referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Oliver
Utorok, 7. júla 2020
Krása a vkus ako estetické kategórie
Dátum pridania: 08.12.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Cybereve
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 593
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10.2
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 16m 0s
Pomalé čítanie: 25m 30s
 
2. Krása ako estetická kategória
Jednou z estetických kategórií je krása. Krása patrí spolu s kategóriou vznešenosti, tragickosti a komickosti k základným estetickým kategóriám.
Krása nie je totožná s estetickosťou. Ako aj ostatné kategórie krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. Krásu nemožno stotožňovať s umeleckosťou. Pojem „umeleckosť“ sa spája s predstavami o umení všeobecne alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckosť patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckosť je realizovaná estetika, teda estetika vo forme umeleckého diela. Krása nie je totožná s tým, čo mienime slovami „byť pekný“, „byť pôvabný“ atď. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byť veľmi nepekná. Aj netvor môže byť v umeleckom zobrazení krásny.

Dnešná podoba pojmu krásy svojimi koreňmi siaha až do histórie vývinu kultúry Západu a Východu, vyrastá na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma. V antike nás pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Grácie, Afrodíta a na hrdinov ako Helena, Paris, Daidalos. Neskôr, v súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa začali objavovať aj iné, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich odvodené. Ak siahneme napr. po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len neveľký počet substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo veľkom počte prípadov (318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame najčastejšie v popisoch odevov. Za krásne označuje básnik aj miesta na zemi a na nebi, živly a súhvezdia.

Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmysle, aj keď už podniká prvé výpady do ríše tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach Euripidových je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistiť, že aj tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané veľmi nejednotne, hoci tu sa už pomerne jasne zračí snaha o všeobecné poňatie krásy, o ktoré s ohľadom na základnú metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof.

Chápanie krásy dospieva niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvičenia sa stavia proti zovňajšku človeka. Bonaventura venoval veľkú pozornosť spojeniu krásy s úmernosťou a uvažuje o číselnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, čo má žiarivú farbu.

Renesančná estetika veľmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy. Renesanční myslitelia sa snažili antické učenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti oživiť na základe nového filozofického princípu – panteizmu2, ktorý sa zameriaval predovšetkým na krásu prírody.

V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým poňatím krásy. Baumgarten stotožňuje krásu s pojmom “dokonalosť”. Kant spájal koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niečoho, čo je príjemné alebo dobré. Schiller zavádza do definície krásy nový pojem hry ako slobodného prejavu všetkých tvorivých schopností človeka. Hegel ideou krásy rozumie jednotu pojmu a jeho reality. Podľa neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu.

V buržoáznej estetike druhej polovice 19.storočia vznikol celý rad formalistických a pozitivistických koncepcií, ktoré mali na učenie o kráse veľký vplyv. V najvlastnejšej podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti hegelovskému učeniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v domnienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podľa tejto teórie nie je krása objektívnou vlastnosťou javov a predmetov skutočnosti, ale len výsledok vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Tak Cohen za hlavný predmet estetiky považuje “čistý cit”. Dospieva k syntéze teoretického a praktického rozumu v cite, k definícii krásy prostredníctvom pojmu “čistoty”. Estetické koncepcie, rozšírené v 19.storočí, pretrvávajú aj v buržoáznych estetických učeniach 20.storočia. Santayana napríklad definuje krásu ako “objektivizovaný zážitok”. Marxistická estetika vidí v kráse výsledok spločensko-historického vývoja, výsledok tvorivej činnosti spoločenského človeka. Krása vypovedá o tom, do akej miery si človek osvojil skutočnosť. (Losev, Šestakov; 1984)
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: Bilasová, V., Geremešová, G.: Malý slovník filozofie. Košice: PEZOLT PVD, 2000. , Bocková, A., Ďurajková, D., Feketeová, K., Sakáčová, Z.: Náuka o spoločnosti., Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2004. , Henckmann, W., Lotter K.: Estetický slovník. Praha: Svoboda, 1995., Losev, A.F., Šestakov, V.P.: Dějiny estetických kategorií. Praha: Argo, 1984. , Mistrík, E.: Základy estetiky a etiky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,1996. , Perniola, M.: Estetika 20. století. Praha: Univerzita Karlova, 2000.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.