Komparácia straníckeho systému v Poľsku a v Českej republike

1) Vývoj do roku 1989 - pád komunizmu

Česká republika a Poľsko sú stredoeurópske krajiny, ktoré pred rokom 1989 obe patrili do tzv. východného bloku ZSSR. Spolu sa v roku 2004 stali členmi EU. Sú to parlamentné republiky. V Poľsku je prezident volený v priamych voľbách, na päť rokov. V
ČR je prezident volený parlamentom. Obaja zastupujú štát navonok a sú veliteľmi ozbrojených síl. Zákonodarnú moc v Poľskej republike vykonáva dvojkomorový parlament 460-členný Sjem a 100-členný Senát. V ČR je to podobné, dvojkomorový parlament tvorí Poslanecká snemovňa (150) a Senát (81). Voľby do Senátu v ČR prebiehanú každým rokom a vždy sa volí 1/3 senátorov. V Poľsku sa volia vždy dvaja senátori, výnimkou sú dve vojvodstvá katowické a varšavské, kde sa volia traja senátori. Voľby prebiehajú spolu s voľbami do Sjemu.

Do roku 1989 vládol v oboch krajinách komunistický režim. Vedúcu úlohu mala v Poľsku Poľská zjednotená robotnícka strana (PZPR) a v bývalej Československej socialistickej republike túto úlohu reprezentovala Komunistická strana Československa. V ČSSR popri tom na českom území v rámci Národnej Fronty existovali Českoslovenkská strana socialistická a Československá strana lidová. Obe krajiny sa pokúšali o zmenu vtedajšieho režimu a k demokratizácii. Poľsko bolo prvou krajinou východného bloku, ktorá zahájila demokratizačné zmeny, a ktoré značne prispeli k rozpadu celého socialistického systému. -Tomu nasvedčuje aj vznik „Solidarnosťi“, už v roku 1980, ako jediného masového opozičného hnutia vo východnej Európe. Solidarita presadzovala demokratický systém. Ale je potrebné pripomenúť, že jednotlivé prúdy, ktoré ho tvorili a bola to škála od demokratického socializmu, až po západnú demokraciu a trhovú ekonomiku, sa veľmi líšili v predstavách o tomto opozičnom hnutí. V Poľsku sa teda demokratizačný proces kryštalizoval formou konsenzu medzi vtedajšou vládnucou stranou, ktorej 1.tajomníkom bol generál Jaruzelsky a odborovým zväzom - Solidaritou, kde mal „hlavné slovo“ Lech Valesa. Išlo o rozhovory „guľatého stola“, ktorými sa malo zabezpečiť rovnomerné zastúpenie síl.

Dohoda nakoniec zabezpečila vládnej koalícii 65% mandátov a o zbytok 35% sa mali uchádzať opozičný kandidáti. Bola vytvorená aj druhá komora Senát, ktorá mala právo veta. Sjem však toto veto mohol prehlasovať 2/3 väčšinou. Dnes k prehlasovaniu uznesenia Senátu stačí už len nad˝ väčšina. Na rad prišli parlamentné voľby 1989. Kandidovala tam poľská opozícia pod názvom Občiansky výbor „Solidarita“, ktorý zastrešoval výbory vzniknuté po celej zemi. Tento výbor mal veľký úspech. Získal všetky možné kreslá v Sjeme, teda 35%, čo predstavovalo 161 kresiel zo 460 a 99 kresiel zo 100 v Senáte. Premiérom sa stal Mazowiecký a v kabinete mala Solidarita 12 kresiel, PZPR 4, ZSL 4 a SD 3. Nasledoval rozpad vládneho tábora a poľská Komunistická strana postupne strácala kontrolu aj nad vlastným parlamentným klubom.

V Československu k formovaniu spoločných revolučných orgánov nikdy nedošlo, neschopnosťou a možno nezáujmom. Nespokojnosť a nesúhlas s vládnúcim režimom sa prejavila skôr len v oblasti porušovania ľudských práv - Charta 77. Každopádne na území prebehli novembrové protikomunistické demonštrácie 16. 11. 1989 v Bratislave a 17. 11. 1989 v Prahe. Rovnako nezávisle na sebe vznikli Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu, avšak neformovali sa ako opozičné hnutie. V občianskom fóre boli zastúpené hlavne skupiny disentu a zástupcovia verejnosti. Až po roku 1990, kedy bol schválený zákon o politických stranách sa OBČIANSKÉ FÓRUM, a VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU začleňujú medzi politické strany.

