Vstup Slovenskej republiky v máji 2004 do Európskej únie bol pre nás veľkým prínosom a veľkým krokom vpred. Myslím, že aj takáto malá krajina, bude mať veľký vplyv na dianie v Európe, ako aj v samotnom Európskom parlamente.

Začiatky Parlamentu siahajú do 50-tych rokov minulého storočia a do zakladajúcich zmlúv. Podľa ustanovení Rímskej zmluvy z roku 1957 je úlohou Európskeho parlamentu reprezentovať „národy a štáty združené v Európskom spoločenstve“.

Od roku 1979 volia poslancov priamou voľbou občania, ktorých zastupujú. Od tohto roku sa konajú všeobecné a priame voľby do Európskeho parlamentu. Parlamentné voľby sa konajú každých päť rokov a právo voliť má každý občan EÚ, ktorý je registrovaný ako volič. Parlament preto vyjadruje demokratickú vôľu 380 miliónov občanov únie a reprezentuje ich názory v rokovaniach s ostatnými inštitúciami EÚ.

Poslanci Európskeho parlamentu nesedia v blokoch podľa štátov, ale v celoeurópskych politických skupinách, ktoré združujú hlavné politické strany pôsobiace v členských štátoch EÚ. Momentálne sú v Európskom parlamente zastúpené tieto politické skupiny:

Európska ľudová strana a Európsky demokrati; Strana európskych socialistov; Európska liberálna demokratická a reformistická strana; Zjednotená európska ľavica; Zelení/Európska slobodná aliancia; Únia za Európu národov; Európa demokracií a rozmanitosti a Nezaradení/Nezávislí.

Súčastný parlament bol zvolený v júni roku 2004 a tvorí ho 732 členov zo všetkých 25 krajín Európskej únie. Takmer tretina z nich sú ženy, je ich 222.

V roku 2004 bol za predsedu Európskeho parlamentu zvolený Josep Borrel Fontelles.

Európsky parlament pôsobí vo Francúzsku, Belgicku a Luxembursku.

Mesačné plenárne zasadnutia, na ktorých sú prítomný všetci poslanci, sa konajú v Štrasburgu – v „sídle“ Parlamentu. Schôdze parlamentných výborov a všetky ďalšie plenárne zasadania sa konajú v Bruseli, kým Luxemburg je sídlom správnych úradov (Generálny sekretariát).

Parlament má tri hlavné úlohy:

1. Spolu s Radou uplatňuje zákonodarnú právomoc. Skutočnosť, že predstavuje priamo volený orgán, napomáha garantovať demokratickú legitimitu európskeho práva. Najbežnejším postupom prijímania právnych aktov EÚ je spolurozhodovanie. Do rozhodovania na úrovni Európskej únie sa zapájajú rôzne európske inštitúcie, no najmä Európska komisia, Európsky parlament a Rada Európskej únie. Európska komisia navrhuje novú legislatívu, ale zákony schvaľuje Rada a Parlament. Pravidlá a postupy rozhodovania v EÚ sa ustanovujú v zakladajúcich zmluvách. Každý európsky právny akt sa zakladá na konkrétnom článku zmluvy, ktorý sa označuje ako „ právny základ“ príslušného právneho aktu. Pri schvaľovaní nových zákonov EÚ sa uplatňujú tri hlavné postupy ako sú spolurozhodovanie, konzultácia a schvaľovanie.

