ORAGANIZÁCIA A MODERNÝ ŽIVOT
Ako organizáciu označujeme veľké zoskupenie ľudí, ktoré je neosobného charakteru a vzniká s konkrétnym zámerom. V súčasnej dobe hrajú organizácie oveľa významnejšiu úlohu v našom živote, ako tomu bolo kedykoľvek predtým. Nielenže nás do tohto sveta privádzajú, ale sprevádzajú nás v ňom na každom kroku a dohliadajú aj na našu smrť. Každé narodenie dnes registrujú organizácie štátnej správy, ktoré zhromažďujú údaje o živote jedinca od narodenia až do smrti. Väčšina ľudí umiera v nemocnici, nie doma, a aj každú smrť je nutné riadne dokázať.
Organizácie nám však často odoberajú právo rozhodovt a prenášajú ho na úradníkov či odborníkov, ktorých môžeme len ťažko ovplyvniť. Všetci napríklad musíme konať určité veci, ktoré od nás vyžaduje vláda (platiť dane, dodržiavať zákony, bojovať vo vojne), inak nám hrozí potrestanie. Organizácie ako zdroje spoločenskej moci tak môžu podriadiť jedinca diktátu, ktorému nie je obvykle schopný účinne vzdorovať.

TEÓRIA ORGANIZÁCIÍ
Za prvý systematický výklad vývoja organizácií vďačíme Maxovi Weberovi. Podla neho predstavujú organizácie spôsob, ako pravidelne koordinovať ľudí alebo produkty ich práce v čase a priestore. Weber zdôrazňoval, že podmienkou ich rozvoja jeovládanie informácií, z čoho plynie zásadný význam písomných dokumentov: aby mohla fungovať, potrebuje organizácia písané pravidlá a spisy. Weber videl organizácie ako silne hierarchické zoskupenia, v ktorých sa moc obvykle sústredí na najvyšších priečkach.

Webberov pohľad na byrokraciu
Všetky rozsiahle organizácie majú podľa Webera byrokratickú povahu. Byrokracia je vláda úradníkov- pôvodne išlo len o úradníkov vládnych, ale neskôr sa použitie tohto pojmu rozšírilo na úradníkov každého druhu.
Byrokracia je často synonymom zdĺhavosti, neefektívnosti a plytvania. Iný autori však vidia byrokraciu v opačnom svetle- ako príklad dôslednosti, presnosti a efektívneho riadenia. Tvrdia, že byrokracia je v skutočnosti najvýkonnejšou formou organizácie, akú kedy ľudstvo vynašlo, pretože pre plnenie všetkých úloh existuje presný postup. Weberovo líčenie byrokracie zostáva niekde na pol ceste medzi oboma týmito extémami.
Podľa neho je expanzia byrokracie v modernej spoločnosti nevyhnutná, pretože sa bez nej nemôžeme vyrovnať s administratívnymi nárokmi, ktoré na nás kladú rozsiahle spoločenské systémy. Aby mohol lepšie študovať príčiny ich expanzie, postuloval Weber ideálny typ byrokratických organizácií. „Ideálnym“ pritom nemyslel „žiaduci“, ale „rýdzi“. Jeho ideálny typ je abstrakným popisom, ktorý kladie dôraz na tie reálne existujúce vlastnosti, ktoré považuje za najtypickejšie, Pri byrokraciaách určil niekolko zásadných charakteristík:

•Existuje jednoznačná hierarchia právomocí. Úlohy organizácie sú rozdelené medzi jednotlivých pracovníkov v súlade s touto hierarchiou. Byrokracia má podobu pyramídy s jasne stanovenými vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti, čo jej umožňuje centralizované rozhodovanie a jeho koordinovanú realizáciu.
•Jednanie pracovníkov na všetkých úrovniach organizácie sa riadi písanými pravidlami. To však neznamená, že by sa byrokratické povinnosti vykonávali vždy mechanicky. S postavením v hierarchii rastie aj rozmanitosť prípadov, sktorými si pracovník musí poradiť, a teda aj nárok na pružnú interpretáciu pravidiel.
•Úradníci pracujú na plný úväzok a dostávajú plat. Každé pracovné miesto v hierarchii je spojené s fixným platom. Od pracovníkov sa očakáva úsilie o kariéru v rámci organizácie. K povýšeniu dochádz na základe preukázaných schopností, seniority (odslúžených rokov) alebo kombináciou oboch týchto kritérií.
•Úlohy, ktoré úradník vykonáva v rámci organizácie, sú striktne oddelené od jeho súkromného života. Nie je žiaduce, aby sa činnosť na pracovisku prelínala s úradníkovým súkromým; bydlisko a pracovisko je oddlené aj fyzicky.
•Príslušníci organizácie nie sú vlastníkmi hmotných prostriedkov, s ktorými pracujú. V tradičnej komunite majú roľníci a remeselníci kontrolu nad výrobným procesom a sú obvykle majiteľmi nástrojou, s ktorými pracujú. Naproti tomu v byrokracii nie sú úradníci majiteľmi svojích kancelárií a iných vecí, ktoré používajú.
Weber bol presvedčený, že čím viac sa bude organizácia blížiť jeho „ideálnemu typu“ byrokracie, tým efektívnejšie bude napĺňať ciele, ktoré si vytýčila.

