Rečová komunikácia

Sila prostredia

Ľudia komunikujú v rozmanitých prostrediach – v halách, vo výťahoch, v autobusoch, doma, v školách, na pracoviskách, na trhu, v hoteloch, v reštauráciách, v kinách, v divadlách, v knižniciach. Vďaka cestovaniu sa komunikácia prenáša aj do cudzích miest, do nových typov prostredí. Aj napriek rôznorodosti prostredí, v ktorých človek komunikuje, možno hovoriť o ich približne rovnakom vplyve v závislosti od toho, ako sa v nich človek cíti. Človek hodnotí prostredie okolo seba istým sôsobom, a ono potom vplýva na jeho verbálne i neverbálne správanie, ovplyvňuje celý obsah komunikácie. Jednak sám ovplyvňuje svoje prostredie, ale súčasne aj prostredie ovplyvňuje človeka, ktorý naň emociálne a podvedome reaguje. Podľa toho, či sa v ňom cíti príjemne, uvoľnene alebo stiesnene, aj komunikuje a taký obraz o sebe odovzdáva aj svojmu partnerovi. Z komunikačného hľadiska je nevyhnutné rozlišovať základné delenie prostredí aspoň na súkromné a verejné, na hlučné a tiché, na tmavé a svetlé, na otvorené a uzatvorené.
Jednou zo základných klasifikácií je delenie na prostredie súkromného a verejného styku. Možno povedať, že ide aj o neformálne a formálne prostredie. Čím viac je prostredie neformálne, súkromné, tým viac je pravdepodobné, že komunikanti budú uvoľnenejší, budú sa menej štylizovať do určitej roly, menej pretvarovať, vo verbálnom vyjadrovaní budú menej váhať. V súkromnom prostredí nájdeme pravdepodobne menšiu psychickú vzdialenosť medzi partnermi, čo znemná aj príjemnejšiu mimiku, viac priamych pohľadov, viac úsmevov, azda aj smiechu, viac dotykov. Je prirodzené, že človek sa najlepčie cíti v príjemnom a útulnom domácom prostredí, ktoré ho psychicky podporuje. Komunikovať s partnerom na domácej pôde predstavuje vždy veľkú komunikačnú výhodu. Podobné situácie vznikajú aj na športoviskách: na domácom ihrisku – akoby zákonite – zvyčajne vyhrávajú domáci. Ak aj neznáme prostredie zapôsobí na človeka domácky, súkromne, neformálne, v komunikácii uplatní také verbálne a neverbálne dorozumievacie prostriedky, ktoré používa v domácom prostredí. Človek v takom prípade zvyčajne komunikuje bezprostrednejšie, vidieť u neho väčší záujem o partnera, viac sympatie i empatie.
V tichom prostredí, ktoré nerušia žiadne cudzie zvuky a šumy, človek sa môže plne koncentrovať na komunikáciu. Zvyčajne využíva bežné dorozumievacie prostriedky, reč nie je príliš hlasná, ako to býva v hlučnom prostredí.

