Ako som sa presvedčil pri čítaní textov, odporúčaných pre prípravu na túto tému, odpoveď nebude vôbec taká jednoduchá ako som sa pôvodne domnieval. Po prečítaní textov sa moja „jednoznačná odpoveď na otázku „čo je metafyzika?“ začala rozplývať. Napriek tomu sa však pokúsim odpovedať.Pod metafyzikou si predstavujem približne také učenie, ktoré zodpovedá metafyzike Aristotela, či Tomáša Akvinského. Tieto spôsoby „robenia“ metafyziky doteraz pre mňa znamenali obsah pojmu metafyzika a odpoveď na otázku čo je metafyzika.

Obsah pojmu metafyzika nie je vôbec jednoznačný a musíme sa snažiť o dohodu, čo musíme pod týmto pojmom rozumieť. Domnievam sa, že sa v tejto súvislosti ani trochu netreba obávať ohrozenia metafyziky zo strany prírodných vied. Tie sú totiž schopné skúmať len hmotnú (fyzikálnu) realitu. Na skúmanie nadzmyslovej reality však nestačia. Tu nastupuje metafyzika. V tomto bode má metafyzika blízko k logike. Tá totiž taktiež skúma nadzmyslovú skutočnosť. Nezaujímavým je tiež vzťah metafyziky a ontológie, ktoré sú často považované za jednu a tú istú disciplínu. Ja považujem ontológiu len za časť metafyziky, hoci nemám nič proti tomu ak sa niekto pokúša pestovať samotnú ontológiu. Ako by som v skratke odpovedal na otázku čo je metafyzika? Ako by som ju definoval?

Po prečítaní textov a oboznámení sa s problémami, ktoré sú s ňou a jej vymedzením spojené, nebude moja odpoveď úplne jednoznačná. A hlavne si uvedomujem, že v žiadnom prípade nebude konečná. Ak však mám podať odpoveď na otázku čo je metafyzika, odpovedám takto: metafyzika je veda o rozumovom poznávaní rozumových nadzmyslových skutočností.Malý príspevok ku Kantovmu dielu „Kritika čistého rozumu“1 Krátko ku I. KantoviImmanuel Kant (1724-1804) sa narodil v Konigsbergu v dnešnom Kráľovci, ako jedno z deviatich deti v náboženskej protestantskej rodine. Už počas štúdií si obľúbil rímsky stoicizmus ako náboženstvo prísnej mravnosti a životnej disciplíny. Na Kráľovskej univerzite však študoval prírodné vedy.

Bolo to práve vtedy, keď to v zatuchnutej atmosfére univerzity začalo iskriť rozumovými a intelektuálnymi výbojmi. Na svoje profesorské miesto musel čakať pätnásť rokov. Dvakrát sa uchádzal a dvakrát dali prednosť inému uchádzačovi. Štyridsaťšesťročný Kant v roku 1770 obhajuje latinskú dizertáciu „De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principis“ a stáva sa profesorom. Jeho úradné povinnosti sú oveľa rozsiahlejšie ako u dnešného profesora. Vyučoval až sedem predmetov, dvadsať hodín týždenne. Sám vzdychal nad touto náročnou otročinou: „Sedem hodín denne pred kovadlinou prednáškového pultu a v rovnakom takte mávam kladivom navzájom sa podobajúcich prednášok.“

Prednášal však veľmi živo, vtipne, zaujímavo, ak chcel študent sedieť, musel byť v prednáškovej miestnosti o šiestej ráno, hodinu pred profesorom. O desať rokov neskôr sa Kant stáva členom akademickej rady a v roku 1786 rektorom univerzity. Tak ako Sokrates v staroveku neopustili Atény, ani Kant neprijal pozvanie na cudzie univerzity a dejiskom celého jeho života sa stalo jeho rodné mesto. Znamenite vysvetľoval fyzikálnu geografiu a za celý život sa nedostal ďalej ako na pravidelnú prechádzku do najbližšieho okolia Kráľovca. Mesto to bolo veľmi živé, ale Kantov život nenaplnilo nijakými dramatickými zvratmi. Rytmus každého dňa bol pravidelný ako chod stroja. Kant na verejnosti politicky nevystupoval, ale nijako sa netajil sympatiami k americkým bojom za slobodu a k vtedajšiemu myšlienkovému prúdeniu vo francúzskej spoločnosti.

