Odinizmus alebo Asátru - Svet germánskych bohov

Odinizmus alebo Ásatrú, je viera veľmi stará, vznikla v rodovej germánskej spoločnosti, v rokoch 1200 – 800 pred naším letopočtom, na území severnej a strednej Európy od pobrežia Severného mora a Baltu až k severnému výbežku nemeckého stredohoria a k ústiu Visly. Ásatrú(Odinizmus) zahŕňa deväť cností:

1. Sila je lepšia ako slabosť: Nech len si ostatní ostanú vo svojej bezmocnosti a zraniteľnosti. My sa za svoju silu nehanbíme. Odmietame kulty antihrdinov, bohovia, ktorých vyznávame nie sú pre slabých.
2. Odvaha je lepšia ako zbabelosť: Odvážnym prístupom k životnému zápasu neustále zväčšujeme svoje schopnosti. Bez odvahy nemožno ničoho iného dosiahnuť.
3. Radosť je lepšia ako zbabelosť: Radšej sa radujme z našej skromnosti, než aby sme sa hanbili za to, kto sme. Nepravá vina – pre našu vieru, silu alebo veľkosť – nás zotročovala už dosť dlho!
4. Česť je lepšia ako hanba: To, čo robíme, musíme robiť úprimne a naozaj a musíme jednať vždy skôr zo vznešenosti ako z nízkosti. Naše vnútorné hodnoty sú v našich srdciach ako vysoko zdvihnuté vlajky.
5, Sloboda je lepšia ako otroctvo: Nemáme žiadnych pánov! Tí, ktorí by nás chceli z akéhokoľvek dôvodu zotročiť, sú našimi nepriateľmi. Totalitné mravčie hniezda sú opakom našich predstáv slobodných silných vetrov severských zemí.
6, Priateľstvo je lepšie ako odcudzenie: Je nám cudzia izolácia a osamelosť moderného života. Ani ju neuznávame ako nutné zlo. Vyzývame náš ľud k návratu k rodinným a priateľským zväzkom, ku klanu, kmeňu, rodine.
7, Realizmus je lepší ako viera v dogmu: Slepá viera nemá v Ásatrú miesto. Naši predkovia mohli byť úžasne mystickí, ale zároveň boli až kruto praktickí. Žiadne pečené holuby priamo do úst, musíme jednať v tomto svete a nie len ticho čakať na ten ďalší.
8, Sila a prudkosť je lepšia ako odovzdanosť: Trúfnime si byť všetkým tým, čím môžeme byť! /podstúpme riziká a okúsme bohatstvá života, pasivita je pre ovce. Odmietame byť v živote obyčajnými divákmi.
9, Viera v predkov je lepšia ako univerzalizmus: Ásatrú nie je pre každého. Je výtvorom ducha severoeurópskeho ľudu a svojou povahou najlepšie vyhovuje našim potrebám.

Prameňov, z ktorých by bolo možné čerpať poznatky o germánskej mytológii a teda aj o Ásatrú, existuje veľmi málo. Predovšetkým sú to písomné pamiatky, ojedinele tiež archeologické vykopávky. Za najstarší zdroj je považovaný tzv. slnečný voz z Trundholmu.

Veľmi skromné sú literárne pamiatky z pohanskej doby, pretože epocha písomnej kultúry začína u germánskych kmeňov až s prijatím kresťanstva. Významným predkresťanským prameňom pohanskej germánskej mytológie sú runové nápisy, ktoré informujú o dobe po 1. storočí po Kr. Informácie o germánskej mytológii a teda aj o Ásatrú nachádzame nielen v dielach antických autorov ako sú Tacitus a Caesar, ale aj v spisoch ranno – kresťanskej doby, napríklad u: Fredegara, Diacona či Widukinda. Skromné, ale obsahovo veľmi cenné germánske literárne pamiatky, obsahujúce staré hrdinské povesti a piesne o bohoch, ktoré boli zaznamenané na počiatku christianizácii západnej a strednej Európy je hlavne anglosaský epos Beowulf, najstaršia väčšia dochovaná epická báseň germánskeho obdobia, ktorá slúžila ako vzor pre skladby ospevujúce germánskych hrdinov. K nesporne najvýznamnejším prameňom germánskej mytológie a teda aj Ásatrú patria dve diela staroseverské literatúry, zhodne nazývané Edda, pre rozlíšenie nazývané Staršia a Mladšia Edda. Ďalší prameň pre poznanie Ásatrú predstavujú rozsiahlejšie nórske a islandské prozaické príbehy nazývané ságy. Najstaršie ságy vznikli v 12. storočí, rozkvet prežíval tento žáner staroseverské literatúry v 13. a 14. storočí.