Napríklad v halách, na ručných uliciach a križovatkách, kde nie je možné plne využívať verbálnu reč, suplujú ju funkčné gestá, poloha tela, na malé vzdialenosti aj mimika. Prostredie býva niekedy funkčne zvukovo podfarbené na navodenie určitej atmosféry, napríklad hudobné kulisy v reštauráciách, baroch, na štadiónoch.
V tmavom prostredí sa obyčajne ľudia stretávajú na osobnejšie rozhovory, pretože prítmie alebo tma sú na takýto druh komunikácie priam predučené. Partneri sedia alebo stoja tesnejšie pri sebe ako vo svetlom prostredí, menej uplatňujú gestikuláciu a pohyby telom, ich hlas je tichší, tajomnejší, a vôbec pri komunikácii skôr využívajú paralingvistické zvukové prostriedky. Ak partneri hovoria o veľmi osobných a intímnych veciach vo svetlom prostredí, v ich reči sa častejšie vyskytuje váhanie, koktanie a prerušenia, ako keď hovoria na takého témy v tmavom prostredí.
Človek častejšie komunikuje v uzatvorenom prostredí. Dizajn takéhoto prostredia, veľkosť a usporiadanie nábytku, farba zariadenia ovplyvňujú proces dorozumievania. Ak napríklad človek dlho komunikuje v príliš tmavej miestnosti s množstvom nábytku, nedostatok miesta vplýva naňho negatívne, v rozhovore sa prejaví nepokoj, nervozita, snaha čo najrýchlejšie ho ukončiť. V izbách, kde sa človek cítí príjemne, pretože naňho dobre pôsobia a považuje ich za pekné, sa lepšie a prirodzenejšie komunikuje. V otvorenom prostredí človek počas komunikácie zvyšuje hlas, na väčšie vzdialenosti uplatňuje aj širokú gestikuláciu a tomu primerané pohyby. Tu sa ťažko hovorí o osobných veciach. Príliš malý priestor, malé územie, na ktorom človek žije, núti k väčšjej spolupatričnosti, k väčšej snahe po navzájom vnútorne spriaznenej komunikácii.
Prostredie a existujúce kultúrne normy podvedome vplývajú na verbálne i neverbálne správanie ľudí.
Na komunikáciu vplýva aj zemepisná poloha, v ktorej človek žije, počasie, ako striedanie atmosférického tlaku, ročných období, ďalej teplota a vlhkosť vzduchu, spln mesiaca. Napríklad v tropických krajinách ľudia počas obeda takmer nekomunikujú. Pokiaľ ide o vplyv počasia, osobitnú pozornosť si zaslúži tlakový front, ktorý je jedným z najsilejších činiteľov pôsobiacich na komunikáciu. Človek citlivý na tlak vzduchu pri jeho zhoršení bude viac hovoriť o svojich ťažkostiach a menej pozornosti bude venovať parnerovi; s takýmto človek je najideálnejšia komunikácia pri peknom počasí. Preto nie je vhodné pri daždivom a chmúrnom počasí púšťať sa do náročných tém, do vážnych rozhovorov a vôbec riešiť závažné spoločenské, osobné a životné dôležité problémy.

Veľa ľudí je totiž presvedčených o výnimočnom vplyve počasia práve na nich.

Rytmus
V prírode, v spoločnosti, v umení aj v pracovnom procese sa mnohé javy opakujú a striedajú buď pravidelne, alebo nepravidelne. Opakovanie niektorých javov si evidentne uvedomujeme, no mnohé z nich sa vyskytujú mimo nášho vedomia. Dobre si uvedomujeme striedanie dňa a noci, striedanie ročných období, striedanie nôh pri chôdzi, striedanie pohybov pri tanci. Esteticky vnímame opakovanie v poézii, v hudbe. Striedanie rozličných javov, prvkom a zložiek označujeme slovom rytmus.
V každej komunikácii sa vyskytuje rytmus v mnohých variáciách. Už dieťa plačom vyjadruje istý rytmus, podvedome vníma rytmus jazyka, najskôr vníma jednoduchšie rytmické schémy, neskôr aj zložité rytmické celky. Každý jazyk má svojský, charakteristický rytmus a jazykové rodiny sú viac alebo menej rytmicky príbuzné. Teraz však uveďme doklady na existenciu rytmu konfronáciou dvoch jazykov, a to sledovaním striedania hlások a slov v plynulom texte. Napríklad v slovenskom texte pripadá viacej spoluhlások na jednu samohlásku ako v analogovom anglickom texte. Potom striedanie samohlások so spoluhláskami v týchto dvoch jazykoch má rozdielny rytmus. Slovenčina má v priemere dlhšie slová ako angličtina, a tak aj rytmus striedania dlhých a krátkych slov je v týchto dvoch jazykoch rozdielny. Existuje však nielen rytmus v jazyku a reči, ale aj rytmus v neverbálnom správaní a v pohyboch tela.
Rôzne typy komunikácie majú rozdielne rytmy. Kým, napríklad, v polemickej debate je rytmus striedania replík vysoký, v pokojnej debate je tento rytmus menší. V kolektíve študentov, ktorí spoločne chystajú nejaké podujatie, má striedanie replík iný rytmus ako v kolektíve absolventov, ktorí v stretnutí po rokoch spomínajú na svoje zážitky zo školy. Iný rytmus možno pozorovať u učiteľa pri vysvetľovaní žiakom než pri skúšaní. Rytmus v komunikácii je daný zložením kolektívu, tematikou, žánrom rozhovoru, prostredím, situáciou a ďalšími činiteľmi. V podstate je obraz o striedaní.