Tým si ale mocných nenaklonil. Veď za jeho života sa na pruskom tróne vystriedali štyria králi, všetci ako vystrihnutí z dejín militarizmu. Vrchol Kantovho života spadá do druhej polovice 18. storočia. Je to obdobie charakterizované úžasnými vedeckými objavmi (Newton, Leibniz, Descartes, Bacon), ktoré posunuli ľudské myslenie výrazne dopredu. Nové teoretické, najmä matematické systémy, sa však nezakladali priamo na skúsenosti, ale ju ďaleko predbiehali. 132 Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť stať vedou„Mojim úmyslom je presvedčiť všetkých, ktorým záleží na metafyzike, a je pre nich nevyhnutné, aby ustali v rozrobenej práci, aby považovali všetko, čo bolo doposiaľ vykonané, za nevykonané a aby si predovšetkým položili otázku, či nie ako metafyzika je vôbec možné." 2Kant teda vytvoril akýsi predhovor ku svojmu veľkému dielu Kritika čistého rozumu. Snaží sa v ňom zbaviť metafyziku plytkého tárania.

Metafyzika nie je v súčasnosti veda, nespadá pod súčasné vedné disciplíny, zaoberá sa otázkou nesmrteľnosti ľudskej duše, existenciou Boha, dokonalosti (meta – bytie, život, fysis – príroda). „Meta ta fyzika“ – za fyzikou – znamená za hranicami zmyslovej skúsenosti. Pod týmto pojmom rozumieme skúmanie súcno ako súcna – bytie samo o sebe, ničím iným nepodmienené. Je to ten najvyšším pojem, ktorý môžeme prostredníctvom pravidiel metafyziky, ktoré Kant pred 200 rokmi sformuloval, skúmať. Súcno samotné, vec ako taká, prečo niečo je, skúma spôsob bytia, súcna. Postupujeme ňou od zmyslového sveta k rozumu – k tomu, čo je nadzmyslové. Rovina myslenia prekračuje rovinu poznania. Veľký osvietenský poklasický filozof David Hume hovorí, že je stále metafyzika stále problémom nevyriešeným. Veda používa na poznanie obyčajný sedliacky rozum.

Poznať môže každá, nemusí to byť len vedec. Každý má z nás rozum, prostredníctvom, ktorého rozmýšľa, pamätá si, poznáva veci okolitého sveta. Nevyhnutnosť nemôžeme spájať s okolitým svetom, ale pojem nevyhnutnosti je v našom rozume. 43 Kantove počiatočné úvahy o spôsobe ľudského poznávaniaAko je možné, kladie si otázku Kant, že človek dospeje k vedeckému objavu, k syntetickým (všeobecným a apriórnym) úsudkom o niečom? Napríklad, že každý dej má svoju príčinu, že priamka je najkratšie spojenie dvoch bodov, že svet musí mať svoj začiatok a podobne. Každý ľudský rozum ich vždy a všade príjme ako axiómy, pritom nevychádzajú priamo zo skúsenosti. Ta poskytuje iba náhodne a meniace sa poznanie. 54

