Úvod
Je krátko po regionálnych voľbách. Účasť bola naozaj mizerná a osobne ma to dosť prekvapilo. Nezáleží nám, občanom tvoriaci tento štát, na tom ako sa budeme ďalej vyvíjať? Netrápime sa, kto bude rozhodovať v otázkach tak úzko spojených s každodenným životom? Neuvedomujeme si, že sme si mali zvoliť svojich zástupcov? Cítim niečo ako sklamanie, no zdá sa mi, že nie som jediná. Tých 89% nevoliacich je asi tiež sklamaných. Zrejme už nevidia zmysel v podporovaní ani len regionálnych politikov, stratili dôveru v politické strany a ich činnosť. Slovenská politická scéne je svojrázna. No smutným faktom je, že už prestáva byť zaujímavá aj pre jej primárnych tvorcov.

Práve aktuálne udalosti ma priviedli k výberu témy Politické strany. Priznám sa, že som nie vždy mala záujem o politiku. No po prvých voľbách, ktorých som sa zúčastnila, som cítila zodpovednosť. Samozrejme aj zvolenie študijného odboru prispelo k môjmu hlbšiemu záujmu porozumieť politike a spôsobu, akým funguje. Kombináciou záujmu i posledných udalostí som sa dostala k sumarizácii dôležitých faktov o politických stranách a uvedomila som si, že je to nielen obsiahla., ale i zaujímavá téma.

POLITICKÉ STRANY
Súčasťou mechanizmu demokracie ako politického systému sú rôzne organizácie a združenia . Politické strany pôvodne vznikali ako literárno-politické prúdy a potom v druhej polovici 19. storočia.
S pojmom strany je vždy spojený záujem , dobrovoľnosť členstva a najmä skutočnosť , že nie sú súčasťou štátnych inštitúcii . Ide o typ politických organizácii neštátneho (spoločenského) charakteru . V súčasnosti strany - ich vedenia - však v mnohých krajinách "zrastajú" so štátom , najmä ak ide o tzv. vládnuce strany . V Európe sa zo začiatku spájali záujmy strán so záujmami určitej triedy . Politické strany vystupujú ako spoločenské organizácie s dobrovoľným členstvom, ktoré sa usiluje získať pre vedenie strany v štáte moc.

Väčšina politológov veľmi dlho zdôrazňovala triedny charakter politických strán . Najnovšie teórie kladú dôraz na spoločenské funkcie politickej strany v tom zmysle , že politické strany sú sprostredkovateľmi medzi vôľou národa a vôľou štátu . Keby neboli politické strany, bola by vôľa národa roztrieštená na státisíce indivíduí a štát by vlastne nemohol existovať. V týchto teóriách sa prízvukuje národné hľadisko, záujmy národa.
Politické strany môžeme posúdiť z viacerých hľadísk:

a.)politologického- strany sú zoskupenia, ktorých členovia sa na základe rivalizácie usilujú o získanie moci
b.)sociologického- považuje stany za trvalejšie konkurenčné zoskupenie osôb totožného názoru
Nábor členov sa robí podľa určitých zásad tak, aby sa vytvorila jednota cieľov. Zvolením svojich členov do parlamentu sa strany usilujú získať práva a povinnosti, ktoré sú určené zákonom a ktoré vyjadrujú zámery (ciele) strany.