POČIATOK A USPORIADANIE SVETA

Ásatrú (Odinizmus) hovorí o zrodení sveta takto:
1. ZRODENIE OBROV
O dobe pred vznikom sveta a zrodením ľudí sa píše vo Vedminej piesni:
„ V úsvitu vekov len Ymi vládol, nebolo mora , ani mohutných
vĺn, nebola zem, ani hore nebo, len pustá, bez trávy holá priepasť.“

Pôvodne bolo len vákuum, prázdnota, v ktorej vznikol svet. Táto ničota sa v eddickej kosmogonii nazýva Ginnungagap(zívajúca priepasť, priepasť priepastí) a zodpovedá gréckemu pojmu chaos. Prázdny priestor medzi mal dva konce. Na severe sa nachádzal ľadový Nifheim (domov hmly, temný svet), kde vládla hmla, zima a temnota. Zo studne Hvergelmi(kypiaci kotol) tu vytekalo dvanásť ľadových prúdov Élivág (Elivagar), z ktorých vznikol prvý život. Na juhu sa rozprestieral ohnivý Múspellsheim (zánik sveta ohňom), svet ohňa, z ktorého vychádza svetlo a teplo a v ktorom vládol obor ohňa Surt (čierny).
Zo spolupôsobenia tepla a zimy vznikol svet. Jedovaté kvapky z ľadových prúdov Élivág sa začali v žiary Múspellu topiť. Tak vznikol organický život – praobor Ymi, o ktorom sa zmieňuje vyššie citovaná sloha vo Vedminej piesni. Tento praotec všetkých obrov, mal obrovskú postavu, živil sa mliekom prakravy Audhumly, ktorá vznikla topením sa Élivág. Obojpohlavný Ymi mohol splodiť autogamiou potomkov. Keď sa obor napil a potom spal, vyrástli pod jeho levou pažou muž a žena.

