrebné pre 56 percent žien: Absolútna väčšina žien, ktoré sa na ankete zúčastnili, podporuje manželský zväzok.

Avšak sú to zväčša buď vydaté ženy, alebo ženy, ktoré sa čoskoro hodlajú vydať a pochádzajú zväčša z východoeurópskych krajín. Len štrnásť percent žien dáva prednosť „slobode“ a dvadsaťštyri percent si vie predstaviť, že by s partnerom žili „nadivoko“. Hoci sa väčšina opýtaných žien domnieva, že rozvod je len jednou z možností, ktorej by sa nerady dožili, tridsaťšesť percent ho pokladá za spôsob, ako vyriešiť zlé alebo neúspešné manželstvá.
Podľa psychológov je prirodzeným vyústením vzťahu manželstvo. Slováci však nasledujú svetový trend a čím ďalej viac uprednostňujú partnerské spolužitie. „Svadba nie je koniec romantiky,“ myslí si viac ako polovica Slovákov. Už menej (40 percent) sa stotožňuje aj s názorom, že svadbou sa nekončí sloboda tých, čo vstupujú do manželstva. Takto odpovedali Slováci v prieskume renomovanej agentúry Taylor Nelson Sofres. Napriek tomu však u nás do manželstva vstupuje čoraz menej ľudí. V roku 2001 uzavreli Slováci o 2100 manželstiev menej ako v roku 2000 a o 3,5 tisíca menej ako v roku 1999. Pribúda domácností jednotlivcov, takých, čo si najviac cenia svoju slobodu a nezávislosť. Čoraz viac ľudí si manželstvo najskôr skúša - partneri spolu bývajú, aby zistili, či sa k sebe hodia. Niektorí v partnerskom zväzku prežijú celý život, niektorí sa nakoniec zosobášia.

Prieskum zistil, že pre Stredoeurópanov sú v manželstve najdôležitejšie rešpekt, dôvera a vernosť. Špeciálne pre Slovákov je na prvom mieste vernosť, nasleduje vzájomný rešpekt a dôvera, pravidelná a priama komunikácia. Za ďalšie dôležité prvky označili Slováci adekvátne sexuálne vzťahy, ale aj rovnaké rozdelenie domácich prác a spoločné záujmy. Dobré sexuálne vzťahy sú najdôležitejšie pre Poliakov a najmenej dôležité pre Čechov. Najväčší dôraz na príjem kladú Slováci, najmenší Česi.
Už menej je pre slovenské páry dôležité rovnaké sociálne postavenie a vzdelanie manželov, ktoré je však dôležité pre Maďarov a Poliakov. Hoci pre Čechov je, podobne ako pre Slovákov, na prvom mieste vernosť, pripisujú jej trochu menšiu dôležitosť ako ostatné tri krajiny. Všeobecne pre Čechov platí, že hodnoty manželstva - vernosť, sexuálne vzťahy, spoločné záujmy, rozdelenie domácich prác, rovnaké sociálne postavenie a vzdelanie, ako aj náboženské vierovyznanie - hodnotia oveľa nižšími známkami ako ľudia v ostatných troch krajinách. „Existujú značné rozdiely medzi prístupom ľudí k manželstvu a k manželskému životu v krajinách strednej Európy. Mnohí z nich sú naviazaní na národnú kultúru a tradície alebo náboženstvo, ale vo všeobecnosti „recept na šťastné manželstvo“ je podobný vo všetkých krajinách a je založený na tradičných hodnotách: rešpekt, dôvera, vernosť a láska,“ povedal Gabor Duranszkai zo spoločnosti TNS.
Predstava, že manželstvo znamená stratu slobody, ale aj koniec romantiky, je na ústupe. Len pre 4 percentá Poliakov sa romantika manželstvom končí, v Čechách a na Slovensku sú páry trochu skeptickejšie. Manželstvo znamená jej koniec pre 19 percent Čechov a 11 percent Slovákov. Sloboda sa svadbou končí až pre 27 percent Čechov a 19 percent Slovákov.

Súhlas s vyhlásením (%): Česko Slovensko Poľsko Maďarsko Stredoeur. región
Nevadí, keď je žena staršia ako muž 62 50 82 62 64
Je dobré, keď muž a žena žijú spoločne v jednej domácnosti pred tým, ako sa stanú manželmi 55 37 59 52 50
Je prijateľné, ak má niekto dieťa a nie je zosobášený/á 24 40 53 49 41
Je to v poriadku, ak sa pár rozhodne nemať deti 26 24 59 27 34
Žena by nemala pracovať, ak sa jej narodí dieťa 20 15 24 25 21
Manželstvo znamená stratu slobody 27 19 14 13 19
Manželstvo znamená koniec romantiky 19 11 4 9 11
2.1 Typy rodín podľa životného štýlu

Podľa Mgr. A. Kohútovej na Slovensku možno nájsť rôzne druhy rodín. Rozdeliť ich môžeme na základe ich životného štýlu na:

1.Konzumný typ – rodina je zameraná na materiálne hodnoty a peniaze. Dôležité sú peniaze, ako prostriedok na nadobudnutie módnych tovarov, prostredníctvom ktorých sa prezentujú pred okolím. Mávajú plné chladničky nezdravých potravín, vždy nové elektronické spotrebiče a nosiče, sledujú televíziu a iné druhy elektronických produktov. Na deti nemajú čas, vychováva ich televízia, ulica, od rodičov majú iba veci ako dôkaz rodičovskej starostlivosti. Z týchto rodín sa „zgrupujú“ najproblémovejšie deti. Nemajú skúsenosť v zaobchádzaní s inými ako materiálnymi hodnotami. Do tejto kategórie dnes patria aj niektorí chovatelia psov. Pes je iba znakom statusu, nie výrazom vzťahu k zvieraťu, a to sa prejavuje aj na spôsobe akým ich opatrujú. Podobne vlastnia drahé horské bicykle a iné športové náradie bez vzťahu k športu, iba ako prejav snobizmu a módneho trendu. Konzumný typ sa často kombinuje s dedinským, menej s kresťanským typom.