Tri hlavné Kantove otázky vedeckého poznaniaV úvode do Kritiky čistého rozumu hovorí: „Zrejme to nie je následok ľahkomyseľnosti, ale zrelej súdnosti našej doby, ktorá sa už nedá ďalej klamať pseudovedomosťami a apeluje na rozum, aby sa znovu podujal na najobťažnejšiu zo všetkých svojich činností, totiž na sebapoznávanie, a aby dosadil taký súdny tribunál, ktorý by zabezpečoval jeho spravodlivé nároky... A týmto tribunálom je sama kritika čistého rozumu.“Kanta zaujala otázka objektívneho poznania. Je svet presne taký, aký ho vnímame, alebo taký, aký sa nám zdá? Môžeme ho vôbec poznať taký, aký je? Čo môžeme vedieť? Čo máme robiť? V čo môžeme dúfať? Kant nechce skúmať teóriu pohybu ľudskej inteligencie, empirickú psychológiu. Kriticky skúma základy ľudských poznávacích schopností vo vede. Dôraz sa v týchto otázkach kladie práve na sloveso„môžem“, či „mám“.

Na prvú otázku odpovedá metafyzika, na druhú morálka a na tretiu náboženstvo. V neskoršom diele Príručka k prednáškam z logiky však k týmto trom otázkam pripája ešte štvrtú: Čo je človek? a vysvetľuje, že nakoniec patria aj prvé tri k tej poslednej. Všetko sa nakoniec vracia k človeku, k antropológii.Pri porovnaní racionalistickej leibnizovskej školy, ktorá odvodzuje všetko poznanie z používania rozumu a nárokuje si na absolútny opis sveta neznečistený skúsenosťou pozorovateľa a humovskou empirickou školou, ktorá tvrdí, že poznanie pochádza zo skúsenosti, a preto ho nemožno oddeliť od subjektívnych podmienok poznávajúceho, Kant zaujíma medzi oboma sprostredkujúcu pozíciu a a ďalej podľa toho uvažuje. Vo východiskovom bode súhlasí Kant s Humom a s empirikmi v tom, že všetky naše poznatky o svete pochádzajú zo zmyslových skúseností. Skúsenosť je prameňom nášho poznania.

Človek komunikuje so svetom prostredníctvom zmyslov. Pôsobenie skutočnosti na naše zmysly je dôkazom jej existencie. Zo zmyslovej skúsenosti pochádza látka našich poznatkov. Ale nielen táto javová (fenomenálna) skutočnosť, tento chaoticky a nesúrodý materiál vychádza v ústrety ľudskému duchu svojou zvláštnou schopnosťou byť poznávaný. Ani poznávací subjekt nie je v tomto stretnutí pasívny, iba receptívny. Je kreatívny, vnáša do procesu poznávania formy názoru (formy zmyslového nazerania), ktoré sú prirodzene jeho rozumu, predovšetkým priestor a čas. Zmocňuje sa zmyslových pocitov dodávaných zmyslami, spracováva ich po svojom a vedomiu odovzdáva hotový poznatok. Tak ako voda, 6ktorú nelejeme do skleneného krčaha, sleduje jeho tvar, tak rozum vtlačí skúsenosti svoje zákony. Tým, že subjekt prenáša tieto predstavy a pojmy do zážitkov, ktoré mu sprostredkúvajú zmysly, vzniká mu obraz skutočnosti.

Nie skutočnosti objektívne, skutočnosti o sebe, jej imanentnej podstaty, ale takej, aká sa mu javí v dôsledku zvláštneho spôsobu jeho poznávacích schopností. To je poznávací osud človeka. Len v takomto svete sa vie pohybovať, je v ňom „doma“. Tu si Kant podáva ruku s racionalistami. 5 Koperníkovský obraz v dovtedajšej filozofiiNaše chápanie sveta spoluurčujú podmienky a predpoklady obsiahnuté v našom intelekte. Nie sú dôsledkom skúsenosti, sú človeku vrodené, apriórne. Zároveň však prisviedča empiristom, že bez skúsenosti by ostali prázdnou formou. A to je celkom nový gnozeologický pohľad, ktorý sám Kant, inak veľmi skromný človek, označil ako Koperníkovský prevrat vo filozofii. Kant sám spomína, že ho zo spánku dovtedajšej metafyziky prebudil anglický filozof D. Hume.