Hlavným rozdielom medzi nimi je spôsob komunikácie Parlamentu s Radou. Pri postupe konzultácii Parlament len poskytuje stanovisko – pri postupe spolurozhodovania sa Parlament skutočne delí o právomoc s Radou. Pri návrhu nového zákona si musí Európska komisia zvoliť postup, ktorý sa bude uplatňovať. Tento výber bude v zásade závisieť od „právneho základu“ návrhu, teda na ktorom článku zmluvy sa zakladá. Pri spolurozhodovaní sa Parlament a Rada delia o legislatívnu moc. Komisia zasiela svoj návrh obom inštitúciám. Obidve ho čítajú a prerokúvajú postupne dvakrát. Ak sa inštitúcie nedokážu na návrhu dohodnúť, postúpia ho zmierovaciemu výboru. Keď výbor dosiahne dohodu, dohodnutý text sa zašle Parlamentu a Rade na tretie čítanie, aby ho nakoniec mohli prijať ako zákon. Komisia zasiela v prípade konzultácií návrh Rade, ako aj Parlamentu, ale je to Rada, ktorá oficiálne konzultuje s Parlamentom a s ďalšími orgánmi, napríklad s Hospodárskym a sociálnym výborom a s Výborom regiónov, ktorých stanoviská sú neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacieho procesu EÚ. Konzultácia je v niektorých prípadoch povinná, pretože ju právny základ vyžaduje, a návrh sa nemôže stať zákonom, ak Parlament nedá svoje kladné stanovisko. V iných prípadoch je konzultácia dobrovoľná a Komisia jednoducho navrhne, aby Rada konzultovala s Parlamentom. Ak Parlament požiada vykonať zmeny, Komisia posúdi všetky zmeny, ktoré Parlament navrhne. Ak prijme ktorékoľvek z týchto odporúčaní, zašle Rade zmenený návrh. Rada tento návrh preskúma a buď ho príjme taký, aký je, ďalej ho zmení, alebo ho odmietne. V prípade odmietnutia návrhu, musí byť rozhodnutie Rady jednohlasné.

2. Parlament uplatňuje demokratický dohľad nad ďalšími európskymi inštitúciami. Spôsoby realizácie sú rôzne. Keď sa má vytvoriť nová Komisia, Parlament vedie pohovory so všetkými budúcimi novými členmi a predsedom Komisie. Nemožno ich vymenovať bez schválenia Parlamentu. Komisia politicky zodpovedá Parlamentu, ktorý môže schváliť „návrh na vyslovenie nedôvery“, žiadajúci o jeho hromadnú rezignáciu. Členovia Komisie sa zúčastňujú na plenárnych zasadaniach Parlamentu a schôdzach parlamentných výborov a udržiavajú trvalý dialóg medzi týmito dvoma inštitúciami.

Parlament tiež monitoruje prácu Rady: poslanci EP pravidelne kladú otázky a predseda Rady sa zúčastňuje na plenárnych zasadnutiach.

Parlament môže uplatňovať demokratickú kontrolu aj skúmaním žiadostí občanov. Poskytuje vstupné údaje na každý samit EÚ. Predseda Parlamentu je pri otvorení každého samitu vyzvaný, aby vyjadril názory a postoje Parlamentu k aktuálnym otázkam.

3. Spolu s Radou uplatňuje právomoc nad rozpočtom EÚ, preto môže ovplyvňovať výdavky EÚ. Na konci tohto postupu prijíma alebo odmieta rozpočet ako celok.
O ročnom rozpočte EÚ rozhodujú spoločne Parlament a Rada Európskej únie. Parlament ho prerokúva v dvoch za sebou nasledujúcich čítaniach a rozpočet nadobúda platnosť až po podpise predsedom Parlamentu. Parlamentný výbor pre rozpočtovú kontrolu (COCOBU) sleduje, ako sa s rozpočtom nakladá a Parlament každý rok rozhoduje, či schváli používanie Komisie rozpočtu za predchádzajúci finančný rok.

Práca Parlamentu je rozdelená do dvoch základných etáp:

- príprava na plenárne zasadanie. Vykonávajú ju poslanci rôznych parlamentných výborov, ktorí sa špecializujú na konkrétne oblasti činnosti EÚ.
- plenárne zasadanie samotné, na ktorých sa zúčastňujú všetci poslanci. Na týchto zasadnutiach Parlament posudzuje navrhovanú legislatívu a hlasuje o zmenách skôr než sa dosiahne rozhodnutie o texte ako celku.

Parlament volí aj ombudsmana – európskeho ochrancu ľudských práv, ktorý prešetruje sťažnosti týkajúce sa nedostatočného plnenia úloh a povinností inštitúciami EÚ.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Organizácia a riadenie Európskeho parlamentu