Ymiho noha splodila s druhou nohou syna. Z týchto potomkov pochádzajú obry, ktorých svet na východe sa nazýval Jotunheim (svet obrov). Ich ríša bola oddelená od sveta ľudí riekami a železným lesom.
2. ZRODENIE BOHOV
Obrovia sú predkami bohov a existovali pred nimi; zrodenie bohov sa potom uvádza nasledujúcim spôsobom:
Pretože nebola tráva, musela prakrava Audhumla, symbol Zemi živiteľky, lízať slané ľadové kryhy. Prvý deň vznikli z ľadu vlasy, druhý deň hlava a tretí deň bolo dielo hotové. Vysoký, silný a krásny muž dostal meno Búri(otec, sploditeľ) Splodil zo seba samého syna menom Bor, ktorý si vzal Bestlu, dcéru obra Boltora (tŕň, nešťastie); spolu mali troch synov: Ódina, Viliho (vôľa) a Véa (svätyňa). Ódin bol najvýznamnejší, Vili a Vé boli len inými formami jeho ducha. Títo traja bohovia boli prvý Ásovia. Vyrastali ako ľudia a ako oni privádzali v manželstvách s bohyňami na svet svojich potomkov. Telo a duša u nich boli v dokonalej harmónii a boli najmocnejším pokolením bohov, ktorí síce vládli nebu a zemi, boli však obmedzení osudom, ktorý dokonale poznali iba norny. Spočiatku boli všetci germánsky bohovia označovaní za Ásov. Neskôr sa tak volali prevažne bohovia vojny a vlády, bohovia vojnovej kniežacej družiny, zatiaľ čo bohovia roľníctva patrili k inej rodine bohov, k Vanom, u nich bolo povolené manželstvo medzi súrodencami. Ásovia žili v Ásgardu ( hrad Ásov), Vanovia bývali vo Vanaheime, ktorého lokalizácia je nejasná.
V Ásgardu sa nachádzal chrám Gladsheim (žiarivý domov). V chráme Gladsheime sa nachádza tiež Valhalla (sieň padlých), Ódinove sídlo. V tomto sále, ktorý je vyzdobený oštepmi a štítmi a vybavený zlatými sedadlami pre bohov a trónom pre Ódina, sa zhromažďujú všetci hrdinovia, ktorí našli smrť na bitevnom poli. Valkýry, ktoré v službách Odinových určujú, kto v boji padne, vedú bojovníkov po ich smrti do Valhally, kde každý večer stolujú s Ódinom, jedia mäso kance Saehrímniho (morské zviera čierne ako sadze), aby obnovili svoje sily a pijú medovinu, ktorá je získavaná z vemena kozy Heidrún. Ódin doprevádzaný dvoma vlkmi Gerim (chtivý) a Frekim (žravý), pije víno. Mŕtvi, ktorí nezomreli na bitevnom poli, ale v dôsledku choroby alebo starobou – s výnimkou utopených, k sebe v sieti priťahuje Rán, žena boha mora Agiho (more) – pobývajú v Nifhele (tmavá Hel), v ríši bohyni Hel. Popisuje sa ako napoly čierna, napoly bledá, chmúrna a krutá. Kto raz vstúpi do jej ríše, už nikdy ju neopustí.

Ríša Nifhel však nebola miestom, kde si hriešnici odpykávali trest, ako tomu bolo v kresťanskom pekle. 3. STVORENIE SVETA
„Z Ymiho mäsa je vymiesená zem a z jeho potu sú prúdy vôd;
skaly z jeho kostí a stromy z vlasov, obloha je z obrovej lebky.“
Po Ymiho smrti, potom čo vytiekla krv tohoto zabitého obra, nastala potopa sveta. Vraj sa utopili všetci obry okrem Ymiho vnuka Bergelmiho (revúci ako medveď, revúci v horách) a jeho ženy, ktorí sa zachránili na lodi. Bohovia, Búriho synovia hodili Ymiho mŕtvolu doprostred Ginnungagapu a stvorili z jeho tela svet. Z Ymiho krvi sa stalo more, z jeho potu vznikli jazerá, z jeho mäsa zem, z kostí hory, zo zubov a rozbitých kostí boli vytvorené skaly. Jeho lebka sa stala oblohou, z jeho vlasov vznikli stromy. Mozog vyhodili bohovia do vzduch, a tak vznikly mraky. Z Ymiho obočia bol stvorený Midgard. Názov znamená „sídlo uprostred“, časť medzi nebom a ríšou mŕtvych, obývanou ľuďmi. Midgard bol pokladaný za stred Zemi, ktorý sa niekedy zobrazoval ako hrad. Obklopoval ho praoceán, v ktorom žil had Midgard (had sveta). Ásovia hodili hada do praoceánu, kde vyrástol do tak neobyčajnej veľkosti, že podľa niektorých predstáv obopínal celú Zem. S týmto netvorom bojoval Tór, ktorý sa niekoľkokrát pokúšal – ale márne – hada zabiť. Z vonka Midgardu sa rozprestieral Utgard (vonkajší svet), svet obrov a iných netvorov.
Uvedenej lokalizácii odporovali iné kormografické modely. V jednom bol Midgard premiestnený na západ, Utgard na východ a oba svety boli oddelené riekou a lesom.
V treťom modely je zobrazený vesmír ako strom sveta (svätý strom). Najposvätnejším stromom Germánov bol večne zelený strom, jaseň Yggdrasil, ktorý držal pohromade vesmír.
„Viem, jaseň kde stojí, Yggdrasil menom, vysoký strom,
zarosený vlhko, stále zelený, nad Urdinou studňou,
odtiaľ vlaha v údolí padá.“
Korene tohoto stromu spájali Midgard, Utgard a Niflheim. V Nifheimu, ktorý existoval už pred stvorením sveta, vládne bohyňa mŕtvych Hel. Panuje tu večná noc; zo studni Hvergelmi vyteká dvanásť riek. Pod jedným koreňom, siahajúcim až do neba k Ásom, sa nachádza Urdina studňa (alebo studňa osudu). U tohoto prameňa, kde konajú bohovia svoje porady, je tiež ich súdna sieň. Stretávajú sa v sále, v ktorej bývajú tri norny, ktoré určujú osudy ľudí a bohov. Druhý koreň vedie k obrom, tam, kde bol predtým Ginnungagap. Tak isto pod týmto koreňom je studňa – prameň múdrosti. Jej strážcom je radca Ásov, obor Mími. Tretí koreň stromu siaha do Nifheimu ku studni Hvergelmi. Ohrýza ho drak Nidhogg (bijúci, naplnený nenávisťou), symbol zla, ktorý stromu škodí.