2) Procesy diferenciácie, rozpad OF a Solidarity

V prvých slobodných voľbách po páde komunistického režimu, vtedy ešte do Federálneho zhromaždenia ČSFR v roku 1990, získala táto politická formácia OF (53%) jednoznačné víťazstvo. Legislatívne obdobie rokov 1990 - 1992 bolo poznamenané hlbokým diferenciačným procesom na oboch stranách. Napríklad OF sa rozštiepilo na liberálnekonzervatívnu Občiansku demokratickú stranu (ODS) a na liberálnosociálne Občianske hnutie (OH). Tým sa vytvoril štandardnejší systém osi pravica-stred-ľavica. V opozičnom hnutí Solidarita, došlo tiež k štiepeniu. Dôvodom bolo to, že už fakticky neexistoval spoločný protivník a rolu tam hrali osobné ambície politikov ale aj programová stránka. Walesu podporovala formácia stred, teda Dohoda stred bratov Kaczynských, tomuto oponovala skupina okolo premiéra Mzowieckého a predsedu Občianskeho parlamentného klubu. Krátko potom vznikol nový politický subjekt ROAD Občianske hnutie - Demokratická Akcia so stratégiou veľmi blízkou západnej demokracii.
3) Politický vývoj po rozpade OF a Solidarity

3.1. Česká republika

V roku 1992 sa uskutočnili voľby v ČSFR a federálnu koalíciu vytvorila ODS, HZDS (vzniklo rozpadom VPN) a KDU-ČSL. Táto vláda pôsobila do rozpadu federácie. 1. 1. 1993 vznikli dve samostatné republiky Česká republika a Slovenská republika. Toto rozdelenie nemalo veľký vplyv na český stranícky systém, lebo väčšina strán pôsobila len na republikovej úrovni. V rokoch 1992-1996 prebiehali zlučovacie a transformačné procesy. Vznikli nové subjekty v politickom strede, na ľavici a v moravskom hnutí. Hegemónom sa stala Česká strana sociálne demokratická a mimo parlament sa konštituovala pravicová Demokratická unie. Voľby do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky v roku 1996 boli svedkom zredukovania počtu parlamentných strán, zabezpečila to 5% klauzula. Najväčšie zastúpenie získali ODS, ktorá vytvorila koalíciu s KDU-ĆSL a ODA a druhá najúspešnejšou stranou sa stala ĆSSD, ktorá je dodnes hlavným reprezentantom sociálne demokratickej rodiny.

Do parlamentu sa dostali i KSĆM, SPR-RSĆ. Po zhoršení ekonomickej situácie v roku 1997 KDU-ĆSL a ODA presedlali k opozícii a z ODS sa odštiepil ďalší politický subjekt Únia Slobody, ktorý vznikol v 1998. Po predčasných voľbách v júni 1998 jednoznačne zvíťazila ĆSSD a ako druhá sa za ňou umiestnila ODS. Prakticky sa zastúpenie politických strán v parlamente nezmenilo, až na výmenu US za ODA (nekandidovala). Vytvorila sa menšinová vláda ĆSSD. V jeseni 1998 sa konali voľby do hornej komory parlamentu - Senátu a tu sa vytvorila štvorkoalícia medzi KDU-ĆSL a US, spolupracovala s nimi aj ODA a DEU. Od 1.1.2001 začal platiť nový politický subjekt, ktorý vznikol zlúčením, pod skratkou US-DEU. V roku 2002 ODA odstúpila a nakoniec zostali len dve strany a to KDU-ĆSL a US-DEU, ktoré vytvorili Koalíciu.

V roku 2002 bol najväčším prekvapením českých volieb veľký úspech Komunistickej strany, získala 18,51%. Prezidentom je Václav Klaus, ktorý nastúpil do úradu v rok 2003 po Václavovi Havlovi, ktorý bol prezidentom dve volebné obdobia za sebou. Dnes je zastúpenie politických strán v Poslaneckej snemovni nasledovné: ĆSSD s počtom mandátov 70, ODS - 57, KSĆM - 41, KDU-ĆSL - 21, US-DEU1 - 10, Nezaradení - 1.