Stará metafyzika síce skúmala predpoklady súcna, vo svojom poznaní však zostávala akoby zrkadlovým obrazom predmetného sveta kozmu. Aj človek sa chápal ako súčasť kozmu. Dokonca aj Boh sa rozumel ako základ tohto sveta. Poznaniu sa tento svet otváral síce iba na základe úsilia, ale predsa priamo, bezprostredne. Kategórie myslenia boli zároveň štruktúrou bytia. Zrazu však došlo k spomínanému prebudeniu, človek objavil svoju „subjektivitu“, poznanie, ktoré ho so svetom nielen spája, ale z neho aj vyčleňuje. Človek už nemôže sebe porozumieť iba z vonkajšieho sveta, je iný a sám sa stáva vzťažným bodom dokonca aj pre poznávanie vonkajšej skutočnosti. Nazvali sme to Koperníkovský, antropologický obrat, pretože po Kantovi sa už filozofia nekrúti okolo kozmu, ale okolo človeka.

Do popredia vystúpil človek a jeho „vnútorný“ život. Aj poznanie nadobudlo vnútornú povahu, takže bolo treba spoznať nielen vonkajší svet, ale aj „vnútorný svet“ poznania. O to sa Kant pokúsil v kritickom skúmaní našej racionality. 76 Kategórie ako apriórne formy nazeraniaVýraz ako kategória bol zavedený Aristotelom. Aristoteles zvolí najprv pojem a skúma, či ho je alebo nie je možné odvodiť z nadradených rodových pojmov. Týmto postupom dospieva k desiatim kategóriám, o ktorých súdi, že nemajú žiadny spoločný nadradený pojem, že sú pojmy pôvodné a základné pre všetky ostatné. Tieto kategórie sa vyznačujú ako rôznymi hľadiskami, z ktorých sa je možné na vec dívať.

Uvádzam 4 prvé najdôležitejšie Aristotelove kategórie:1.substancia 2.kvantita 3.kvalita 4.relácia

3 Štyri Kantove apriórne formy nazerania sú:1.kvantita2.kvalita3.relácia4.modalita 4Je ľahké si všimnúť, že Kantove kategórie sa veľmi približujú tým Aristotelovým. 6.1 Priestor a časKant hovorí o priestore a čase ako o čistých formách našej zmyslovosti, ktoré predchádzajú každému empirickému nazeraniu. Tieto tvoria názor pre čistú matematiku, ktorý poskytuje nevyhnutnú látku pre nevyhnutne platné apriórne syntetické súdy. Bez nich čistá matematika nemôže jestvovať. Čistá matematika zahrňuje len formy zmyslovosti, ktoré sú od 8látky javu nezávislé. Priestor a čas sa považuje len za formálne podmienky našej zmyslovosti a predmety len za javy.
Priestor a čas nie sú vo veciach, ale sú našimi nadzmyslovými formami nazerania.

Nazeráme všetkému len tak, ako sa nám to javí a nie ako to osebe jestvuje – aké je pozorované samo o sebe. Nekonečné teleso sme nikdy nevideli (môžeme si ho len predstaviť). Vytvorili sme si pomocou apriórnych foriem nazerania nový pojem – nekonečno. Z metafyzického poznávania vyplýva, že pojem nekonečna si nemôžeme vytvoriť na základe zmyslovej skúsenosti. 97 Transcendentálne videnie sveta u KantaFormy zmyslového nazerania umožňujú skúsenosť, podmieňujú lokalizovanie predmetov v čase a priestore. Nedajú sa však používať mimo skúsenosti. Kant bol však príliš sústavný a dôsledný mysliteľ, aby sa uspokojil s takýmto výsledkom Svet ma aj časť, tú ktorá presahuje našu zmyslovú skúsenosť, časť noumenálnu. Rozum má nielen empirickú výbavu, ktorú uplatňuje vo vede, ale aj špekulatívnu súčasť, ktorá preniká do sveta filozofie, metafyziky, teológie.

