Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia.

Pojem vyučovacej zásady

Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter.
Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď.
Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď.
Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú.
Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad:
-objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu,
-subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod.

Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu.

Zásada uvedomelosti a aktivity

Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky.
Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou.
Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi.
Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť.
Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom.
Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa:
-využívať vstupné a priebežné motivačné metódy,
-využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia,
-uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov,
-uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania,
-umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti,
-umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov,
-sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov,
-klásť na žiakov primerané požiadavky,
-rešpektovať individuálne osobitosti žiakov.

Zásada názornosti

Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov.
Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie.
Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov:
-od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu),
-od povahy učiva vyučovacieho predmetu,
-od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.).

Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné:
-primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov,
-ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov,
-názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu.

Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia:
-pozorovanie skutočných predmetov a javov,
-nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.),
-názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi),
-vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
Pri uplatňovaní názornosti vo vyučovaní ide najmä o nasledovné:
-učiť správne pozorovať predmety a javy,
-viesť žiakov k analýze pozorovania,
-z pozorovaného učiť vyvodzovať závery,
-využívať názor v primeranej miere, t. j. vtedy, keď je to potrebné,
-názor využívať v každej fáze vyučovacej hodiny,
-učivo spoločensko-vedného charakteru spájať s príkladmi zo života (nepriamy názor alebo názorná predstava),
-pri demonštrovaní názoru sa sústrediť na podstatu pozorovaného.

Platí, že zanedbanie názoru môže viesť k verbálnym, formálnym a nejasným znalostiam žiakov; jeho precenenie môže brzdiť rozvoj abstraktného myslenia.

Zásada primeranosti

Vyjadruje požiadavku, aby obsah a rozsah učiva, ale i metódy jeho sprostredkúvania žiakom boli primerané k ich biologicko-psychologickým schopnostiam. Táto zásada sa týka dvoch stránok: obsahu a rozsahu učiva, ale aj samotného vyučovacieho procesu, t. j. vyučovacích metód, foriem a prostriedkov.
Reaguje na známu skúsenosť, že poznatky osvojené v určitom logickom usporiadaní sú žiakmi lepšie chápané, zapamätané a používané v praxi, než izolované, zo súvislosti vytrhnuté učivo. To vyžaduje, aby učivo bolo usporiadané podľa didaktického systému, ktorý pretvára systém príslušnej vednej disciplíny tak, aby bol prístupný žiakom určitého veku, aby poznatky tvorili pre žiakov prijateľnú postupnosť a jeden poznatok logicky vyplýval z druhého.
Zásada primeranosti veľmi úzko súvisí najmä so zásadou individuálneho prístupu k žiakom a učiteľ si musí uvedomovať, že to, čo je primerané pre jedného žiaka alebo skupinu žiakov, pre iného žiaka alebo pre inú skupinu môže byť obtiažne, alebo až neprimerané.
V minulosti sa primeranosť chápala len ako prispôsobovanie možnostiam a schopnostiam žiakov. Jej novšie ponímanie spočíva v tom, že sa orientujeme na potenciálne možnosti a schopnosti, t. j. že máme na žiakov mierne zvýšené nároky, ktoré sú schopní zvládnuť, a tým súčasne významne prispievame k ich rozvoju.
Uplatňovanie zásady primeranosti si vyžaduje najmä:
-postupovať vo vyučovaní podľa pravidiel – od blízkeho k vzdialenému, atď.,
-rešpektovať a uplatňovať primeranosť vo všetkých fázach vyučovacieho procesu,
-uplatňovať primerané metódy výučby,
-dávať žiakom primerané úlohy, umožniť im vlastné, pre nich primerané postupy pri riešení úloh,
-nachádzať vzťahy a súvislosti medzi tým, čo už žiaci vedia a čo si majú osvojiť,
-sústrediť sa v učive na podstatu a tú vyžadovať do žiakov,
-využívať mikrodiagnózu (sústavne sa presvedčovať o tom, ako žiaci učivo chápu, čo im spôsobuje ťažkosti a problémy atď.) a na základe zisteného výsledku optimalizovať ďalší priebeh vyučovania a učenia sa žiaka.

