Sociálna patológia a sociálna deviácia

Pre spoločnosť je želateľné, aby sa jedinec správal v spoločnosti tak, aby jeho správanie viedlo k relatívnej stabilite spoločenských javov. Ak jedinec nie je ochotný prebrať spoločenské normy, hovoríme o disociačnom procese. Ako základ fungovania spoločnosti sa javia práve spoločenské normy, ktoré môžme chápať v trojakých významoch ako to, čo je v spoločnosti:
1.obvyklé a osvedčené
2.prípustné
3.správne a želateľné

Sociálna patológia je súhrnný pojem pre označenie chorých,nenormálnych, všeobecne nežiadúcich spoločenských javov.
Pojem začal používať významný anglický filozof a sociológ H. Spencer (jeden zo zakladateľov pozitivizmu v spoločenských vedách), ktorý hľadal paralelu(podobnosť) medzi sociálnou a biologickou patológiou. Bol presvedčený o jednote spoločenských a prírodných zákonov. Práve tento biologizmus sa stal príčinou neskoršieho zamietania tohoto pojmu a jeho nahrádzania pojmom sociálna deviácia.

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov sociológie (Francúz) E. Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach,činoch a správaní, ktoré sa odchylujú od stanovených noriem, ale súčasne sú komponentom života sociálnych celkov. Podľa Durkheima nie je možné stavať chorobu- sociálnu chorobu proti zdraviu, lebo sú to vzájomne sa vysvetlujúce prejavy biologického i sociálneho života.
Obtiažnosť vymedziť presne čo je patologické vyplýva z toho, že nevieme dobre definovať normalitu. To čo považujeme za normálne však nemožno stotožňovať s tým, čo v spoločnosti pokladáme za štandardné. Vysvetliť pojem normality môžme prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských postojov, vzorcov správania, prípadne kultúry. Preto je nevyhnutné upozorniť aj na socio-kultúrnu určenosť sociálnopatologických javov a ich premenlivosť v závislosti na čase a území, regióne.

Všeobecne môžme povedať, že za normálne je zmysluplné pokladať sociálne javy a procesy, ktoré sú výsledkom konsensu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodňovanie. Normalita má preto i svoju subjektívnu, štatistickú, antropologickú a socio-kultúrnu dimenziu.
Na prelome 20.storočia boli považované za sociálne patologické javy: samovražda, alkoholizmus, homosexualita, prostitúcia, rozvodovosť, nezamestnanosť a vojna. Neskôr sa k nim pridali i narkománia, drogové zavislosti, násilie a agresivita, pričom tieto predstavujú veľké nebezpečenstvo, nakoľko hrozí rezignácia ľudí na ich odstraňovanie, prípadne presvedčenie, že sú v našej spoločnosti nevyhnutné. Ak sa dokonca stanú súčasťou našej kultúry hrozí že si agresivitu i konzumáciu drog začnú osvojovať mladí ľudia od útleho detstva.

Sociálnopatologické teórie najčastejšie vychádzajú z predpokladu, že v spoločnosti jestvujú dlhodobe štrukturálne nedostatky, ktoré členov spoločnosti postihujú rôzne, nie rovnorode. Najefektívnejším spôsobom boja proti týmto sociálnopatologickým javom je prevencia a odstránenie spoločenského zla, akým sú nezamestnanosť, chudoba, konflikty v spoločnosti apod., teda odstránenie toho, čo v sociálnej práci nazývame sociálnou patológiou.
Sociálnej patológii sa často vytýka, že je popisná, že je vlastne iba zbierkou sociálnych problémov. Poznáme rôzne prístupy k vysvetlovaniu sociálnopatologických javov. Známe sú prístupy biologické(dedičnosť), rasistické, psychoanalytické, sociologické, mnohofaktorové a iné.

Podľa Lameka je analógiou patologizácie i medicinalizácia-vychádza zo zásady, že kým napr. deviant(páchateľ trestného činu) je zodpovedný najčastejšie v celom rozsahu za svoj čin, pri iných činoch býva páchateľ označený ako chorý(napr. drogove závislý). A keďže nemocného nemôžme volať k zodpovednosti za jeho činy, je na mieste ho liečiť. Tým zbavujeme subjekt viny i zodpovednosti.

Ďalej Lamek uvádza že pojem patologizácie sa často používa vo význame patologizácie sociálnych javov. O patologizácii hovoríme, keď istému deviantnému správaniu alebo niektorým znakom takéhoto správania budeme pripisovať charakter chorobnej poruchy.
K pozoruhodnému procesu patologizácie dochádza často v kriminalite- keď niektoré kriminálne javy začínajú byť označované ako choré, patologické. Naopak, ak spoločnosť rozhodne o ich dekriminalizácii, dochádza súčastne aj k ich odpatologizovaniu.

