1. Stručná charakteristika estetiky a jej základných pojmov
2. Krása ako estetická kategória
3. Vkus ako estetická kategória
4. Otázka krásy

1. Stručná charakteristika estetiky a jej základných pojmov
Pojem estetika má svoj základ v gréckom aisthetikos, t. j. vnímavosť, cit pre krásu. Podľa Malého slovníka filozofie je estetika “relatívne samostatná filozofická disciplína, ktorej predmetom je predovšetkým skúmanie krásna. Estetické hodnotenie prebieha prostredníctvom protikladných kategórií, ako sú krásne – škaredé, vznešené – nízke, dramatické – tragické a pod. Od svojho vzniku v starovekom Grécku sa estetika zaoberala pôvodom a podstatou krásy, jej účelom a prejavmi v dramatickom umení, literatúre, hudbe a výtvarnom umení. V súčasnosti je estetika jedným z najdôležitejších koreňov postmodernej filozofie. Charakteristickým znakom postmoderného estetického prístupu je uvoľnenie pravidiel umeleckých smerov a žánrov, interakcia medzi rôznymi sférami skutočnosti, vrstevnatosť významov, pluralita, ale i eklekticizmus a plagiáty, únik pred estetikou vznešeného a pod.“ (Bilasová, Geremšová; 2000; s. 45)

Podľa inej definície je estetika „náuka o povahe, príčinách, zákonitostiach a význame estetických javov ako výsledku estetického a umeleckého osvojovania si sveta. Estetika je tiež ako ostatné vedy sústavou pojmov. Tie sú myšlienkovým vyjadrením samotnej skúmanej skutočnosti, teda estetických javov.“ (Henckmann, Lotter; 1992; s. 54)

Dá sa povedať, že predmetom estetiky je tiež skúmanie funkcií estetična, estetického vnímania, estetických vzťahov, činností, estetického vedomia a pod. Tiež preto, lebo sa často estetika mylne spája s vyhraneným záujmom o umenie. Umenie je v estetike nepochybne v centre jej záujmu, dopĺňané je však mimoumeleckým estetičnom. Pritom estetika sa zaujíma tak o umelecké estetično ako aj o estetično mimoumelecké. Môžeme teda tvrdiť, že predmetom estetiky ako vedy, je vedecké skúmanie akéhosi estetického fenoménu. Estetickým fenoménom sa pritom dá nazvať niečo, čo spája všetky oblasti estetiky a tvorí z nich estetično.
Estetično sprevádza človeka od čias jeho vývinu až po súčasnosť v takmer každej jeho činnosti. Oblasť estetična sa však nedá presne definovať a ohraničiť. Dá sa charakterizovať ako kategória estetiky označujúca špecifickú formu ľudského vzťahu k osvojovaniu si sveta. Estetično sa však dá chápať aj ako výsledok sociálnej praxe ľudstva počas jeho estetického si osvojovania sveta. Estetično je teda zvláštnou sférou života spoločnosti, spoločenského bytia a spoločenského vedomia. Estetično sa dá pri inom pohľade ponímať aj ako určitá kultúrna hodnota či kultúrne hodnotenie, pretože sa vždy nejakým spôsobom hodnotenia dotýka. Hodnotením samotným sa však od 19. str. zaoberá axiológia1 ako samostatný vedný odbor. Na druhej strane však je estetický predmet. Tradičným estetickým predmetom je od nepamäti krásno. Estetika by potom mohla byť náukou o krásne a to estetika vo svojej podstate nie je. Krásno a jeho kategórie vždy mali a nepochybne majú v estetike významnú úlohu, nie sú však centrom jej záujmu. Stáva sa, že pojmy estetický a krásny sa veľmi často zamieňajú, ba v určitých prípadoch sa chybne stotožňujú. Nedá sa hovoriť o krásnom ako o estetickom. Estetické neznamená vždy aj krásne. Mať estetický vzťah nieje totožné ani obdobné ako mať krásny vzťah. Naproti tomu taktiež neestetický nemôže znamenať škaredý, pretože ak niečo nieje estetické nemusí byť zákonite aj škaredé. (Mistrík; 1996)

