"Popieranie holokaustu je dielom zaslepených. Ich mylné tvrdenia by sa mali odmietnuť, a to bez ohľadu na to, kedy, kde a kto ich vysloví."
Kofi Annan, generálny tajomník OSN
Tak tu mi neostáva nič iné len s pánom Annanom súhlasiť. Sledujem ako je v súčastnosti tento jav na všalijakých webzinoch spomínaný a diskutovaný, nedá mi teda trochu zhrnúť známe fakty.
Popierači holokaustu, často nazývaní aj ako revizionisti alebo negationisti, sú stíhaní v mnohých krajinách na základe zákona o tzv. "Osvětimskej lži", ktorý trestá ľudí popierajúcich fašistické/nacistické, vo viacerých krajinách aj komunistické, zločiny proti ľudskosti a genocídy. V prípade holokaustu ide o genocídu a systematické vyvražďovanie Židov a Rómov počas druhej svetovej vojny. Nesieme zabúdať ani na mnohých politických a vojenských väzňov, homosexuálov a ďalšie obete fašizmu. Samotné slovo holokaust je pôvodom z gréčtiny a znamená úplne zničenie, prevažne ohňom. Prvýkrát ho použili tvorcovia amerického dokumentu v 70. rokoch. Od vtedy sa používa po celom svete.
Prvé dielo popierajúce holokaust vyšlo v roku 1948 M. Bard‘ech - Norimberk neboli Zaslíbená země, odvtedy až po dnes sa popierači holokaustu vyskutujú vo viacerých krajinách a na pamät ľudstva útočili vo viacerých "prúdoch". Medzi ich obdivovateľov patria väčšinou neonacisti a iní pravicoví extrémisti. Medzi najznámejších patri: R. Faurisson, G. Rudolf, E. Zundel, M. Weber alebo D. Irving. Posledný menovaný bol nedávno v Rakúsku odsúdený na 3 roky, práve za popieranie holokaustu. Na súde povedal, že viaceré svoje tvrdenia ľutuje a že nové dôkazy ho presvedčili, že holokaust bol. Po procese svoje tvrdenia poprel. A tým myslím, že stratil morálny kredit, veď čo je to za človeka, ktorý pod prísahou klame?
Samozrejme, že pán Irving a jeho prívženci sa po rozsudku začali ohánať slobodou slova a chcením diskusie ako to býva vlastne po všetkých takýchto procesoch. Neonacisti po celom svete robia z Irvinga tzv. mučeníka pravdy. Vlády štátov, kde je popieranie holokausti trestným činom však nechcú zabrániť diskusi alebo tabuizovať holokaust. Oni totiž považujú popieranie holokaustu za prejav extrémizmu, antisemitizmu a často aj neonacizmu, či rasizmu. A toto presne chceme v našej spoločnosti potlačiť.
Ďalej pridávam citát Miroslava Kárneho: "Avšak zákony a soudy německých, francouzských, rakouských a dalších států netrestají "zkoumání otázky plynových komor". Považují však za trestuhodné hlásat, že vraždění milionů židovských mužů, žen a dětí se nekonalo, že vraždící plynové komory Osvětimi a Treblinky jsou pouhým židovským výmyslem. Chápou tuto činnost nejen jako urážku obětí v lidské historii ojedinělého zločinu, ale jako společensky nebezpečný projev rasistického extremismu." Opäť môžem s pánom Kárnym len súhlasiť.
O existenci holokaustu existujú množstvá očitých svedectiev, priznaní nacistických vrahov, fotografií, filmových záznamov a aj 37 miliónov strán o obetiach holokaustu v U.S. Holocaust Memorial Museum, takže je scela jasné, že popieračom ide iba o glorifikáciu nacizmu, ktorý by s jeho krvavými rukami už nikto rozumný nikdy nebral. Ako dôkaz môže slúžiť aj to, že takmer každý popierač je v spojení s ultrapravicovými extrémistami. Je teda na nás, aby sme tieto prejavy ako spoločnosť odsúdili.
Ešte k tomu, prečo sa s popieračmi holokaustu nevedú diskusie? Ako odpoveď pridávam anglický citát z knihy profesorky Deborah Lipstadovej Denying The Holocaust:
"We will debate much about it but not whether it happened. That would be the equivalent of the scholar of ancient Rome debating whether the Roman empire ever existed or the French historian proving that there really was a French Revolution."
Za druhé dá sa diskutovať s ľudmi, ktorý o danej problematike niečo vedia a nie sú len samozvanými odborníkmi, ako príklad by mohol slúžiť samozvaný inžinier a odborník na plynové komory Fred Leuchter, ktorý pod vedomosťami z kníh R. Faurissona išiel vyvrátiť použitie cyklonu B v Osvienčime-Birkenau, avšak jeho vzorok bol nedostatočný a postup nevedecký. Viac citát Pavla Zemana:
"Z podnětu bývalého profesora literatury na lyonské univerzitě a předního zastánce "osvětimské lži" Roberta Faurissona, již zmíněného Thies Christophersena a vydavatele revizionistické literatury Udo Walendyho vypracoval pro Zündelovu obhajobu "odborník" na plynové komory z Bostonu Fred A. Leuchter pseudovědecké dobrozdání (The Leuchter Report. The First Forensic Examination of Auschwitz), podle něhož plynové komory v Osvětimi-Birkenau neexistovaly. Tento muž navštívil během sedmi dnů (25. 2. - 3. 3. 1988) v doprovodu svojí ženy, kresliče, kameramana a tlumočníka bývalé koncentrační tábory v Osvětimi a Majdanku. V Osvětimi-Birkenau odebral bez schválení místních úřadů a bez přítomnosti dalších svědků vzorky ze zbytků plynových komor a již 5. dubna 1988 předložil 132 stránkovou zprávu, podle níž se žádné vraždění plynem a spalování plynem zabitých židů v Osvětimi-Birkenau neodehrálo.Jeho expertíza vycházela z pseudovědeckého srovnání používání plynu při popravách vězňů v amerických věznicích a v Osvětimi-Birkenau a také z falšování dosavadních znalostí o osvětimském vyhlazování. Ostatně Leuchter se před soudem v Torontu sám přiznal, že kromě toho, že není inženýr, jak je revizionisty představován, se jeho příprava na cestu do Osvětimi a Majdanku zakládala pouze na studiu literatury dodanou mu Robertem Faurissonem."
Teda nejde o žiadne potlačovanie slobody slova alebo diskusie, ale o boj s extrémizmom a ďalšími zvrátenými ideológiami, ktorých prejavy sú dosial v našej spoločnosti bohužiaľ prítomné.