2.Kresťanský typ – v rodine dominuje viera v Boha a s ňou súvisiace aktivity, ako návšteva kostola, participácia na živote cirkevného spoločenstva prostredníctvom niektorej organizácie. Pre rodiny má veľmi pozitívny zmysel Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, pretože jeho pričinením sa rodiny stretávajú, vymieňajú si skúsenosti a okrem spoločných modlitieb aj spoločne riešia problémy. Príslušníci týchto rodín sa necítia na sídlisku sami a izolovaní, majú prirodzené spoločenstvo a ich deti sa tiež zaraďujú do Spoločenstiev detí, kde pôsobia rôzne aktivity, prepojené s centrami sociálnej prevencie a centrami voľného času. Deti sa tak dostávajú ku kvalitným voľno-časovým aktivitám v hodnotovo homogénnom prostredí. Rodičia tým úplne prirodzene venujú rodinnému životu viac času a pozornosti, deti vychovávajú k altruizmu a láske. Tento typ rodiny sa často kombinuje s dedinským typom, menej často s konzumným.

3.Dedinský typ – tento typ rodín tvorí generácia rodičov, ktorí prišli z dedín a udržiavajú úzke kontakty s rodným prostredím. Často na dedine trávia nielen dovolenky, ale aj víkendy. Deti tam trávia celé prázdniny. Charakterizuje ich vonkajškovo prejavovaná religiozita, gýčovité zariadenie domácnosti, pomerne bohaté, lebo dedina ich zásobuje potravinami, elektronika, ktorú nakupujú leží poväčšine ladom, často majú autá, kúpené rodičmi, ktoré ale šetria iba na víkendy a dovolenky. Bývajú nestriedmi v jedle, zdravý životný štýl je cudzím pojmom. Často používajú nárečie rodného prostredia. Komplexy sa často snažia riešiť prostredníctvom svojich detí, ktoré tlačia do vysokoškolského vzdelania, kvôli ktorému sú schopní dávať aj vysoké úplatky. Deti z týchto rodín majú menej problémov ako z konzumných rodín, hoci rodičia sa im cielene venujú, ale často spolu pracujú cez víkendy u starých rodičov, ktorých vplyv a vplyv dedinského hodnotového systému, je evidentný. Príslušníci rodín tohoto typu pracujú najviac cez víkendy a často sa na dôchodok chystajú vrátiť na dedinu, kde si pripravujú bývanie. To je aj istý pozitívny signál pre riešenie bytovej situácie ich detí. Na sídlisku sa necítia doma, nemali dobré podmienky na socializáciu k mestskému prostrediu, nebola vytvorená subštruktúra sídliska, socializačné strediská a organizácie. Tento typ rodiny sa často kombinuje s konzumným alebo kresťanským typom.
4.Prírodný typ – tento typ životného štýlu je najmladší. Je tvorený vedome ľuďmi, ktorí si uvedomujú hodnotu prírody a zdravia. Voľné chvíle a víkendy trávia v prírode, kde podnikajú najrôznejšie aktivity – od zberu lesných plodín, piknikov, po náročné športové výkony. Uprednostňujú turistiku a bežecké lyžovanie. Záleží im na zdraví a harmonickom rozvoji všetkých členov rodiny. Z ich radov sa „zgrupujú“ ekológovia a ochrancovia prírody. Zvyčajne veria v Boha, ale nezúčastňujú sa cirkevného života, ani kostolných obradov. Príroda je ich chrámom. Žijú skromne, bez orientácie na techniku a chemikálie. Materiálnym hodnotám a peniazom nepripisujú veľký význam, podobne ako kresťanské rodiny. Sú vyhranené, málokedy sa kombinujú s iným typom rodiny.

2.2 Vplyv televízie na deti

Ježiš Kristus poznal silu obrazu a svojimi podobenstvami istým spôsobom predbehol dnešných mediálnych magnátov. Jeho dobrý pastier alebo márnotratný syn sa stali nesmrteľnými postavami. Človek si zapamätá až 85 percent z toho, čo vidí, a len 15 percent z toho, čo počuje. Keby bol Ježiš dnes medzi nami fyzicky prítomný, určite by odobril slová Svätého Otca a neváhal by použiť televíziu ako prostriedok šírenia dobrej noviny. Svedčia o tom aj cirkevné dokumenty venované médiám. Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu Inter mirifica konštatuje, že masovokomunikačné prostriedky sú jedným z podivuhodných technických vynálezov a Cirkev si aj v dnešnej dobe uvedomuje, aký kladný, ale aj záporný vplyv na spoločnosť, veriacich a svet môžu mať. A sme pri probléme: kladný i záporný vplyv. Televízia ako technický vynález je rozhodne dobrá, polemizovať však možno o jej obsahu. Aj tu platí známe slovenské príslovie o dobrom sluhovi, ale zlom pánovi. Ktosi vypočítal, že v sedemdesiatke má človek za sebou priemerne 16 rokov strávených pred televíznou obrazovkou. Je to 16 rokov izolácie od blízkych, známych, od novín, kníh a časopisov; 16 rokov bez prechádzok, výletov, športu. Je isté, že pod týmto mediálnym vplyvom sa celé generácie stávajú inými. Odolá mu iba pripravená osobnosť, a preto televízia neobmedzene vplýva najmä na bezbranných adresátov, zvlášť deti a mládež.