Estetická skutočnosť charakterizovaná ako estetický jav je zase výsledkom osvojovacích vzťahov oblasti estetična, ako procesu osvojovania si prírody, spoločnosti či človeka samotného. Predmetom estetiky je teda vedecké skúmanie estetických objektov, estetických vzťahov, estetických javov a pod. Estetickým objektom sa pritom dá rozumieť každý jav, ktorý je predmetom našej estetickej činnosti, nášho estetického vzťahu či reakcie, ktorá vyvoláva náš estetický záujem a uspokojuje našu estetickú potrebu. Estetickým osvojovaním sa realizuje poznanie estetična, ale taktiež aj estetických hodnôt či estetického hodnotenia. Realizuje sa esteticko–hodnotiace vnímanie estetických zážitkov, ale aj estetických vzťahov. V estetickom osvojovaní ide vždy o vzťah a o proces. Proces tohto osvojovania závisí tak na povahe predmetu ako aj na povahe človeka. Nieje ľahké nájsť príčinu tejto estetickej účinnosti predmetov a javov. Nedá sa totiž presne zadefinovať čo je estetické a čo naopak estetické nieje. Ak má niečo rovné tvary, štíhlu líniu neznamená to, že to je estetické. Definovať sa to nedá, pretože ani príroda sa v tomto ponímaní nedá definovať. Neexistuje dobrá alebo zlá príroda. (Bocková, Ďurajková, Feketeová, Sakáčová; 2004)

Základom ponímania estetiky ako vednej disciplíny je kľúčová úloha estetických pojmov a estetických kategórií. Tieto sú nástrojom teoretického poznávania estetickej sféry.

Problém definovania krásy a vkusu už oddávna vzrušoval ľudskú myseľ a stal sa zdrojom mnohých diskusií a vášnivých sporov, kde sa stretávali najrôznejšie a najprotichodnejšie koncepcie. Práve na základe tohto som sa rozhodla pokúsiť priblížiť tieto dve v súvislosti s estetikou najviac spájané kategórie – krásu a vkus.
2. Krása ako estetická kategória
Jednou z estetických kategórií je krása. Krása patrí spolu s kategóriou vznešenosti, tragickosti a komickosti k základným estetickým kategóriám.
Krása nie je totožná s estetickosťou. Ako aj ostatné kategórie krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. Krásu nemožno stotožňovať s umeleckosťou. Pojem „umeleckosť“ sa spája s predstavami o umení všeobecne alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckosť patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckosť je realizovaná estetika, teda estetika vo forme umeleckého diela. Krása nie je totožná s tým, čo mienime slovami „byť pekný“, „byť pôvabný“ atď. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byť veľmi nepekná. Aj netvor môže byť v umeleckom zobrazení krásny.

Dnešná podoba pojmu krásy svojimi koreňmi siaha až do histórie vývinu kultúry Západu a Východu, vyrastá na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma. V antike nás pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Grácie, Afrodíta a na hrdinov ako Helena, Paris, Daidalos. Neskôr, v súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa začali objavovať aj iné, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich odvodené. Ak siahneme napr. po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len neveľký počet substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo veľkom počte prípadov (318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame najčastejšie v popisoch odevov. Za krásne označuje básnik aj miesta na zemi a na nebi, živly a súhvezdia.

Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmysle, aj keď už podniká prvé výpady do ríše tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach Euripidových je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistiť, že aj tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané veľmi nejednotne, hoci tu sa už pomerne jasne zračí snaha o všeobecné poňatie krásy, o ktoré s ohľadom na základnú metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof.

Chápanie krásy dospieva niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvičenia sa stavia proti zovňajšku človeka. Bonaventura venoval veľkú pozornosť spojeniu krásy s úmernosťou a uvažuje o číselnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, čo má žiarivú farbu.

Renesančná estetika veľmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy. Renesanční myslitelia sa snažili antické učenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti oživiť na základe nového filozofického princípu – panteizmu2, ktorý sa zameriaval predovšetkým na krásu prírody.