3.2. Poľsko

Do vývoja poľskej politickej scény zasiahli prezidentské voľby v roku 1990, v ktorých vyhral Walesa. Získal širšiu legitimitu práve kvôli priamym voľbám. Jeho druhým súperom bol kandidát zo Solidarity Mazowiecky. Prehnaná rivalita o získanie moci dospela skoro k víťazstvu tretieho kandidáta. Prvé slobodné voľby prebehli v Poľsku až v jeseni 1991. Pretože dovtedy bol Sjem odrazom dohody. Volilo sa formou pomerného systému bez uzatváracej klauzuly. Tým sa Poľsko výrazne líšilo od ČR, pretože po týchto voľbách do parlamentu zasadlo okolo 20 strán, pričom nasledovalo ich ďalšie štiepenie. Bolo veľmi ťažké vytvoriť nejakú koalíciu.

Zasiahol tu prezident Walesa, tým, že vypísal nové voľby. Tie sa konali v roku 1993. Tu sa sprísnili pravidlá a pridala sa uzatváracia klauzula pre politické strany 5% a pre koalície 8%. Spektrum sa sprehľadnilo, do Sjemu vstúpilo len 6 formácií, ale vôbec to neodpovedalo politickým preferenciám celej poľskej spoločnosti. Otriaslo to celou spoločnosťou, pretože zvíťazili dve postkomunistické strany SLD - Zväz demokratickej ľavice a PSL - Poľská ľudová strana. Aj keď SLD sa vydala novou cestou, podľa vzoru západných sociálnedemokratických strán a to jej veľmi pomohlo. V 1995 sa konali ďalšie prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil vodca práve tejto SLD Alexander Kwasniewský. V 1997 Poľsko dostalo novú ústavu, s ňou prišlo pobúrenie národne uvedomelého a hlavne katolíckeho Poľska, kvôli (post)komunistickým majstrom, ktorí ju vytvorili.

Nakoniec dostala podporu v referende. V ďalších parlamentných voľbách sa Solidaritná pravica dokázala poučiť a vytvorila zoskupenie - Volebná akcia Solidarita (AWS), ktoré nakoniec zvíťazilo. Vytvorila vládnu koalíciu. AWS kladie dôraz na vlastenectvo, kresťanské hodnoty, tradície a podporuje trhovú ekonomiku. Prezidentom je naďalej Kwasniewsky. V roku 2001 sa konali ďalšie parlamentné voľby. Vládna koalícia bola vytvorená z postkomunistickej SLD a postsolidaritnej ľavicovej Únie práce (UP) s konzervatívnou Poľskou ľudovou stranou (PSL), majúcou zázemie prevažne na vidieku. Táto koalícia bola veľmi krehká a kameňom úrazu bol aj postoj k európskej integrácii. Kým SLD a UP presadzovali jasný prointegračný postoj, PSL vyjadrovala k EÚ opatrnejší postoj, motivovaný strachom poľských pôdohospodárov pred konkurenciou omnoho produktívnejšieho poľnohospodárstva v krajinách EÚ.
V tomto roku 2005 prebehli posledné voľby a po neočakávanom víťazstve konzervatívcov z Práva a spravodlivosti (PiS) v parlamentných a prezidentských voľbách designovaný premiér Kazimierz Marcinkiewicz do tretice zavŕšil sériu prekvapení, keď zostavil jednofarebnú vládu bez účasti liberálnej Občianskej platformy (PO). Pritom minimálne dva roky politici i pozorovatelia očakávali, že vládu postkomunistickej ľavice vystrieda koalícia pravého stredu a v tomto duchu sa niesli aj vyjadrenia straníckych lídrov. Namiesto nej sa moci ujme vláda, ktorá je z hľadiska svojho parlamentného zázemia azda najkonzervatívnejšou vládou v Európe. Pred voľbami i po nich v Poľsku zostáva menšinová vláda. Poľsko v tomto roku volilo prezidenta už po piaty krát. Prvým prezidentom, ktorý bol zvolený v priamych vľbách v roku 1990 sa stal šéf legendárnej Solidarity Lech Walesa. Po ďalších voľbách v roku 1995 prezidentské kreslo obsadil Aleksander Kwaśniewski. O jeho víťazstve nad Walesou v druhom kole volieb vtedy rozhodlo len asi 600 000 z celkom 19 miliónov odovzdaných hlasov.