Nemôže však stromu vziať jeho silu, pretože tri norny ho neustále kropia vodou. Koruna stromu siaha až do Ásgardu, do siene Valhally. Na vrcholku stromu sedí orol neznámeho mena, ktorý pozoruje svet. Medzi jeho očami tróni jastrab, pán počasia. Sprostredkovateľom medzi orlom a drakom je veverička Ratatosk (hlodavý zub) Veverička nielen stále posiela výroky orla, ale také rozdúchava hádky. Stala sa preto symbolom nesvornosti a nepriateľstva.
4. VZNIK HVIEZD
„Slávny druh mesiaca, slnko, z juhu kraj oblohy pravú
objalo rukou. Nepoznalo slnko
, kde sídlo jeho, hviezdy nepoznali, kde
sú ich miesta, mesiac nevedel, akú má moc.“
Bohovia rozmiestili ohnivé iskry, vyvrhnuté z Múspellsheimu, po oblohe a určili im obežnú dráhu. Podľa niektorých germánskych predstáv boli hviezdy hlavičky strieborných klinčekov, ktoré držia po hromade nebeskú klenbu.
5. STVORENIE ČLOVEKA
Prvým párom ľudí na svete Ask (jaseň) a Embla. Burovi synovia Ódin, Vili a Vé našli na brehu mora dva kmene, z ktorích boli stvorení prví ľudia. Ódin im vdýchol život, Vili im prepožičal rozum a schopnosť pohybu a Vé im dal podobu, reč, zrak a sluch.
6. VZNIK TRPASLÍKOV
Ako poslední boli splodení trpaslíci, o ktorých pôvode existujú rôzne verzie. Asi pochádzali z Ymiho končatín alebo vznikli vo svaloch prvého obra v podobe červov, ktoré potom bohovia obdarili rozumom. Trpaslíci bývali v jaskyniach, horách a skalách Midgardu.

ZÁNIK SVETA


Stvorený svet je predurčený k zániku, pretože nielen ľudia, ale aj bohovia – lebo ani ti niesu všemocní, sú podrobení osudu. Táto katastrofa je nevyhnutná, je jej však pripisovaný očistný účinok. Čarodejnica Vanov Gullveig (zlaté opojenie) hovorila Ásom o veľkom bohatstve iného rodu bohov a tím v nich prebudila chtivosť po zlate; v dôsledku toho dochádza medzi Ásmi a Vanmi k prvej vojne. Zločin Ásov, ktorí nechali Gullveig dokonca trikrát upáliť, svedčí o ich mravnom úpadku. Obe strany síce uzavrú večný mier, ich rody sú uznané za rovnoprávne, ale ich zánik je nevyhnutný. Osud bohov sa naplní, a preto sa pre germánsku apokalypsu používa staroseverské slovo ragnarok (konečný osud bohov). Ásovia vedia, že tento boj musí prísť, pretože sú podriadení osudu. V ragnaroku nejde iba o zničenie bohov. Zomrie i celá príroda, ktorá je zničená klimatickou katastrofou. Nastane zima Fimbul (zhubná zima), zima hrôzy, v ktorej bude panovať ľadový chlad, víchor bude svišťať a všade bude ležať sneh.