V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým poňatím krásy. Baumgarten stotožňuje krásu s pojmom “dokonalosť”. Kant spájal koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niečoho, čo je príjemné alebo dobré. Schiller zavádza do definície krásy nový pojem hry ako slobodného prejavu všetkých tvorivých schopností človeka. Hegel ideou krásy rozumie jednotu pojmu a jeho reality. Podľa neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu.

V buržoáznej estetike druhej polovice 19.storočia vznikol celý rad formalistických a pozitivistických koncepcií, ktoré mali na učenie o kráse veľký vplyv. V najvlastnejšej podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti hegelovskému učeniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v domnienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podľa tejto teórie nie je krása objektívnou vlastnosťou javov a predmetov skutočnosti, ale len výsledok vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Tak Cohen za hlavný predmet estetiky považuje “čistý cit”. Dospieva k syntéze teoretického a praktického rozumu v cite, k definícii krásy prostredníctvom pojmu “čistoty”. Estetické koncepcie, rozšírené v 19.storočí, pretrvávajú aj v buržoáznych estetických učeniach 20.storočia. Santayana napríklad definuje krásu ako “objektivizovaný zážitok”. Marxistická estetika vidí v kráse výsledok spločensko-historického vývoja, výsledok tvorivej činnosti spoločenského človeka. Krása vypovedá o tom, do akej miery si človek osvojil skutočnosť. (Losev, Šestakov; 1984)
3. Vkus ako estetická kategória
Každý spoločenský jav, čin alebo motív ľudskej činnosti má súčasne estetický aj etický význam a môže sa hodnotiť jednak ako krásne alebo škaredé, jednak ako dobro alebo zlo. Estetika skúma podstatu, zákonitosti a konkrétne prejavy všetkých stránok estetického osvojovania si sveta v ich dialektickej jednote. Základné estetické kategórie – krásno, škaredé, vznešené a nízke, dramatickosť, tragickosť, komickosť, hrdinskosť – sa vysvetľujú ako osobitné prejavy estetického osvojenia si sveta v každej oblasti spoločenského bytia, ľudského života, vo vzťahu k prírode, v kultúre, v spôsobe života. Pretože estetika, podobne ako filozofia, je svetonázorovou vedou, stavia na čelo svojej problematiky riešenie otázky vzťahu estetického vedomia a umenia k spoločenskému bytiu, k ľudskému životu. Medzi estetické kategórie zaraďujeme preto aj pojem „vkus“.

Estetický vkus je schopnosť vytváraná spoločenskou praxou emotívne hodnotiť rozličné estetické vlastnosti, predovšetkým odlišovať pekné, krásne od škaredého, odporného. Vo vzťahu k umeniu nazývame estetický vkus umeleckým vkusom. (Perniola; 2000) Správny estetický vkus znamená schopnosť mať pôžitok zo skutočného krásna, potrebu prijímať a vytvárať krásno v práci, v spôsobe života, v správaní, v umení. Zlý estetický vkus prekrúca estetický vzťah človeku ku skutočnosti, vedie ho k ľahostajnosti voči skutočnej kráse. Pre rozvinutý estetický vkus je charakteristické, ako hlboko a všestranne postihuje estetické hodnoty života a umenia. Formovanie estetického vkusu je úlohou estetickej výchovy.