V ďalších voľbách o päť rokov neskôr bol Kwaśniewski zvolený už v prvom kole. Kwaśniewského mandát vyprší 23. decembra. Po dvoch funkčných obdobiach mu ústava už nedovoľuje znovu kandidovať. Novým prezidentom bude Lech Kaczynski, ktorý pochádza z najsilnejšej strany v poľsku Právo a Spravodlivosť.

4) Súčastné strategické strany

4.1. Poľsko

Zvaz demokratickej ľavice

Medzi najdoležitejšie strany v Poľsku patrí jednoznačne SLD - Zvaz demokratickej ľavice. Je to postkomunistická strana, ktorá ale viac krát zaznamenala svoj úspech vo voľbách (1993 - 2001). Ideologicky by som ju prirovnala k strane ČSSD v ČR. Aj keď táto nemá korene v komunistickej strane. Strana ČSSD bola zase úspešnou vo voľbách v roku 1998 a 2002. Obe dnes predstavujú jeden z dvoch hlavných pólov spektra a obe presadzujú princípy slobody, demokracie, občianskeho štátu, posilovanie miestnej samosprávy atd..

Čo je zaujímavé je postoj týchto dvoch strán v oblasti, ktorá sa týka európskej integrácie. Možem povedať, že ČSSD je určite viac proeurópsky naladená a v Čechách existuje výraznejšia pluralita názorov, napr. opakom je ODS. V Poľsku sú stanoviská menej odlišné a kritika sa tak stáva spoločným menovateľom odlišných strán. Napr. u SLD je treba pripomenúť, že obdržala podporu pri odmietnutí projektu európskej ústavy a aj voľby do Európskeho parlamentu potvrdili istú skeptickú tendenciu. "Důkazem může být fakt, že lídr vítězné PO je také autorem známého hesla: „Nice nebo smrt“; Liga polských rodin (Liga Polskich Rodzin - LPR), která obsadila druhou příčku, spolupracuje v Bruselu s Britskou stranou nezávislosti; třetí Právo a spravedlnost (Prawo i Sprawiedliwość - PiS) se připojilo k pravicovým euroskeptikům z Unie pro Evropu národů; a čtvrté místo obsadila populistická Sebeobrana (Samoobrona), která chce bránit polské zemědělce před „vykořisťovateli ze západu“. 1) Ako sa ukázalo po voľbách v jeseni 2005 popularita SLD klesla. Ako to bude s českou ĆSSD zase ukážu blížiace sa tohtoročné voľby.

Právo a Spravodlivosť (PiS)

Ideologicky patrí ku stranám konzervatívnym. Vznikla v roku 2001. Je to strana, ktorá kladie dôraz na poriadok a bezpečnosť, zprísnenie postihov za spáchané kriminálne trestné činy, opätovné zavedenie trestu smrti. Tradičný poľský konzervativizmus, ku ktorému sa hlási PiS, presadzuje silnú štátnu kontrolu v ekonomike a silný vplyv katolíckej cirkvi. Dnes je najsilnejšou stranou a jednoznačným výťazom volieb, ktoré sa konali v minulom roku 2005. Navyše PiS vycítilo šancu zjednotiť poľskú pravicu a dokonca aj pohltiť konkurenčnú PO. Svedčí o tom aj to, že napr. v ekonomickej oblasti sa ich programy zbližujú čoraz viac, týka sa to hlavne oblasti daňovej politiky.
Občianská platforma

OP sa javí ako nejviac „proeuropská“. Je rovnako mladou stranou, vznikla v roku 2001. Je to významný opozičný subjekt a dokáže spolupracovať s vládnucou vačšinou. Podporuje samotnú myšlienku vzniku európskej ústavy, vstup do zóny Schengenu a eurozóny, aj keď se nevzdáva obhajoby rozhodovacieho systému schválného v Nice. PO stavila na ekonomický liberalizmus a svetonázorovo neutrálny štát.