Formálne a neformálne vzťahy vnútri byrokracie
Weberova analýza byrokracie kladie hlavný dôraz na formálne vzťahy v rámci organizácie, t.j. na vzťahy medzi ľuďmi vyjadrené v jej pravidlách. Neformálnymi väzbami sa príliš nezaoberal. Práve neformálne spôsoby jednania však byrokracii často poskytujú pružnosť, ktorú by inak nedosiahla.
Dnes už klasická štúdia Petera Blaua sledovala neformálne vzťahy vo vládnom úrade, ktorého úlohou bolo vyštrovať možné daňové úniky (Blau, 1963). Pokiaľ úradník narazil na problém, ktorého riešením si nebol istý, mal vec prejednať so svojím nadriadeným. Procedurálne predpisy nedovolovali, aby sa s problémom zveroval svojim kolegom pracujúcim na rovnakom stupni. Väčšina úradníkov sa však obávala, že keď pôjdu za svojimi nadriadenými, môže to byť vnímané ako ich neschopnosť, čo zmenší ich šancu na povýšenie. Preto sa obvykle radili medzi sebou, napriek tomu že tým porušovali oficiálne smernice. To im umožňovalo dostať nielen konkretnu radu, ale tiež znížiť mieru stresu plynúceho z úplne samostatnej práce. Na primárnej úrovni sociálnej skupiny sa medzi pracovníkmi na tej istej úrovni vytvorili pevné väzby vzájomnej lojality. Blau dospel k záveru, že táto skutočnosť zrejme umožnila pracovníkom vyrovnávať sa s problémami ďaleko efektívnejšie: členovia skupiny si vytvorili nefomálne postupy, ktoré dávali väčší priestor ich iniciatíve a zodpovednosti, ako im formálne pravidlá organizácie umožňovali.

Fyzické parametre organizácie
Väčšina moderných oranizácií pôsobí v budovách navrhnutých špeciálne pre účel, ktorému slúži. Tieto budovy majú mnoho spoločného: dlhé chodby, z ktorých vedie množstvo dverí do jednotlivých miestností, ako aj štandardizovaný nábytok a dekorácie. Ľudia prechádzajúci chodbou síce bývajú rozielne oblečení, ale inak pôsobií väčšina sídiel moderných organizácií uniformným dojmom.

Foucaultova teória organizácií: kontrola nad časom a priestorom
Michel Foucalt poukázal na priamu súvislosť medzi fyzickou architektúrou organizácie a jej sociálnou štruktúrou, vrátane mocenských vzťahov (Foucalt, 1970, 1971). Kancelárie majú tiež určité fyzické miesto- sú to miestnosti oddelené chodbami. Priestorové usporiadanie veľkých firiem býva niekedy priamočiaro hierarchické: čím vyššie postavenie v podniku, tým vyššie umiestnená kancelária, a keď sa povie „horné poschodie“, rozumie sa tým mocenská špička organizácie.
Fyzická blízkosť uľahčuje formovanie primárnych skupín, kým fyzická vzdilenosť môže skupiny polarizovať a prispievať k rivalite medzi jednotlivými oddeleniami („my“ versus „oni“).

Foucault kládol veľký dôraz na to, či architektonické riešenie modernej organizácie umožňuje nadriadeným pracovníkov vidieť alebo nie, čo podla neho ovpyvňuje a vystihuje charakter uplatňovania ich právomocí. Čím sú podriadení viditeľnejší, tým ľahšie sa môžu ocitnúť pod dozorom. V moderných organizáciach je pod dozorom každý, aj pomerne vysoko postavený jedinec; jeho jednanie však býva obvykle sledované tým intenzívnejšie, čím je jeho postavenie nižšie.
Stretávame sa s dvoma typmi dozoru. Prvým je priame pozorovanie toho, čo podriadený koná. Príkladom môže byť školská trieda, kde deti sedia v lavciach zoradených za sebou a učiteľ ich všetkých vidí. Druhý typ dozoru je nenápadnejší, ale nemenej významný. Spočíva v zakladaní kartoték, spisov a iných dokumentov vypovedajúcich o živote jednotlivých osôb. Záznamy o zamestnancoch často obsahujú kompletnú pracovnú anamnézu, ale tiež podrobnosti z ich súkromného života a často aj hodnotenia ich charakteru. Tieto záznamy umožňujú monitorovať chovanie pracovníkov a slúžia ako podklady na ich prípadné povýšenie.
Ako zdôraznil Weber, očakáva sa od každého pracovníka firmy, že bude dodržiavať pravidelnú pracovnú dobu. Činnosť musí byť trvalo koordinovaná v čase a priestore, čomu často napomáha nie len fyzické usporiadanie, ale aj presné časové harmonogramy, ktoré zaručujú „efektívne rozmiestnenie tiel v rámci organizácie“ (Foucalt).