S termínom sociálna patológia v osobitnom význame sa stretávame od čias E. Froma a tzv. Frankfurtskej školy(kritická teória, neomarxizmus), kde sociálna patológia predstavuje nielen problém duševného zdravia jednotlivca uprostred spoločnosti, ktorej sa nevie prispôsobiť, ale aj patologický stav celej spoločnosti.
Všeobecne platí, že v zásade výstižnejšia kategória ako soc. patológia je deviácia v dôsledku neadekvátnej analógii spoločnosti s biologickým organizmom. Pojem soc. pat. je však už zaužívaný a zástancovia tejto kategórie zdôrazňujú jeho negatívny axiologický náboj t. j. spoločenskú neželateľnosť, ktrorú údajne termín soc. deviácia neobsahuje v dostatočnej intenzite. Najracionálnejším riešením by bola asi zmena významu pojmu soc.pat. i za cenu, že sa názov nebude celkom kryť so svojím obsahom.
Osobitný problém predstavujú tzv. poruchy správania, ktoré nepatria do oblasti soc. patológie respektíve soc. deviácie, lebo sú súčasťou individuálnej invalidity, abnormality v psychologickej alebo anatomickej štruktúre či funkcii človeka- sem patrí: disaptibilita(obmedzenie alebo nedostatok schopnosti vykonávať činnosť, ktorá je považovaná za normálnu, ktoré je spôsobené poruchou)

a handicap(súhrnné označenie nepriaznivej situácie človeka, v ktorej sa ocitol v dôsledku príslušnej poruchy).
Tieto sú predmetom pozornosti predovšetkým liečebnej pedagogiky, príp. psychiatrie. Do pozornosti sociálnej práce patria ich následky v spoločnosti, nie však ich individuálna terapia, ktorá patrí do rúk liečebných pedagógov, príp. psychiatrov.
V súvislosti so správaním hovoríme najčastejšie nie o poruchách správania, ale o správaní aberantnom(odlišujúcom sa od kultúrne predpísaných a prípustných vzorcov správania), deviantnom, delikventnom, rebelantskom a heretickom. Dnes všeobecne chápeme pod sociálnou patológiou ako vednou disciplínou odvetvovú sociologickú disciplínu, ktorá skúma negatívne javy, vyskytujúce sa v spoločnosti.
V súvislosti s problematikou sociálnej patológie je nevyhnutné sa zmieniť ešte o istej analógii s pojmom sociálny problém. Podľa niektorých je soc. pat. iba druhým názvom pre sociálny problém, dezorganizáciu, deviáciu a konflikt hodnôt.

Čoraz častejšie sa stretávame so snahou o skúmanie výlučne subjektívnej stránky sociálnej patológie. Podľa uvedenej paradigmi sú problémy soc. patológie konštruované spoločnosťou, preto treba skúmať nie objektívne podmienky vzniku a definovania soc. patológie, ale procesy individuálneho prežívania a chápania sociálnopatologických javov. Pri tomto skúmaní majú mať miesto predovšetkým kvalitatívne metódy, osobitne metódy chápania, empatia.
V prospech tohoto názoru prispieva aj vystúpenie A. Touraina na svetovom sociologiskom kongrese, ktorý sa načrtol otázku, či dnešná sociológia termín spoločnosť vôbec potrebuje , i keď bol jej vznik úzko spojený s týmto pojmom. Pozdvihnutie jednotlivca na referenčný bod sociologického myslenia znamená subjektivizáciu sociológie. To by znamenalo zaradiť do predmetu pozornosti soc. patológie i poruchy správania jednotlivca, úzkostné stavy, ataky paniky a ostatné prejavy, vrátane svojich skupinových prejavov.

Sociálo-patologické javy majú všetky znaky sociálnych javov, vrátane nadindividuálnosti. Znamená to, že jestvujú nezávisle od toho, či si ich subjekt, jednotlivec uvedomuje alebo nie a že ich charakter predstavuje objektívnymi podmienkami vymedzený rámec možností na individuálnu sebarealizáciu jednotlivca. Sociálna skutočnosť je súčasne oveľa zložitejšia než by sa jej plnosť dala pojať. Kvalitatívne metódy sú sice významné nie však samostatné metódy sociologického a sociálnopedagogického bádania v oblasi sociálnej patológie.

Osobitný prístup k problematike sociálnej patológie získame, ak na súčasnú sociálnu situáciu nazeráme z hľadiska superzápasu, ktorý úzko súvisí s utváraním tzv. novej civilizácie Alvina a Heidi Toflerovcov. Koncept zrážky civilizácií znamená vznik resp. rozoj nových konfliktov, akými sú predovšetkým klasická priemyselná veľkovýroba a presun ťažiska z oblasti výroby do oblasti sociálnych služieb, ultranacionalizmus a zánik klasických národných štátov, masovosť výroby a spoločnosti a súčasne ich demasifikácia, tradicionalizmus a zrýchlovanie tempa vývoja, vzdelanosť verzus nevzdelanosť, univerzálnosť verzus špecializácia a pod.
// prvá sociálna vlna- agrárna revolúcia, druhá vlna- industrializácia, tretia vlna- nástup informačných technológií//
Podľa Toflerovcov je najdôležitejším momentom v politickom vývoji našej doby vznik dvoch základných táborov. Jeden je oddaný civilizácii Druhej vlny, pevne odhodlaný zachovať kľúčové inštitúcie masovej priemyselnej spoločnosti(to je nukleárnu rodinu, masový vzdelávací systém, gigantické korporácie,masové odbory…), druhý tábor je oddaný civilizácii Tretej vlny, uvedomujúc si že najnaliehavejšie problémy dneška (počínajúc energiou, cez vojny a chudobu až po ekologickú krízu a rozpad rodinných vzťahov) sa nemôžu riešiť v rámci priemyselnej civilizácie. Iba rozvojom poznania, akceptovaním plurality hodnôt, zmien klasickej nukleánej rodiny Druhej vlny a prisúdením adekvátneho významu sociálnym službám, vrátane sociálnej práce je možné hľadať a nachádzať riešenie problémov sociálnej patológie.