FUNKCIE POLITICKÝCH STRÁN
Funkcie systému politických strán v demokracii možno charakterizovať takto:
1.Vytvárajú priestor pre legálny zápas o politickú moc, stretávanie sa názorov a ich konfrontáciu v záujme rozvoja demokracie;
2.Sú základným mechanizmom, integrujúcim a aktivizujúcim politickú činnosť, mechanizmom vytvárania verejnej mienky a popularizácie predností danej demokracie;
3.Sú mechanizmom organizácie volieb do parlamentu (kongresu, národného zhromaždenia atď.) formulovania politických programov, formovania politickej elity a určovania prostriedkov moci a vlády
4.Sú sprostredkovateľom politických záujmov do štátnych orgánov, zapájajú občanov do tvorby a kontroly štátnej politiky

Tieto funkcie sú zabezpečené ústavami, zákonmi a volebnými pravidlami konkrétnych štátov práve tak, ako spôsob a metódy konštituovania politických strán. Prirodzene, politických strán je v štáte viacero. Pochopenie ich špecificky vyžaduje zaviesť viac hľadísk. Prvé hľadisko vychádza z toho, že politická strana vyjadruje záujmy určitej sociálnej skupiny. Sem patrili a patria rôzne politické strany, živnostenské, roľnícke atď. Ďalej je to delenie strán na vládnuce a opozičné a podľa cieľov programov. Štvrtým hľadiskom je delenie podľa organizačnej výstavby. Ide o vnútorný život strán. Ide alebo o strany centralizované s prísnou disciplínou, alebo voľné združenia s nízkymi nárokmi na povinnosti členov. Napokon je to delenie podľa foriem činnosti strán navonok. Ide o strany, ktoré pracujú kampaňovito, nepravidelne, predovšetkým pred voľbami, a o strany, ktoré sa usilujú o trvalé a sústavné spojenie s členskou základňou.
Cieľom politických strán

DRUHY POLITICKÝCH STRÁN
Klasifikácia politických strán si však zasluhuje podrobnejší výklad a určitý historický pohľad. V prvej polovici 19. stor. najrozšírenejšou klasifikáciou strán v západnej Európe bolo rozdelenie strán na konzervatívne a liberálne (pokrokové). Konzervatívne strany vychádzali z tradicionalizmu , pesimizmu k pokroku a z nekritického postoja k danému štátu . Liberáli zaujímali pokrokové stanoviská , verili v pokrok , hlásili individualizmus a egalitarizmus. Dnes už túto klasifikáciu použiť nemôžeme . Toto delenie sa často stotožňovalo s pravicovými a ľavicovými stranami. Vznik týchto pojmov nesúvisel však pôvodne s nejakým obsahom alebo programom ľavicových alebo pravicových strán , ale súvisí s tím , že vo francúzskom parlamente konzervatívci sedeli na pravej strane predsedníckeho stola , ale liberáli na ľavej . Význam pojmov ”ľavica”, ”pravica” sa menil , pribudol aj pojem ”strany stredu”. Pôvodne k ľavici patrili liberáli , pokrokové strany a demokrati , reprezentujúci priemyselníkov , inteligenciu atď. K pravici patrili monarchisti , statkári atď. Pojem ”ľavica” už vtedy , keď ho ešte reprezentovala nová priemyselná buržoázia dostával pejoratívne hanblivý obsah ako buriči , radikáli, nespokojenci.

Len čo vznikli robotnícke strany – socialistické, sociálnodemokratické atď. – stali sa jadrom ľavice .Dnes ľavicové strany okrem robotníkov obhajujú aj tzv. nižšie triedy, alebo aj stredné triedy, pokrokovú inteligenciu, živnostníkov a iných. Podľa niektorých názorov možno deliť strany na ľavicové a pravicové podľa vzťahu jednak k náboženstvu, cirkvi, škole, jednak k ekonomickým a vlastníckym vzťahom a napokon vo vzťahu k politickému systému .
Weber napr. delil strany na strany podľa svetového názoru (preferujúce určitý názor, ideológiu) a na strany, ktoré vyjadrovali záujmy skupín. Iné klasifikácie delia strany na triedne strany, národnostné strany a patronátne strany (ktoré bojujú o miesta, úrady, rôzne ”prebendy” pre svojich členov).
Z hľadiska vzťahu k sociálnym protirečeniam môžeme rozlíšiť tri skupiny politických strán:

1.Kresťansko-demokratické a ďalšie, ktoré odmietajú triedne a sociálne boje ako základ ideí strany, ale chcú reprezentovať národ alebo kresťanstvo, veriacich;
2.Súčasné socialistické a sociálnodemokratické strany, združené v Socialistickej internacionále, ktoré chcú hrať rolu sprostredkovateľa medzi sociálnymi záujmami a ich stretávaním sa;
3.Komunistické strany, hypertrofujúce stretávanie a boj tried.