V januári a vo februári 2001 spracoval Odbor mediálneho výskumu STV zaujímavý prieskum na tému Divácke záujmy detského diváka o televízne vysielanie roku 2000. Zistilo sa, že denne sleduje televízne vysielanie skoro 50 percent detí vo veku od 5 do 14 rokov. V lete cez pracovné dni presedia pred televízorom dve a pol hodiny denne, cez voľné dni viac ako štyri hodiny. V zime cez pracovné dni sledujú naše deti televíziu priemerne tri hodiny denne a cez voľné dni takmer päť hodín. Najväčšiu možnosť voľby sledovaného programu majú najstaršie deti: približne štvrtina z nich má vlastný televízor a len pätina sleduje to, čo im povolia rodičia.Podľa PhDr. Ľubora Hallona, CSc., ktorý sa venoval výskumu stredoškolskej mládeže vo vzťahu k televízii, získavajú prvé miesto v sledovanosti komédie. Z toho vyplýva, že televízia je pre mládež predovšetkým zábavným médiom. Jej informačná a vzdelávacia funkcia sa nestretáva s veľkým ohlasom. Najsledovanejšou televíziou je aj u detí TV Markíza, kde najviac pozerajú seriály vrátane telenoviel alebo situačné komédie. Druhé miesto patrí zábavným programom pre dospelých, súťažiam a až na treťom mieste sa nachádzajú relácie určené deťom - rozprávky a animované seriály. V STV deti najviac sledujú zábavné programy a súťaže, na druhom mieste rozprávky a na treťom detské programy. STV teda svojho cieľového diváka - dieťa - oslovuje presnejšie.

Televízia má svoje miesto vo voľnom čase dieťaťa, respektíve v čase po príchode zo školy. Televízne vysielanie môže vhodne doplniť voľný čas dieťaťa – či už vo forme zábavnej alebo informačno-náučnej relácie. Podľa výskumu Ústavu teórie a praxe žurnalistiky pri Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe v rokoch 1978-1980 celých 94,3 % rodičov sa domnieva, že pravidelné sledovanie televízie prispieva k rozvoju rozumových schopností, fantázie a estetického a mravného cítenia ich dieťaťa. Z toho vyplýva, že televízia má u rodičov veľmi vysoký kredit. Potvrdzuje to i ďalší výsledok tohto výskumu, podľa ktorého až 71,4 % rodičov pozerá televíziu denne, alebo aspoň štyrikrát týždenne a v tom zmysle pôsobia i na svoje deti. Vzťah detí k televízii je veľmi kladný. Vyplýva to z toho, že detská psychika je schopná prijímať skôr obraz ako abstraktné pojmy a tiež z toho, že dieťa napodobňuje správanie dospelého i vo vzťahu k televízii. Televízne vysielanie pre deti nachádza svoje uplatnenie i vo výchovno-vzdelávacom procese v škole, hlavne školské filmy a tiež ostatné filmy a relácie využiteľné vo vyučovaní. Školské filmy a relácie vysielané pod názvom “Televízne vysielanie pre školy”, už ale sedem školských rokov neexistuje, hoci vysielanie týchto vzdelávacích programov malo takmer tridsaťročnú tradíciu. Dôvody na zrušenie tohto vysielania boli pravdepodobne zmeny v učebných osnovách a ideológiou presýtené niektoré relácie a v neposlednom rade i finančné dôvody.

Deti však v mnohých prípadoch nesledujú iba programy pre ne určené. Ostáva tu stále možnosť výberu, ktorá nie je v mnohých prípadoch na rodičoch, ktorí sú mimo domácnosť, ale na samotných deťoch, ktoré ovplyvnené svetom v ktorom žijeme, svetom plného násilia, stresu a nervozity, sa prestávajú zaujímať o relácie pre ne určené a čoraz vo väčšom množstve pozerajú filmy pre dospelých. A tu sa dostávame k otázke agresivity v televíznych programoch. Ako píše Brožíková (Brožíková M. 1990, str.5), „ jednou z foriem socializácie dieťaťa je okrem iných mechanizmov mechanizmus imitácie modelov, vzorov, respektíve až identifikácia s nimi.“ Dieťa najskôr imituje správanie rodičov, súrodencov, neskôr i vzory prezentované masmédiami. Imitácia modelov z televíznej obrazovky môže mať i silne negatívny vplyv na správanie dieťaťa. Negatívny dopad môže mať hlavne sledovanie nevhodných filmov pre dospelých, v ktorých sú násilné scény plné hrôzy a strachu. Z pokusov, ktoré sa uskutočnili v USA vyplýva, že agresivita je taká forma správania, ktorú deti (najmä chlapci) oveľa radšej napodobňujú ako iné typy správania.
Tento jav sa vedcom ešte nepodaril vysvetliť. Podla Kurica (Kuric J. 1986) sa tento jav neskôr stráca.