Nová estetická kategória – vkus – sa v estetickej literatúre objavuje v 17.storočí. Najskôr sa používa len v prenesenom význame a neskôr sa konštituuje ako pojem označujúci pochopenie pre krásu a umenie a estetické cítenie vôbec. Medzi prvými, kto použil termín estetický vkus a podnietil jeho ďalší rozvoj, bol španielsky mysliteľ Gracián Morales. Francúzsky spisovateľ La Rochefoucauld sa o možnosti jednotného a všeobecne uznávaného tzv. „dobrého vkusu“ vyjadril s pochybami. Pre francúzskych filozofov, spisovateľov a kritikov sa vkus stal neobyčajne populárnou témou. V klasicistickej estetike sa problematike vkusu venoval Charles Batteux, ktorý vo svojom spise Krásne umenia zvedené na jeden princíp sformuloval základné otázky vtedajšej teórie vkusu: „Existuje dobrý vkus a len ten je správny. V čom však spočíva? Na čom závisí? Na objekte alebo na géniovi, ktorý sa ním nechá inšpirovať? Existujú pre vkus nejaké kritériá? A čo je vlastne jeho orgánom – rozum, srdce, alebo oboje spolu?“ Veľkú pozornosť venoval problematike vkusu aj Helvétius vo filozofickom spise O duchu. Domnieval sa, že žiadny univerzálny vkus neexistuje: „.... pod slovom vkus nemienime presnú predstavu o kráse, ktorú by uznávali národy všetkých dôb a krajín, ale užšie povedomie o tom, čo sa páči verejnej mienke toho ktorého národa.“

S kritikou klasicistických učení o vkuse vystúpil v 18. storočí J.J.Rousseau. Vo filozoficko-pedagogickom spise Emil čiže O vychovaní síce vystúpil s tézou, že „vkus nie je nič iné, že schopnosť súdiť, čo sa väčšine páči alebo nepáči“, ale, ako hneď dodáva, z toho nevyplýva, že by väčšina ľudí vynikala dobrým vkusom. Diskusia o vkuse prebehla tiež v Taliansku, kde „zákonodarca dobrého vkusu“, taliansky spisovateľ Lodovico Muratori volal vo svojich Úvahách o dobrom vkuse po tom, aby umelecký vkus bol podriadený zákonom rozumu. V Taliansku bola dokonca založená Akadémia dobrého vkusu, ktorá mala očistiť vkus. Anglická teória vkusu vychádzala z filozofických základov senzualistickej estetiky. A práve tu si anglickí osvietenci všimli určitých rozporov, ktoré pripisovali ľudskej prirodzenosti. Tieto rozdiely si uvedomoval už Locke a zaoberal sa nimi predovšetkým v spise Niekoľko myšlienok o vychovaní. Podľa neho by výchova mala smerovať k tomu, aby človeku uľahčila a spríjemnila dodržiavanie noriem a pravidiel spoločenského chovania a uviedla do harmonického súladu duchovných svet človeka s jeho zovňajškom, chovaním a spôsobmi. Ďalej rozvíja kategóriu vkusu Shaftesbury. Usiluje sa predovšetkým o spojenie vkusu a krásy s mravnosťou a dobrom. Na tradícii senzualisticko-materialistického výkladu vkusu nadviazal anglický filozof E.Burke vo svojom spise Filozofické pojednávanie o pôvode našich ideí o vznešene a krásne. Analyzuje v ňom vzťah k trom prirodzeným schopnostiam človeka - vnímaniu, predstavivosti a súdnosti. Estetický optimizmus k problematike vkusu sa prejavil u anglického filozofa Adama Smitha. Jeho estetická koncepcia, rozvinutá v Teórii morálneho cítenia, vychádza z pojmu sympatie. Tú považuje za tmel zložitého mechanizmu ľudských vzťahov. Estetický vkus chápal ako cit sociálny, podmienený rozvojom spoločenských vzťahov. (Losev, Šestakov; 1984) „Podľa Immanuela Kanta súd vkusu nie je ani empirickým ani normatívnym súdom. Je to subjektívny súd, ktorý ničím neprispieva k poznaniu. Vzťahuje sa iba na formu estetickej skúsenosti. Kant Spochybňuje možnosť odvodzovať krásu zo všeobecne záväznych pravidiel. Z toho je zrejmé, že schopnosť estetického posudzovania môžeme označiť práve ako vkus.“ (Fűrstová, Trinks; 1994; s.246-247) V diele Kritika súdnosti Kant hovorí, že „princípom vkusu by sa mala rozumieť zásada, pod podmienkou ktorej by sa mohol subsumovať pojem predmetu a na základe nejakého záveru by sa mohlo vysloviť, že predmet je krásny. To je však úplne nemožné. Lebo musím pocítiť slasť z jeho bezprostrednej predstavy a nemožno mi ju nahovoriť nijakými argumentmi“. (Fűrstová, Trinks; 1994)