Tri zimy prejdú, jedna po druhej a medzi nimi žiadne leto.
„Slnko temnie, v mori zem sa topí,
do hlbín padajú horiace hviezdy.“
Vlci prehltnú slnko, nebeské telesa sa zatemnia, svet spustne. Stromy budú vyvrátené z koreňov a takisto strom sveta Yggdrasil sa otrasie:
„Starý jaseň, slávny Yggdrasil, chveje
sa v koreňoch, vlk putá trhá.“
Hory sa zrútia, zem sa bude otriasať a prepadne sa do oceánu, rozbúreného hadom Midgardom. Tento netvor vystúpi z morského dna a bude bojovať proti bohom. Každý bude bojovať s každým, všetky medziľudské vzťahy sa zrútia.
„Brat bude bojovať s bratom, súrodenec zničí
zväzky rodu, zle je na zemi zrádzajú všetky
ženy, nikto nikoho nechce šetriť.“
Most Bifrost medzi Midgardom a Ásgardom sa zrúti, pretože Surt, vládca obrov ohňa v Múspellsheimu, po ňom pôjde so svojím vynikajúcim vojskom. Strážca mostu, najskvelejší zo všetkých Ásov, Heimdall (ktorý osvetľuje svet), ktorý stráži most zo svojho zámku Himingjorgu (nebeský hrad), zatrúbi na roh Gjallarhort (zvučiaci roh), aby povolal všetkých Ásov a bojovníkov do boja. Ódinove havrany už niesu schopní preletieť vlny. Krvou postriekaný pes bohyne Hel Garm, ktorý v podsvetí u rieky Gjoll vítal svojím štekotom mŕtvych, hrôzostrašne vyje na celý vesmír a vlk Fenri, ktorého bohovia lesťou spútali pre jeho nebezpečnosť, roztrhne svoje putá. Obrovia vstúpia na loď Naglfar (loď z nechtov – ľudia mali mŕtvym strihať nechty, aby tak zabránili stavbe tejto lodi alebo aspoň zabránili stavbe tejto lodi alebo ju aspoň oddialili; pretože však na túto svoju povinnosť zabudli, mohli obrovia loď z nechtov postaviť), ktorú kormidluje Hrým. Miestom posledného boja sa má stať pole Vigrid (bitevné pole). Všetci Ásovia idú do boja, Ódin v čele so zlatou prilbu, v zlatom brnení a so zlatým oštepom, sprevádzaný dvadsiatimi siedmimi valkýrami na bielych koňoch. V jeho družine sa nachádzajú i najslávnejší pozemský bojovníci. Nepriateľské vojsko, vedené Lokim, vlkom Fenrim a hadom Midgardom, sa rovnako zhromaždilo na uvedenom bitevnom poli, na ktorom dôjde medzi jednotlivcami k šiestim bojom.
O prvom boji medzi Ódinom a vlkom Fenrim sa zmieňuje Pieseň o Vaftrúdnim. Pretože Ódin je otec sveta, patrí táto roztržka k najdôležitejším a píše sa o nej tiež vo Venminej piesni. Ódin sa obráti proti Fenrimu, ktorého horná čeľusť sa dotýka neba a dolná zeme. Vlk Ódina prehltne. Po Ódinovej smrti sa zem prepadne do praoceánu, ale pre vlka Fenriho ešte všetko nekončí – zúčastní sa šiesteho boja. V druhom boji stojí proti sebe Tór a had Midgard. Obludu, ktorá je vedľa obrov Tórovým najväčším nepriateľom, sa podarí bohu búrky skoliť. Privábi ju hlavou vola a zabije ju svojím kladivom.