Zásada trvácnosti

Vyjadruje požiadavku, aby si žiaci učivo bezpečne zapamätali a aby si ho v prípade potreby vedeli vybaviť v pamäti a využiť v činnosti.
Správna motivácia, primeraný a systematický výklad učiva, možnosť tvorivej práce žiakov s učivom, pedagogicky taktné preverovanie vedomostí žiakov a pod., trvácnosť vedomostí žiakov zvyšuje. Opakovanie učiva je bezprostredné uplatňovanie trvácnosti a súvisí s otázkami psychológie zabúdania. Proces zabúdania ja najrýchlejší v prvých minútach a hodinách po osvojení si učiva. Postupne sa spomaľuje. Preto je potrebné viesť a usmerňovať vyučovací proces tak, aby opakovanie a upevňovanie učiva nasledovalo v krátkom časovom odstupe po procese učenia. Preto je do vyučovacej hodiny zaraďovaná etapa prvotného opakovania a upevňovania učiva.
Zásadu trvácnosti podporujú zásady uvedomelosti, primeranosti (žiak si zapamätá a naučí sa iba to, čo je pre neho primerané), názornosti, ale aj ďalšie. Okrem toho ide najmä o nasledovné:
-venovať pozornosť trvácnosti v priebehu celého vyučovacieho procesu vo všetkých jeho etapách,
-voliť primeraný rozsah učiva,
-využívať primerané metódy vyučovania,
-uplatňovať a využívať aktivitu a samostatnosť žiakov,
-uplatňovať opakovanie a upevňovanie učiva (hlavne v nových zmenených situáciách, v aplikácii na nové podmienky),
-systematicky preverovať vedomosti žiakov.

Zásada systematickosti

Vyjadruje požiadavku logicky usporiadaného didaktického systému učiva so zreteľom na vekové osobitosti žiakov, ktorý si žiaci systematicky osvojujú pod vedením učiteľa. Aj táto zásada má dva aspekty a týka sa obsahu učiva a procesuálnej stránky.
Zásada systematickosti prispieva k pochopeniu vzťahov medzi učivom, k zaraďovaniu nového k prv osvojenému.
Uplatňovanie metódy systematickosti si vyžaduje nasledovné:
-pretvoriť vedecký, logický systém vied do didaktického systému,
-koordinovať učivo v jednotlivých vyučovacích predmetoch a vytvárať ucelené sústavy poznatkov (najskôr ide o syntézu v jednom predmete, potom v príbuzných a nakoniec v celom vyučovaní),
-pri osvojovaní nových poznatkov nadväzovať na prv osvojené, nové učivo má byť pokračovaním predchádzajúceho,
-viesť žiakov k systematizovaniu vedomostí (opakovanie, činnosti, filmy, atď.),
-prehlbovať konkrétnosť a zovšeobecnenosť vedomostí (postupovať od zvláštneho k všeobecnému, od všeobecného k zvláštnemu),
-sústavne stupňovať nároky kladené na žiakov,
-tvorivú prácu učiteľa s obsahom vzdelania,
-premyslená príprava učiteľa na vyučovací proces s akcentom na činnosti žiakov,
-systematické preverovanie a systematizovanie vedomostí žiakov.
Zásada vedeckosti

Od učiteľa sa očakáva, že celoživotne udržuje kontakt s vedeckými disciplínami, ktoré sú základom jeho vyučovacích predmetov. Znamená pre neho využívať všetky vzdelávacie možnosti na aktualizáciu rýchlo zastarávajúcich poznatkov.
Učiteľ má ďalej vedieť vhodnými vyučovacími metódami vedecké informácie podávať žiakom, sprevádzať ich pri ich vyhľadávaní, spracovaní a využívaní.

Zásada spojenia teórie s praxou

Táto zásada učiteľa upozorňuje, že škola nie je uzavretý systém, ale je spojená s okolím početnými väzbami. Žiaci do školy prichádzajú s istými praktickými skúsenosťami, s predstavami, ktoré by učiteľ mal poznať. Jeho úlohou je výučbou správne predstavy upevňovať a rozvíjať, nesprávne opravovať.
Na druhej strane je žiadúce, aby učiteľ formuloval vyučovacie ciele najmenej na úrovni ich aplikácie a presvedčil žiakov o zmysluplnosti výučby v škole. Mal by viesť žiakov k vnímaniu rozvíjajúcich podnetov okolia školy, učiť ich hľadať v praxi potrebné informácie, spracovávať ich a dokázať ich v praxi uplatňovať.

Zásada komplexného rozvoja osobnosti žiaka

Pri didaktickej analýze učiva si má učiteľ uvedomiť, aké možnosti učivo dáva pre rozvoj osobnosti žiaka v jeho troch základných štruktúrach, t. j. v oblasti kognitívnej, afektívnej a psychomotorickej. Podstata učiteľovej práce je vždy komplexná. Aj keď v danej téme, v danej chvíli uprednostňuje rôzne ciele, asi nebude môcť nikdy tvrdiť, že práve teraz vzdeláva a teraz vychováva.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Zásady výučby a ich charakteristika