Tento jav sa však nemusí stratiť, ak je agresívne správanie podporované sledovaním násilia z televízie a je následne deťmi napodobňované a použité. Agresivita sa môže prejaviť i v úplne iných situáciách ako bola prezentovaná na televíznej obrazovke a tiež v skrytej podobe. Pre dieťa v mladšom školskom veku, ktoré ešte nedostatočne rozlišuje realitu od fikcie na obrazovke, môže byť správanie sa vzoru názornou ukážkou ako riešiť určité problémy, zdolať prekážky, stať sa obľúbeným, získať niečo. Agresívny spôsob správania je v televízii prezentovaný často ako úspešný, čo zvyšuje jeho príťažlivosť. Televízne násilie má teda negatívny vplyv nielen na správanie dieťaťa, ale i na celkový mravný vývin osobnosti a spoločnosti. Negatívny vplyv na správanie dieťaťa môže mať aj množstvo reklám. Zadávatelia reklám minú ročne stovky miliárd dolárov v celosvetovom meradle na podporu konzumného spôsobu života. Reklama sa nás snaží ovplyvniť a prinútiť nás kúpiť si produkt, ktorý nemusí byť kvalitný, alebo ho práve nepotrebujeme.

Do skupiny ľahko ovplyvniteľných patria hlavne deti. Zadávatelia majú dve možnosti ako získať nových zákazníkov pre značku. Jedným spôsobom je, že nahovárajú kupujúcich, aby prešli na inú, nimi reklamovanú značku. Druhou možnosťou je oslovenie malých detí. Zadávatelia pochopili, že príslušnosť k určitej značke, ktorá sa vytvorí, keď je dieťa malé a ľahko ovplyvniteľné, jednoducho pretrvá až do dospelosti. Teda vštepovanie určitých značiek deťom im zaručí v budúcnosti stálych zákazníkov. Je totiž známym faktom, že spotrebitelia sú lojálnejší k značke, ktorú poznajú od narodenia a je veľmi ťažké ich neskôr presviedčať o tom, aby sa preorientovali na iný tovar.
3. Homosexualita a rodina

Medzi javy, o ktorých sa na Slovensku po roku 1990 viac hovorí i píše, patrí homosexualita. Existuje viacero pokusov o jej definovanie. Homosexuálom sa nazýva jednotlivec, motivovaný v dospelom veku jasnou erotickou príťažlivosťou voči osobám toho istého pohlavia, ktorý má s nimi nezriedka (nie nevyhnutne) sexuálne vzťahy.
·Svetová zdravotnícka organizácia nepovažuje homosexualitu za diagnózu od roku 1991 /MKCH-1O/.
·V roku 1991 bola homosexualita vyčiarknutá zo zoznamu chorôb i v Čechách a na Slovensku.
Základným postojom, ktorý prezentuje Katolícka cirkev, je porozumenie voči homosexuálne orientovaným ľuďom v pastorácii, ale odmietnutie samotných homosexuálnych úkonov (por. Rím 1, 24-27, 1 Kor 6, 9-10, 1 Tim 1, 10). V prípade homosexuality ide o dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených. Homosexualita sa nechápe ako Boží úmysel s človekom v pláne stvorenia. Z tohto dôvodu nemožno ani partnerské vzťahy medzi homosexuálnymi jednotlivcami uznať za rovnocenné, alebo porovnateľné s manželským zväzkom medzi mužom a ženou.

O príčinách a dôsledkoch homosexuality sa vedie rozsiahla odborná i neodborná diskusia. Napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by existovala biologická alebo genetická príčina homosexuality. Tvrdenia o takejto príčine majú skôr charakter neodborného „mýtu". Biologické faktory síce môžu hrať úlohu ako istá predispozícia k homosexualite, toto však platí o psychickom správaní človeka (a jeho poruchách) všeobecne. Naopak sa ukazuje, že vo väčšine prípadov homosexuality zohrávajú nezanedbateľnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova v rodine, spoločenská atmosféra, formovanie erotických vzťahov v kritických obdobiach vývoja indivídua a podobne).

Komisia pre otázky bioetiky KBS považuje za dôležité, aby problému homosexuality venovali pozornosť nielen lekári, pedagógovia a psychológovia, ale aj kňazi a iné osoby zodpovedné za duchovnú formáciu, ba i kresťanskí laici (najmä rodičia). Nevedomosť v tejto oblasti môže spôsobiť veľa nedorozumenia v spoločenských postojoch k homosexualite na jednej strane a veľa utrpenia človeku, ktorý je homosexuálne orientovaný, na druhej strane. Táto skutočnosť je o to významnejšia, že homosexualitu je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvniť, resp. liečiť, o čom existuje dostatok svedectiev a odborných dokladov.
Poznanie a rozvíjanie postupov liečby homosexuality je vecou odborníkov.