Koalície v Polsku

Parlamentné voľby 1993 - Zvíťazili dve postkomunistické strany SLD - Zvaz demokratickej ľavice a PSL - Poľská ľudová strana
Voľby 1997 - Víťazom sa stala pravica Volebná akcia Solidarita
Voľby 2001 - Vyhrala koalícia SLD + Únia práce + konzervatívna PSL
Voľby 2005 - Zvíťazila PiS a tá vytvorila vládu bez liberálnej OP

Pre Poľsko sú charakteristické "ťažké" koalície. Myslím, že je to odrazom politickej scény, ktorá je veľmi polarizovaná. V koalíciach dominovala do roku 1997 SLD a PSL. Ak si ko premietnem na osi, tak po voľbách 1997 sa vytvorila koalícia napravo AWS a UW. Aj v roku 2001 bola zase vytvorená koalícia SLD a Úniou Práce, čo je zase posun doľava. Myslím si, že znakom poľského stranníckeho systému sú vždy nové koalície a jedným z dôvodov je práve už spomínaná silná polarizácia. V minuloročných voľbách vyhrala najkonzervatívnejšia strana a tá nevytvorila vládu s "príbuznou" OP.

4. 2. Česká republika

Medzi strategické politické strany v Českej republike by som zaradila ČSSD, ODS, KDU-ČSL a KSČM.

Česká strana sociálne demokratická

Táto strana má korene ešte v roku 1874, kedy bola založená zástupcami národností žijúcich v monarchii. Jej dnešná podoba trvá v podstate od roku 1989. Ostro kritizovala ekonomické transformácie, ktoré boli prevádzané pravicovými vládami, čo posílilo jej voličskú základňu a podstatne jej stúpli preferencie. Do roku 1998 bola bez vládneho zastúpenia. Potom vytvorila sama menšinovú vládu, ktorú tolerovala ODS. Po voľbách v roku 2002 vytvorila koalíciu s KDU-ĆSL a US-DEU. ¨Bude zaujímavé sledovať nasledujúce voľby v roku 2006. Ak by táto strana vyhrala, ako prehlásila na Bohumínskom zjazde, určite nevytvorí vládu s KSĆM. Podľa vyhlásení premiéra Paroubka nie je táto strana príliš ochotná vytvárať koalíciu ani s KDU-ĆSL.

Občanská demokratická strana

Podľa ideologických rodín by som ju zaradila medzi liberálno-konzervatívnu stranu. Konštituovala sa z rozpadajúceho sa Občianského fóra. Stála za ekonomickými reformami, za ktoré bola neskôr veľmi kritizovaná. V roku 1998 podpísala opozičnú zmluvu s ĆSSD a od roku 2002 je v opozícii. Táto strana ctí základnú rolu rodiny v spoločnosti. Je stranou schopných, podnikavých občanov. Kladie dôraz na súkromné vlastníctvo a voľný trh.

Kresťanská a demokratická unie - Československá strana lidová

Hlási sa ku kresťanským základom, ale odmieta priamu väzbu na vyznanie a cirkev. Jej korene siahajú do obdobia konca 19. storočia, kedy vznikla zlúčením moravských kresťanských strán. Jej dneštná podoba trvá približne od roku 1991. Má pomerne stabilnú voličskú základňu. Je stranou stredu, ktorá by mohla vytvoriť koalíciu napravo aj naľavo. Po voľbách v roku 1996 bola v koalícii, v roku 1997 z nej vystúpila. KDU-ČSL, ktorá má zhruba 56.000 členov, bola tradičným členom vládnych koalícii a do opozície se dostala až po voľbách v roku 1998.
Komunistická strana Čech a Moravy

Korene má v roku 1921 odtrhnutím leninistov od sociálnej demokracie. Prešla transformáciou. Táto strana nebola pri prechode k demokracii rozpustená a ani zakázaná. KSĆM vznikla na mimoriadnom zjazde KSĆ v decembri 1989. Chce vytvoriť modernú socialistickú spoločnosť, dôraz kladie na sociálne otázky. V posledných rokoch má tiež pomerne stabilnú voličskú základňu, napr. vo voľbách 2002 jej preferencie stúpli dokonca asi o 7% na 18,51%. Dodnes sa nevzdala svojho názvu, čo jej obmedzuje vytvorenie koalície s ostatnými stranami.