V rozume sú obsiahnuté kategórie, ktorými možno myslieť na transcendentné predmety, Boha, nesmrteľnú dušu, slobodu. Kladie si metafyzické problémy. Napríklad: Čo je prvý a posledným dôvodom skutočnosti? Tieto transcendentné objekty sú teoreticky nedostupné, ale ich pojmy, idey, majú právo na existenciu. Pochádzajú z úkonov, ktorými rozmysel robí závery. Nie sú pokračovaním foriem zmyslového nazerania, ich aplikáciou na transcendentálno, či stupňovanie do absolútna. To by bolo podľa Kanta prázdne mudrovanie. Rozumové kategórie utvárajú jednotu poznanie a jeho vedeckú povahu. Mohutnosť rozumu je v schopnosti vytvárať z rôznych zmyslových predstáv syntézu. Jeho kategórie dávajú zmyslovým názorom formu úsudku. Výsledkom je poriadok sveta.

Naša perspektíva videnia sveta je do takej miery konštantou nášho poznania. Transcendentálna skúsenosť je skúsenosť transcendencie, v ktorej je zároveň založená štruktúra subjektu, a tým aj posledná štruktúra všetkých mysliteľných predmetov poznania. Táto transcendentálna skúsenosť, prirodzene, nie je iba skúsenosťou čistého poznania, ale aj vôle a slobody, ktorým prináleží rovnaký charakter transcendentality, takže sa v zásade vždy možno pýtať na odkiaľ a kam subjektu ako subjektu poznania a slobody. Ak si ujasníme svojskú povahu tejto transcendentálnej skúsenosti, ktorú si možno predstaviť iba v abstraktnom pojme, ale nie ako takú v jej vlastnej povahe; ak si ujasníme, že o nej musíme hovoriť, pretože je vždy tu, ale zároveň ju vždy možno prehliadnuť; že nikdy nemôže nadobudnúť príťažlivosť nového predmetu, na ktorý sme nečakane narazili, potom pochopíme ťažkosti cesty, na ktorú sme sa vydali.

Aj o tom, na čo sa táto transcendentálna skúsenosť vzťahuje, môžeme hovoriť len nepriamo. Mali by sme vlastne ukázať, že v tejto transcendentálnej skúsenosti je už dané akoby anonymné a netematické vedenie o Bohu, že pôvodné poznanie Boha nie je také poznanie, ako je poznanie vonkajších predmetov, ale že má charakter transcendentálnej skúsenosti.

10ZÁVER Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môžeme teda nielen spracovávať chaotické fakty skúsenosti a vyjadriť ich v úsudkoch, ktoré majú kvality vedeckého poznania. Vďaka nim sa teoretické poznanie môže vzdialiť empirickému, môže sa vyvíjať v sebe samom, bez konfrontácie s empíriou. Premieta svoje kategórie do absolútna, pýta sa na to, o čom žiadna skúsenosť nevydáva svoje svedectvo.

Čím je však vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje svetu fenomenálnemu a približuje k svetu noumenálnemu, tým väčšie problémy zakrývajú náš duševný obzor. Vesmír je pre nás nekonečná úloha, nerozriešená hádanka. Absolútno je pre teoretický rozum nepoznateľne a treba ho prenechať iným schopnostiam človeka. 

OBSAH
Úvod ...........................................................................................................................21
Krátko ku Kantovi ................................................................................................32
Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť stať vedou .............................................................................43
Kantove počiatočné úvahy o spôsobe ľudského poznávania ..............................54
Tri hlavné Kantove otázky vedeckého poznania ..................................................65
Koperníkovský obraz v dovtedajšej filozofii ........................................................76
Kategórie ako apriórne formy nazerania ..............................................................8
6.1 Priestor a čas ........................................................................................................87
Transcendentálne videnie sveta u Kanta ...............................................................10
Záver .............................................................................................................................11