Pastoračné sprevádzanie homosexuálne orientovaných osôb si však vyžaduje aj zo strany kňazov, prípadne osôb zodpovedných za duchovnú formáciu, aktuálne, fundované poznatky a patričný výcvik. V úsilí o pomoc pri riešení problémov homosexuálne orientovaných osôb, ako aj pri predchádzaní vzniku a šírenia homosexuality, má Cirkev v pastoračnej starostlivosti spolupracovať s tými inštitúciami a odborníkmi, v ktorých činnosti a postojoch sa jednoznačne rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby a požiadavky prirodzeného mravného zákona.
Otec Mgr. Dávid Zorvan, podpredseda Spoločnej liturgickej komisie, farár farnosti Čeľovce napísal: „V listoch sv. Pavla i v dokumentoch Cirkvi sa rodina mnohokrát nazýva malou cirkvou, alebo cirkvou v dome kresťana. Je to krásny a hlboký názov, ktorý nemá ostať iba frázou zo Svätého písma alebo z úst pápeža, ale má sa stať realitou v našich domovoch."
Kresťanská rodina je skutočne malou cirkvou, v ktorej sa žije spoločenstvo podľa Kristovho evanjelia. Vzájomná láska a jednota, ktoré sú pravými znakmi Cirkvi, sa tu môžu prežívať v malom spoločenstve, teda omnoho intenzívnejšie ako vo veľkej mase ľudí v chráme, ktorí sa často vôbec nepoznajú. Teológia často pripodobňuje rodinu k obrazu Božej Trojice. Symbolicky môžeme aplikáciu rozviesť tak, že otec rodiny je obrazom Boha Otca, ktorý je hlavou rodiny. Nie ako diktátor, ale ako ten, ktorý sa celý v láske daruje svojej manželke a deťom. Otec má byť doma autoritou a vzorom, má byť kňazom svojej domácej cirkvi, tým, čo vedie modlitbu, číta a vysvetľuje Božie slovo, stará sa o duchovný rast seba a ostatných členov rodiny. Matka je obrazom Boha Syna, lebo keď je s Otcom v jednote a láske, z ich spojenia sa rodia deti a duchovne rastú čerpajúc z ich vzájomnej lásky, takto sa stávajú obrazom Svätého Ducha. Existuje tiež iná aplikácia tohoto obrazu, kde matka je v rodine obrazom Svätého Ducha, je zjednocujúcim prvkom, svojou láskou, nežnosťou a materinskou starostlivosťou oživuje vzťahy v rodine, je jej srdcom. Deti sú obrazom Syna Božieho, majú byť obrazom svojho otca, napodobňovať jeho dobrý príklad, tak ako Boží Syn robí to, čo vidí robiť Otca.

V kresťanskej rodine, domácej cirkvi, majú dôležité miesto tri oltáre, prestoly, posvätné miesta rodiny. Prvým je miesto, kde sa rodina schádza na modlitbu. U slovanských národov byzantskej tradície sa v mnohých domoch nachádzal „svätý kútik“, kde boli umiestnené ikony, kríž, biblia, modlitebné knihy.
Tu sa rodina schádzala na modlitbu, tu uvádzali kňaza, ktorý prišiel do domu vykonať obrady, na tomto mieste sa poklonil každý hosť, ktorý vstúpil do domu. Každá rodina má mať takéto sväté miesto na spoločnú modlitbu a samozrejme ho aj denne využívať.

Druhým oltárom je jedálenský stôl. Miesto, kde prijímame spoločne chlieb a ostatný pokrm, ktorý nám Boh dáva pre posilu nášho tela. Pri tomto stole sa má zísť, ak je to možné, každý deň celá rodina a bez náhlenia s vďakou prežiť spoločnú chvíľu, porozprávať sa a podeliť s ostatnými, nielen narýchlo, mlčky nahádzať do seba jedlo, často v strese, postojačky alebo sám kdesi v kresle pred televízorom, či pri novinách, časopise. Tento stôl má byť udržiavaný, čistý, aby bol príjemným prostredím na spoločné stolovanie. Pri nedeľnom obede je vhodný čas na otázky spojené s Božím slovom počutým na bohoslužbách, či deti pochopili základné myšlienky homílie. Rodina si môže lepšie aplikovať tieto Božie pravdy na svoju konkrétnu situáciu ako kňaz, ktorý mnohokrát nemôže poznať všetky ich problémy. Predpokladom je samozrejme pozorná účasť celej rodiny na liturgii.