Koalície v ČR

Parlamentné voľby 1996 - ODS 29,62%, ĆSSD 26,44%, KSĆM 10,33%, KDU-ĆSL 8,08%, SPR-RSĆ 8,01%, ODA 6,36 %
Vo voľbách v roku 1996 bola vytvorená koalícia medzi ODS, ODA, KDU-ĆSL. Túto koalíciu opustila KDU-ĆSL, ktorá vyhlásila, že stojí medzi ODS a ĆSSD a je dosť pravdepodobné a možné aby vytvorila koalíciu aj s ĆSSD. K tomu prispeli aj aféry okolo vládnej strany ODS, týkajúce sa sponzoringu. Vtedajší predseda vlády Václav Klaus podal v decembri 1997 demisiu. Bola vytvorená poloúradnícka vláda na čele s Tošovským.

Predčasné voľby 1998 - ĆSSD 32,31%, ODS 27,74%, KSĆM 11,03%, KDU-ĆSL 9,00%, US 8,06
Tieto voľby priniesli vytvorenie tzv. Zmluvy o vytvorení stabilného politického prostredia v Českej republike. Bola vyhlásená podpora menšinovej vláde ĆSSD. Pri hlasovaní o vyslovení podpory snemovňu opustili poslanci ODS, komunisti sa zdržali hlasovania a KDU-ĆSL a DU boli proti.

Voľby 2002 - ĆSSD 30,20%, ODS 24,47%, KSĆM 18,51%, US-DEU 17,24%
Bola vytvorená koalícia medzi ĆSSD, KDU-ĆSL a UNIOU SLOBODY. Táto koalícia trvá dodnes.

Zhrnutie, čo je typické pre vládne koalície v českej republike je oveľa obtiažnejšie. Jedným z dôvodov je oveľa väčšia obtiažnosť vytvoriť vládnu koalíciu. V prípade Českej republiky sa však nestriedali celé vládne koalície, dá sa povedať, že napríklad strana KDU-ČSL je stranou, ktorá by mohla bez menších problémov vytvoriť koalíciu s ODS, ako tomu bolo po voľbách v 1996. Opakom je koalícia, ktorá sa vytvorila v 2002 a trvá až dodnes, ktorej členmi je ĆSSD, KDU-ĆSL a Unia Slobody.

Záver:

Dá sa povedať, že v Českej republike sa politická scéna pomerne vykryštalizovala. Nie veľký úspech majú strany tzv. na jedno použitie. Ľavé krídlo zastupujú komunisti a sociálni demokrati. Existuje však nejasné postavenie rodín liberálov, konzervatívcov a kresťanských demokratov, pretože dodnes sa tieto strany z časti ideovo a programovo prelínajú. V roku 2006 sa budú konať ďalšie parlamentné voľby. Vačšina politológov pripúšťa myšlienku, že by do parlamentu mohla vstúpiť len najsilnejšia štvorica ĆSSD, KSĆM a zástupcovia pravice KDU-ĆSL, ODS. Toto je jedna varianta ale možnú šancu na úspech májú ďalšie tri z mimoparlamentných strán, ktorých asi taký najvačší má Strana Zelených. Ak by tomu bolo tak, je veľmi zaujímavé sledovať jej počínanie, pretože ako by sa mohlo predpokladať z trendu západných strán podobného formátu, ktoré sú nasmerované skôr doľava, by mohla aj táto strana vytvoriť koalíciu napríklad s ČSSD. Pokiaľ však ide o Stranu Zelených v Čechách tak jej doterajšie konanie tomu nenasvedčuje. SZ totiž na južnej Morave vytvorila volebnú koalíciu pre jesenné voľby zo silne pravicovou LiRou.

Po tohtoročných voľbách v Poľsku sa ukázalo, že obyvateľstvo je s prehadzovaním štátnej moci z rúk postkomunistov do rúk postsolidaristov nespokojné. Odrážajú to aj výsledky volieb, kde zvíťazila konzervatívna strana PiS, ktorá vznikla v roku 2001. Tá si zakladá na dominantnom postavení charizmatického lídra, respektíve lídrov - bratov, využila nespokojnosť občanov, silne apeluje na rastúcu sociálnu diferenciáciu, nárast korupcie, beztrestnosť politických elít, ktoré sú v čoraz menšej miere závislé od svojich voličov. Jej najúspešnejším „revírom“ boli oblasti východného a južného Poľska. Podobný osud môže postretnúť aj Slovenskú republiku, kde volebné preferencie výrazne stúpajú strane Smer.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Komparácia straníckeho systému Poľska a Českej republiky