Bezprostredne potom však umiera otrávený jej smrtiacim jedom. Frey a Surt sú vzájomnými sokmi v treťom boji. Obrovia síce búvajú na východe, ale obor ohňa Surt sídli na juhu, pretože je spojený s ohňom. Pretože Frey požičal svoj meč, ktorý sám od seba šermuje, svojmu sluhovi Skírnimu (žiariaci) a už ho nedostal naspäť, musel nastúpiť do boja bez tejto kúzelnej zbrane a nie je divu, že v boji padne. Štvrtý boj sa rozhodne medzi Heimdallem a Lokim. Loki stelesňuje oheň a jeho úhlavní nepriateľ Heimdall predstavuje dášť. Boj dvoch živlov končí vzájomnou smrťou oboch zúčastnených. Piaty boj medzi Týrom a psom podsvetia Gramom, v ktorom obaja súperi našli smrť. V šiestom boji s vlkom Fenrim pomstí Vídar (panujúci široko ďaleko) Ódinovu smrť. Mlčanlivý Vídar, po Tórovi najsilnejší z Ásov, nosí topánku zošitú z kožených pásov, ktoré ľudia orezávali z svojich topánok, z čoho je jasné, že každý človek mohol týmto spôsobom Ásom pomôcť. Boh stupí touto silnou topánkou vlkovi dolnú čeľusť, rukou mu roztrhne papuľu, a tak Fenriho zabije. Po bojoch roznieti Surt zkazonostný oheň Surtalogi (Surtov oheň) a celý svet spáli. Ragnarok však neznamená definitívni koniec. Z mora sa zdvihne nová zem, nad ktorou sa nesie nové nebo. Slnko bude svietiť a orol, ktorý sa v dobe zániku živil mŕtvymi, lieta vo vzduchu. Vo vetvách svätého stromu jaseňu prežil katastrofu jeden ľudský pár – a nové ľudské pokolenie môže byť založené. Niektorí z bohov oživujú svojou prítomnosťou nové vzniknuté nebo, iný sú mŕtvi.
Baldor (smelé knieža), najlepší a najčistejší z bohov, jeho brat Hod (bojovník), Ásové Vídar (mlčanlivý) a Váli, Tórovi synovia Módi (hnevlivý) a Magni (silný), ktorý prevzali otcove kladivo ako dedičstvo, patria tiež k novej skupine bohov, ktorej najvyšším bohom nebol menovaní a ku ktorej sa druží i dcéra Slnka. Stretávajú sa na Idskej pláni (žiariaca znova), na mieste predchádzajúceho Ásgardu. Obyvatelia neba a zemi budú spolu žiť v harmónii a bude panovať večný mier.



BOHOVIA


1. ÓDIN (ODIN/WODAN/WOTAN)

Ódin, najvyšší boh, je najkomplikovanejšou postavou medzi germánskymi bohmi.
„Jaseň Yggdrasil je najlepší zo stromov a Skidbladni
zo skvelých lodí Ódin z Ásov, z koňov Sleipni.“
Ódin patrí k najstarším bohom, jeho manželkou je Frigg a jeho synmi sú Baldr, Tór a Váli. Ódin je popisovaný ako temná, chmúrna postava, zahalená do tmavého plášťa; je jednooký, tvár mu zatieňuje klobúk, stiahnutý hlboko do čela. Jeho zjav sa však mení, takže môže na seba brať ľudské i zvieracie podoby.