Tretím oltárom rodiny je manželské lôžko rodičov. Pri sobáši sa modlíme, aby si manželia zachovali toto lôžko čisté a nepoškvrnené, aby im Boh pomohol dodržať sľub lásky a vernosti, ktorý si dali. Dobrá kresťanská rodina stojí na týchto prirodzených pilieroch vzťahu, ktorými sú láska, vernosť a dôvera. Manželské lôžko je miestom, kde sa výnimočným spôsobom prejavuje manželská láska, ktorá nemá byť egoistickým naplnením sexuálnych túžob jednotlivca, ale láskyplným darovaním sa druhej osobe.
Tieto tri oltáre sú miestami, na ktorých sa v plnosti rozvíja život rodiny. V chráme je oltár najsvätejším a najdôležitejším miestom, v našich rodinách sú veľmi dôležité spoločná modlitba, spoločné chvíle pri stolovaní a otvorenom dôvernom rozhovore a vzájomné darovanie sa druhému v láske.
Sv. Ján Zlatoústy porovnáva kresťanskú rodinu s vtáčím hniezdom, kde rodičia kŕmia mláďatká, aby im zmocneli krídla a naučili sa bezpečne lietať. Potom už neostávajú v hniezde, ale vyletia vysoko k nebu. Boh nám ukázal cestu do neba, umiestnil nás na tomto svete do rodiny, aby nám narástli mocné krídla čností, na ktorých tam môžeme doletieť.
Vychovávať v čnostiach svoje deti je prvoradou úlohou kresťanských rodičov. Keď sa o tom rozprávate s rodičmi, často sa sťažujú, že si nevedia sami poradiť so svojimi deťmi, že dnešná mládež je nezvládnuteľná, arogantná, bez úcty k autoritám. Sú to slová, ktoré hovorili aj o nás naši rodičia a o nich zase ich rodičia. Pochopili však jednu pravdu, že zmeniť človeka k lepšiemu nedokážu bez Božej pomoci a preto do výchovy svojich detí vložili pôsobenie Boha cez účasť na živote v Cirkvi. Okrem dobrých napomenutí odovzdávali vieru, privádzali k modlitbe a do chrámu.
Rodičovstvo je ťažká a zodpovedná úloha, ale nemusíme sa jej báť, lebo Boh chce byť naším spoluvychovávateľom. Ak s ním chceme spolupracovať, treba mu to umožniť. On nám ponúka Cirkev, ako sprostredkovateľku spásy pre nás i naše deti. Cez aktívny život vo svojom farskom spoločenstve sa môže každá rodina stať hniezdom, z ktorého budú vylietavať dospelí kresťania na mocných krídlach viery a lásky. Pozrime sa teraz na situáciu dneška, na „rodiny“ homosexuálne orientované.

3.1 História a program hnutia za práva homosexuálov
(the "Gay Rights" movement)

Dňa 7 februára 1994 Európsky Parlament v Strasbourgu prijal hlasovaním rezolúciu, ktorá potvrdzuje "rovnosť práv" pre homosexuálov. Ich práva sú uznané - zvlášť právo na sobáš a adopciu detí.
Aktivisti za práva homosexuálov systematicky poukazujú na situáciu v starom Grécku, kde bolo veľa slobodných občanov, ktorí praktizovali sodomiu na mladých otrokoch. Títo ľudia však samých seba v žiadnom prípade nepovažovali za homosexuálov. Dospelí ľudia, ktorí sa tešili spoločnosti mladých otrokov, boli zosobášenými občanmi, a mladí otroci, nad ktorými visela pochybnosť, boli prepustení po dovŕšení dvadsiateho roku života. Pojem homosexualita bol v skutočnosti po prvýkrát použitý v roku 1869, keď istý maďarský lekár požiadal o jeho právne schválenie. Tento pojem mal vedecký podtext a umožnil diskutovať o tomto fenoméne objektívnym spôsobom bez negatívnych predsudkov. Okrem pojmu homosexualita bol zavedený aj pojem heterosexualita. Heterosexualita predtým jednoducho znamenala normálnu sexualitu, alebo len sexualitu, teraz však môže byť považovaná za jeden z aspektov medzi ostatnými aspektmi sexuality.
Pojmy homosexualita a heterosexualita boli zavedené s cieľom podčiarknuť rovnakú hodnotu týchto dvoch sexuálnych orientácií. Vytvorenie kategórií homosexualita a heterosexualita posunulo tento problém do inej roviny. Už to nebola otázka správania sa, ale otázka identity. Nehovorí sa už viac, že niekto praktizuje sodomiu, ale sa hovorí, že je homosexuál.

Boli vymyslené aj ďalšie pojmy, ktoré sa začali používať v diskusiách o homosexualite. Najskôr bol vytvorený pojem sexuálna preferencia s cieľom vystúpiť proti tradičnému psychiatrickému chápaniu, že homosexualita je sexuálna deviácia. Neskôr v snahe dokázať, že homosexualita je geneticky determinovaná, zamenili homosexuálni aktivisti tento termín za pojem sexuálna orientácia. Ďalším všeobecne používaným výrazom je alternatívny životný štýl.V sedemdesiatych rokoch v snahe posilniť vedomie identity ako komunity prijali americkí homosexuáli pojem "gay". Začali sa označovať a hovoriť o sebe ako o "gay community". Tento výraz vyjadroval pozitívnu orientáciu a nahradil objektívne a vedecky znejúci pojem homosexualita. Homosexuáli chceli navyše týmto výrazom odpovedať na argumenty psychiatrov, že homosexualita je dôsledkom nešťastného detstva. Chceli zdôrazniť, že homosexualita znamená radosť. Potom, čo označili samých seba týmto pozitívnym výrazom, vytvorili homosexuálni aktivisti pojem homofobický. Týmto negatívnym termínom napadli opozíciu. Podobne ako výraz gay aj výraz homofobický je používaný v médiách. Keďže pojem fóbia sa vzťahuje k určitému psychickému symptómu, pojem homofóbia presúva obvinenie z mentálnej poruchy z homosexuála na človeka, ktorý je v opozícii voči homosexualite.