V buržoáznej estetickej literatúre druhej polovice 19. storočia sa pri výklade vkusu stretávame s dvoma tendenciami, ktoré sú odrazom dvoch základných smerov vo vývoji buržoáznej filozofie – iracionalistickou a pozitivistickou. Príkladom pozitivistického prístupu k problematike vkusu je Fyziologická estetika anglického spisovateľa a psychológa Granta Allena. Druhým pólom vo výkladoch vkusu bolo iracionálne odmietanie akéhokoľvek objektívneho a všeobecne platného estetického hodnotenia. Súčasná buržoázna estetika pociťuje krízu buržoázneho umenia ako všeobecnú krízu estetického vkusu. Napríklad filozof a sociológ W.Weisbach sa domnieva, že „hlavný dôvod úpadku a devalvácie vkusu je treba hľadať v sociologickom faktore všeobecného zmasovenia, pretože masy sa zastávajú k otázkam vkusu ľahostajný a laxný vzťah.“ Marxistická estetika predovšetkým požaduje, aby sa k problematike vkusu pristupovalo dialekticky. Uznáva dialektickú, rozpornú povahu vkusu, a preto sa domnieva, že žiadne neriešiteľné rozpory vkusu neexistujú. (Losev, Šestakov; 1984)
4. Otázka krásy
V Platónovom dialógu Hippias Väčší Sokrates kladie Hippiovi otázku, čo je to vlastne krása. Podobne ako v iných dialógoch, aj tu spočiatku nesprávne hovoria iba o otázke, čo je krásne, teda o vlastnosti byť krásny. Hippias aj Sokrates striedavo vymenúvajú, čo je krásne: krásna deva, krásna kobyla, krásna lýra, krásny hrniec. Sokrates v rozhovore Hippia upozorňuje, že krása ako vlastnosť podlieha určitej hierarchii, ktorá vždy závisí od východiska skúmania. Jedna krásna vec v porovnaní s inou sa môže javiť ako nepekná. Nehovoriac o tom, že vyratúvaním krásnych vecí ešte stále neodpovedáme na otázku, čo je krása ako pojem. Je to niečo, čo „zdobí aj všetky ostatné veci, že sa javia krásnymi, keď k nim tento pojem pristúpi“? Pri pokuse nájsť krásu „ako niečo, čo nikdy nikto nemôže pokladať za škaredé“, Hippias nachádza vhodnosť – harmóniu. Avšak aj tu Sokrates dospeje k názoru, že: „....uniklo nám teda poznanie, čo je krása, lebo vhodné sa nám ukázalo ako niečo odlišujúce sa od krásy“ lebo vhodnosť je činiteľ spôsobujúci, že sa veci javia krásnymi. Aj pokus definovať krásu ako to, čo „je príjemné nášmu zraku a sluchu“, naráža na problém, konštatuje Sokrates, pretože čo je príjemné ako pocit rozkoše, nemusí byť na pohľad aj krásne. Potešenie, to je kvalita pocitu; podobne aj krása, ak ju stotožníme s potešením. Spočiatku sa vzťahuje len na subjekt bez objektu. Lenže objekty, napríklad krásni ľudia, umelecké diela a poézia ako pôvodcovia rozkoše a potešenia, sú aj krásne. Aj tu sa pokus určiť podstatu krásy obmedzuje na vymenúvanie toho, čo pociťujeme ako krásne. Táto cesta hľadania krásy je problematická aj preto, lebo jednotlivé zmyslové kvality rozlišujeme na „vyššie“ a „nižšie“. Všetky pokusy definovať krásu stroskotali.
Rozhovor končí Sokratovým konštatovaním: „Teraz som presvedčený, že chápem vlastný zmysel príslovia ´Dosiahnuť krásu je namáhavé´“. (Fürstová, Trinks; 1994)

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Krása a vkus ako estetické kategórie