1. Stručná charakteristika estetiky a jej základných pojmov
2. Krása ako estetická kategória
3. Vkus ako estetická kategória
4. Otázka krásy

1. Stručná charakteristika estetiky a jej základných pojmov
Pojem estetika má svoj základ v gréckom aisthetikos, t. j. vnímavosť, cit pre krásu. Podľa Malého slovníka filozofie je estetika “relatívne samostatná filozofická disciplína, ktorej predmetom je predovšetkým skúmanie krásna. Estetické hodnotenie prebieha prostredníctvom protikladných kategórií, ako sú krásne – škaredé, vznešené – nízke, dramatické – tragické a pod. Od svojho vzniku v starovekom Grécku sa estetika zaoberala pôvodom a podstatou krásy, jej účelom a prejavmi v dramatickom umení, literatúre, hudbe a výtvarnom umení. V súčasnosti je estetika jedným z najdôležitejších koreňov postmodernej filozofie. Charakteristickým znakom postmoderného estetického prístupu je uvoľnenie pravidiel umeleckých smerov a žánrov, interakcia medzi rôznymi sférami skutočnosti, vrstevnatosť významov, pluralita, ale i eklekticizmus a plagiáty, únik pred estetikou vznešeného a pod.“ (Bilasová, Geremšová; 2000; s. 45)

Podľa inej definície je estetika „náuka o povahe, príčinách, zákonitostiach a význame estetických javov ako výsledku estetického a umeleckého osvojovania si sveta. Estetika je tiež ako ostatné vedy sústavou pojmov. Tie sú myšlienkovým vyjadrením samotnej skúmanej skutočnosti, teda estetických javov.“ (Henckmann, Lotter; 1992; s. 54)

Dá sa povedať, že predmetom estetiky je tiež skúmanie funkcií estetična, estetického vnímania, estetických vzťahov, činností, estetického vedomia a pod. Tiež preto, lebo sa často estetika mylne spája s vyhraneným záujmom o umenie. Umenie je v estetike nepochybne v centre jej záujmu, dopĺňané je však mimoumeleckým estetičnom. Pritom estetika sa zaujíma tak o umelecké estetično ako aj o estetično mimoumelecké. Môžeme teda tvrdiť, že predmetom estetiky ako vedy, je vedecké skúmanie akéhosi estetického fenoménu. Estetickým fenoménom sa pritom dá nazvať niečo, čo spája všetky oblasti estetiky a tvorí z nich estetično.
Estetično sprevádza človeka od čias jeho vývinu až po súčasnosť v takmer každej jeho činnosti. Oblasť estetična sa však nedá presne definovať a ohraničiť. Dá sa charakterizovať ako kategória estetiky označujúca špecifickú formu ľudského vzťahu k osvojovaniu si sveta. Estetično sa však dá chápať aj ako výsledok sociálnej praxe ľudstva počas jeho estetického si osvojovania sveta. Estetično je teda zvláštnou sférou života spoločnosti, spoločenského bytia a spoločenského vedomia. Estetično sa dá pri inom pohľade ponímať aj ako určitá kultúrna hodnota či kultúrne hodnotenie, pretože sa vždy nejakým spôsobom hodnotenia dotýka. Hodnotením samotným sa však od 19. str. zaoberá axiológia1 ako samostatný vedný odbor. Na druhej strane však je estetický predmet. Tradičným estetickým predmetom je od nepamäti krásno. Estetika by potom mohla byť náukou o krásne a to estetika vo svojej podstate nie je. Krásno a jeho kategórie vždy mali a nepochybne majú v estetike významnú úlohu, nie sú však centrom jej záujmu. Stáva sa, že pojmy estetický a krásny sa veľmi často zamieňajú, ba v určitých prípadoch sa chybne stotožňujú. Nedá sa hovoriť o krásnom ako o estetickom. Estetické neznamená vždy aj krásne. Mať estetický vzťah nieje totožné ani obdobné ako mať krásny vzťah. Naproti tomu taktiež neestetický nemôže znamenať škaredý, pretože ak niečo nieje estetické nemusí byť zákonite aj škaredé. (Mistrík; 1996)

Estetická skutočnosť charakterizovaná ako estetický jav je zase výsledkom osvojovacích vzťahov oblasti estetična, ako procesu osvojovania si prírody, spoločnosti či človeka samotného. Predmetom estetiky je teda vedecké skúmanie estetických objektov, estetických vzťahov, estetických javov a pod. Estetickým objektom sa pritom dá rozumieť každý jav, ktorý je predmetom našej estetickej činnosti, nášho estetického vzťahu či reakcie, ktorá vyvoláva náš estetický záujem a uspokojuje našu estetickú potrebu. Estetickým osvojovaním sa realizuje poznanie estetična, ale taktiež aj estetických hodnôt či estetického hodnotenia. Realizuje sa esteticko–hodnotiace vnímanie estetických zážitkov, ale aj estetických vzťahov. V estetickom osvojovaní ide vždy o vzťah a o proces. Proces tohto osvojovania závisí tak na povahe predmetu ako aj na povahe človeka. Nieje ľahké nájsť príčinu tejto estetickej účinnosti predmetov a javov. Nedá sa totiž presne zadefinovať čo je estetické a čo naopak estetické nieje. Ak má niečo rovné tvary, štíhlu líniu neznamená to, že to je estetické. Definovať sa to nedá, pretože ani príroda sa v tomto ponímaní nedá definovať. Neexistuje dobrá alebo zlá príroda. (Bocková, Ďurajková, Feketeová, Sakáčová; 2004)

Základom ponímania estetiky ako vednej disciplíny je kľúčová úloha estetických pojmov a estetických kategórií. Tieto sú nástrojom teoretického poznávania estetickej sféry.

Problém definovania krásy a vkusu už oddávna vzrušoval ľudskú myseľ a stal sa zdrojom mnohých diskusií a vášnivých sporov, kde sa stretávali najrôznejšie a najprotichodnejšie koncepcie. Práve na základe tohto som sa rozhodla pokúsiť priblížiť tieto dve v súvislosti s estetikou najviac spájané kategórie – krásu a vkus.