Aktivisti hnutia homosexuálov sa pôvodne pripojili k hnutiu za sexuálnu liberalizáciu v útoku na rodinu ako zastaralú inštitúciu. Uvedomili si však, že priemerný Američan je veľmi silno zakotvený v rodine, a preto sa rozhodli zaútočiť na tradičný koncept rodiny pomocou novej definície tohto pojmu. Rodina podľa tradičného chápania znamenala manželské spojenie muža a ženy s možnosťou príchodu detí do rodiny. Nová definícia pojmu rodina však môže znamenať čokoľvek. Homosexuáli hovoria o svojich partneroch ako rodinných partneroch. Pružné použitie pojmu rodina sa ukázalo pre nich veľmi užitočné, keďže im umožnilo žiadať o právo na homosexuálnu svadbu. Ak dvaja spolu žijúci homosexuáli tvoria rodinu, prečo by sa im nemalo umožniť zosobášiť sa?
Nadmerným používaním pojmu rodina sa homosexuálom podarilo uniknúť obvineniu, že chcú zničiť rodinu. Je veľmi dôležité uvedomiť si, ako jazyk ovplyvňuje realitu. Homosexuálni aktivisti to pochopili veľmi dobre. Preto začali vytvárať pojmy ako homosexuál, gay, homofobický, atď. Z toho istého dôvodu zmenili aj definíciu pojmu rodina.
3.2 Právo na sobáš a adopciu dieťaťa

Európsky Parlament v Strasbourgu prijal 7. februára 1994 hlasovaním rezolúciu o akceptovaní sexuálnej orientácie ako skutočnosti, ktorá je daná narodením, podobne ako je farba kože alebo pohlavie, a žiadal o úplné uznanie homosexuality. Táto žiadosť obsahovala právo na sobáš a rovnaké sociálne výhody, ktoré majú heterosexuálne manželstvá, a právo na rodičovstvo prostredníctvom umelej inseminácie alebo adopcie. Tieto zákony už existujú v Dánsku. Podľa štúdie realizovanej vo Francúzsku v roku 1993 má 39% homosexuálov túžbu mať deti (enquete réalisée en Rhône-Alpes par l'Agence francaise de lutte contre le Sida, Le Quotidien du médecin, 21. dec. 1993). Tento fakt jasne hovorí, že pokiaľ nebude obrátený priaznivý trend v oblasti zákonov vo vzťahu k homosexuálom, čoskoro bude existovať veľa detí, ktoré budú vychovávané v homosexuálnych rodinách a komunitách. Ak sa vezme do úvahy popularita pedofílie medzi mnohými homosexuálmi, tieto deti môžu očakávať to najhoršie.

3.3 Nová sexuálna výchova: homosexualita

Jedno z práv, o ktoré homosexuáli najviac žiadajú, je právo učiť o homosexualite na školách. Ich cieľom je slobodne získavať deti a mladých ľudí. V skutočnosti to už robia: Project 10 je aktívna asociácia v Los Angeles, ktorá povzbudzuje stredoškolských študentov, ktorí si myslia o sebe, že by mohli byť homosexuálmi, aby navštevovali ich stretnutia a poznávali homosexualitu. Ich presvedčovanie sa rozšírilo na malé deti. Táto homosexuálna komunita neustále rozširuje detskú literatúru na podporu homosexuality na štátnych školách a v štátnych knižniciach. Jedna z týchto kníh má názov "Daddy's Roommate" (Ockov spolubývajúci - pozn. prekl.). Kniha zobrazuje dieťa, ktoré býva u svojho homosexuálneho otca.Iná kniha s názvom "Heather Has Two Mummies" (Heather má dve mamičky - pozn. prekl.) rozpráva príbeh o dievčati, ktorého matka je lesbička.

Zámerom týchto kníh je indoktrinovať deti, aby prijali predstavu "rodiny", ktorá má dvoch homosexuálnych "otcov" alebo dve homosexuálne "matky". Súčasne sa snažia pripraviť ľudí na to, aby prijali myšlienku umožniť mužským homosexuálom adoptovať deti a lesbičkám nechať sa umelo oplodniť.Sexuálne výchovné programy na stredných školách a univerzitách v Spojených štátoch aktívne podporujú homosexualitu. V rámci široko používaného programu s názvom About Your Sexuality (O tvojej sexualite - pozn. prekl.), ktorý vytvoril Deryck Calderwood, sú teenagerom premietané videoprogramy, v ktorých lesbičky a homosexuáli hovoria o radosti a úžitku z homosexuality. V týchto istých videoprogramoch sú na živých modeloch jasne zobrazované homosexuálne pohlavné akty vrátane orálneho, análneho a orálno-análneho sexu. Dr. Calderwood vrele odporúča svojim študentom vyskúšať si análny pohlavný styk, aby prežili "obrátenú rolu", teda pochopili to, čo prežíva žena. Calderwood vo svojom manuáli pre vyučujúcich varuje: "Upozornenie: Účastníci by nemali dostať extra kópie materiálov, aby ich nemohli ukazovať svojim rodičom alebo priateľom. Mnohé materiály tohto programu majú taký charakter, že ak by ich ukázali ľuďom mimo kontextu samotného programu, mohlo by to vyvolať nepochopenie a problémy".

(Kongresman Wm. Dannemeyer, Shadow in the Land, Homosexuality in America, Ignatus Press, San Francisco, 1989, s. 161-69).
V článku "Sex Education in the Future" (Sexuálna výchova v budúcnosti - pozn. prekl.) uverejnenom v časopise Journal of Sex Education and Therapy autori Dr. Lester Kirkendall a Dr. Roger Libby napísali, že v blízkej budúcnosti budú programy sexuálneho vzdelávania "hľadať sexuálne vyjadrenie ... s partnerom rovnakého pohlavia a napriek generačným hraniciam". Predpovedajú, že "dôjde k zníženiu pocitov viny a tieto partnerstvá budú považované za legitímne". (J. Gordon Muir, "From Prudery to 'Freedom', A Brief History of the Sexual Revolution" (Od prudérie k 'slobode', Stručná história sexuálnej revolúcie - pozn. prekl.) The World and I, s. 577-97) Nie je žiadnym prekvapením, že homosexuáli majú eminentný záujem o výchovu malých detí.