V USA a Anglicku majú len dve strany reálnu možnosť získať moc, zvíťaziť vo voľbách. Obe strany získavajú najviac hlasov. V krajine okrem toho existujú aj menšie strany a hnutia, ktoré však šancu zvíťaziť vo voľbách nemajú. Napomáha tomu aj volebný systém, t.j. systém väčšinového zastúpenia. V sústave väčšinového zastúpenia víťazí vo volebnom obvode kandidát, ktorý získal väčšinu hlasov. Hlasy, ktoré získal protikandidát prepadajú.. Inak je to v bežnej sústave volieb, podľa pomerného zastúpenia, kde sa hlasy voličov vo všetkých obvodoch sčítajú a do parlamentu, kongresu, národného zhromaždenia atď. sa dostávajú kandidáti na základe súčtu hlasov, ktoré tá alebo iná strana získala. Sústava väčšinového zastúpenia napomáha k upevňovaniu systému dvoch strán.
Systém mnohých strán je obyčajne typický pre demokracie, ktoré nemajú ešte dlhú tradíciu, kde sa vyskytujú silné spoločenské konflikty, alebo kde sa zriadenie zásadne zmenilo len nedávno, alebo existuje tiež silné národnostné, sociálne či náboženské rozvrstvenie. Systémy viacerých – najmenej dvoch – politických strán patria k základom demokracie a pluralizmu.

ČO JE POLITICKÁ ELITA?
Jednou z najdôležitejších funkcií, ktorú plnia politické strany v demokracii, je formovanie politických elít, predstaviteľov, vodcov, duchovných otcov sociálno – politických hnutí. Teória i prax tvorby a realizácie funkcie elít prešla dlhodobým vývojom.
Aby fenomén elity nebol „neohraničený “,najmä v politickej sfére, je nevyhnuné ho v rámci demokratických ideí podriadiť „kontrole“ . Podľa amerického politológa Roberta Dahla je táto kontrola možná prostredníctvom politického pluralizmu. Preto – podľa neho – neexistuje taká politická skupina (elita), ktorá by disponovala neohraničenou mocou s výnimkou totalitných režimov.
V spoločnosti musia existovať riadiace centrá a masy tých, čo sú riadení. Tým dostávajú určitú spoločenskú funkciu, môžu prijímať významné rozhodnutia pre celú spoločnosť. V elite by sa nemalo vidieť nič, čo je odsúdenia hodné. Je to faktor politického a spoločenského života . Elity sú súčasťou demokracie . Elity sú v menšine, musia mať však podporu väčšiny.

Pojem „elita “ nám nemusí byť cudzí . Veď demokracia sa nedelí len na triedy, indivíduá, skupiny, národnosti, podľa náboženstva, vzdelania atď. , ale tiež na schopných a menej výkonných. V spoločnosti prebieha stratifikácia. Často sa príslušnosť k „elite“ dedí - to sa práve týka možností majetných tried, ale často tiež vychádza nadania, schopností, aktivity, umenia riadiť. A tento proces je nezadržateľný
Politické elity by sme mohli skromne nazvať ako vedúce orgány politických štruktúr . Ide najmä o vodcov politických strán, intelektuálov, ktorí udávajú v politickom živote smer. V tomto poňatí je rozdiel medzi politickou elitou a elitou moci. Politické elity vznikajú v každej strane. Napriek tomu treba vidieť, že činnosť a systém strán všade je mechanizmom, prostredníctvom ktorého sa vytvárajú vlády.