Francúzsky psychoanalytik Tony Anatrella hovorí, že mnohí učitelia sexuálnej výchovy sú evidentne motivovaní vedomými alebo podvedomými pedofilnými túžbami uviesť deti do oblasti sexu. Napríklad francúzsky autor románov Michel Tournier, ktorý sa otvorene priznáva k svojej homosexualite, napísal veľa kníh pre deti. Jeho posledný román rozpráva príbeh o princovi, ktorého snúbenicu znásilnili. Dieťa, ktoré vzíde z násilného počatia, sa zaprisahá, že zabije svojho otca. Knižka zobrazuje sériu sexuálneho a fyzického násilia. Možno ju nazvať úvodom k sadomasochizmu (Edition Signe de piste, collection Angus).
Je mnoho mienok, ktoré presadzujú názor, aby homosexualita dostala slobodu. Vidíme však, ku akým extrémom dochádza. Štúdie mnohých odborníkov poukazujú na chaos, ktorý nastal v celej spoločnosti, kde zaujali kladný názor k homosexualite. Ako sme mohli vidieť, Cirkev sa nebráni hovoriť ani o tejto pálčivej téme. Nemôže však prijať to, čo smeruje proti dobru samého človeka a čo je v rozpore s Božím zákonom. Je preto samozrejme, že tak ako vždy aj dnes zastáva, podporuje a vyzýva k harmonickému manželstvu, prežívaniu jednoty, lásky a otvorenosti pre darovanie života medzi jedným mužom a jednou ženou ako to zjavuje Boh.
Záver

Manželstvo nevzniklo náhodou, alebo pôsobením slepých prírodných síl, ale ho múdro a prozreteľne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svojej lásky.
Pri písaní tejto práce som sa stretol s množstvom literatúry, ktorá rozoberá túto problematiku. Otázok na manželstvo a problémy, ktoré súvisia s danou témou presahujú rámec, ktorý by bolo možné zahrnúť do jednej práce. Uvedomujem si, že práca nie je vyčerpávajúca a existujú aj ďalšie oblasti, ktoré by sa dali rozobrať v súvislosti s manželstvom. Napríklad, špeciálnu pozornosť by bolo možné venovať prezentácii manželstva v masmédiach, alebo štúdiom ďalších javov, ktoré majú svoj vplyv pri formovaní manželstva.

Pramene, z ktorých som čerpal, poukazujú na veľký dar, ktorým manželstvo je. Sväté písmo vždy bolo, je a v budúcnosti bude aktuálne pre život každého jednotlivca na tejto zemi. Cirkev svojimi dokumentmi vždy priamo reaguje na problémy doby a nebráni sa odpovedať na otázky, ktoré kladie svet.
Táto práca obohatila v prvom rade mňa samotného. Myslím, že napomôže pri mojom ďalšom štúdiu a tiež aj v pastorácii. Verím, že výsledky štúdia mnohých teológov obsiahnuté v tejto práci napomôžu aj v kňazskej pastorácii pre všetkých kňazov, ktorí si túto prácu prečítajú.
Veľkú zodpovednosť za to, aké postavenie bude mať rodina a manželstvo dnes a v budúcnosti máme všetci kresťania. Nezáleží na veku, ani na pohlaví, ani na postavení. Všetci sme povolaní k šíreniu Evanjelia vo svete prostredníctvom života v spolupráci s Božou milosťou. Jedine vtedy sa rodičia stanú zástupcami Boha na zemi pre svoje ratolesti. Deti sa stanú nádejou a budúcnosťou sveta a Cirkvi a rodiny ako malé domáce cirkvi zaujmú znova svoje výsostné a jedinečné postavenie v Božom pláne spásy.

Úvod8
KAPITOLA I.10
MANŽELSTVO A RODINA VO SVETLE SVÄTÉHO PÍSMA10
1. Definícia manželstva10
2. Manželstvo a rodina vo svetle Svätého písma v Starom zákone13
2.1 Manželstvo ako ľudská realita stvorená Bohom13
2.2 Náplň manželstva14
2.3 Náboženský charakter manželstva17
2.4 Starozákonné morálne požiadavky týkajúce sa manželstva a rodiny17
3. Manželstvo a rodina v Novom zákone19
3.1 Ježiš a nerozlučnosť manželstva podľa synoptikov19
3.2 Sv. Pavol: manželstvo ako sviatostná skutočnosť20
KAPITOLA II.23
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL23
1. Jednota a nerozlučnosť manželstva23
2. Odovzdanosť – Darovanie života25
3. Spoločenstvo lásky26
KAPITOLA III.29
MANŽELSTVO A RODINA V DNEŠNOM SVETE29
1. Postavenie rodiny29
2. Manželstvo, alebo partnerstvo?31
2.1 Typy rodín podľa životného štýlu34
2.2 Vplyv televízie na deti36
3. Homosexualita a rodina40
3.1 História a program hnutia za práva homosexuálov
(the "Gay Rights" movement)44
3.2 Právo na sobáš a adopciu dieťaťa46
3.3 Nová sexuálna výchova: homosexualita47
Záver50