Ódinove atribúty sú oštep Gungni (kolísajúci sa) a prsteň Draupni (kvapka). Je bohom vetra a búrky, v noci svišťí povetrím v čele divokého lovu. Už je meno tomu napovedá, lebo Wotan znamená pán Wod, takže pán „besného húfu“. Tento húf sa napĺňa z padlých, pretože iba ten, kto položí svoj život v bitve, môže byť prijatý do jeho družiny. Sprievodcami boha mŕtvych, prichádzajúceho na svojom osmonohom koni Sleipnim, sú tiež zvieratá, ktoré sa objavujú na bitevnom poli – havrany a vlci. Význam týchto zvierat sa však v mladších mýtoch mení: vlci Freki a Geri sa v nich objavujú ako Ódinovi spolustolovníci, zatiaľ čo vtáky Hugin (myšlienka) a Munin (pamäť), ktorí bohu poskytujú informácie a zároveň prinášajú poznanie, stelesňujúc jeho intelektuálne schopnosti. Zvláštne znalosti získaval boh i tím, že pil z prameňa múdreho obra Mímiho. za to musel dať tento Ás, ako hovorí Snorri, jedno svoje oko do zástavy. Ódin je pán nad životom a smrťou, a preto mu všetky kmene prinášali ľudské obety, väčšinou zajatcov alebo otrokov, aby učinili zadosť nárokom boha a týmto darom ochránili životy príslušníkov vlastného rodu. V súlade s rebríčkom hodnôt Germánov, u ktorých boli vojnové cnosti vysoko cenené, mal najvyšší boh tiež funkciu boha vojny, ktorý priviedol vo vojne Vanov na svet vojnu ako takú a i naďalej usiloval o jej pokračovanie: Ódin je považovaný za autora bitevného usporiadania vo tvaru klinu, ktoré mohlo poraziť nepriateľské šíky. Neboli mu prisudzované len ničivé sily: ako ochrancovi sejby a ohnísk mu bola vzdávaná vďaka za bohatú úrodu a silný dobytok. Z Ásov bol za najzbehlejšieho v kúzlach považovaný Ódin, a preto bol aj bohom magických kúziel. Okrem toho sa vyznal v niekoľkých ďalších druhoch umenia, napríklad práve on priniesol ľuďom básnictvo, presnejšie medovinu básnikov, po ktorej sa dostavujú básnické schopnosti. Ale i zrod rúnového písma je pripisovaný Ódinovi, ktorý ich získal vďaka svojmu sebaobetovaniu:
„Viem, že som visel vo veternom strome deväť
dlhých nocí, oštepom preklatý v obeť Ódinovi,
sám sebe samému, na onom strome, o ktorom
nikto nevie, z ktorých koreňov rastie. Chlieb mi
nepodali ani chmelovinu; dole som sa díval: runy
som zbadal, s nárekom ich zdvihol, potom padol
som k zemi.“
Najmocnejšiemu s Ásov bol zasvätený tretí deň v týždni, čo je dodnes viditeľné z anglického slova Wendsday. Boha búrky, ktorý so svojou druživnou odpočíva po nečase v skalnej jaskyni, pripomína okrem toho názov „Wodanovej hory“ Wodansberge, ktorý je rozšírený v Nemecku, Anglicku a v severných zemiach.

Tento mýtus dal pravdepodobne meno i Odenwaldu.


2. TÝR (TYR/TÍWAZ)


Tyr znamená boh, zpočiatku bol bohom vojny, ale neskôr bol vytlačený Ódinom. Jeho atribútom a symbolom jeho funkcii, bol meč, bol tiež bohom práva, špeciálne bohom prísahy a z toho dôvodu je jedinou postavou v germánskom panteóne, ktorá – v našom zmysle slova predstavovala morálku. Týr však stratia svoju pravú ruku, ruku, ktorou prisahal. bohovia, ako hovorí Snorri Sturluson, chceli totiž spútať nebezpečného vlka Fenriho, aby odvrátil zlo, ktoré od neho hrozilo. Navrhli zvieraťu, aby si nechalo dobrovoľne nasadiť putá, ktoré by mohlo ľahko roztrhnúť a tím všetkým jasne dokázať svoju silu. Vlk zvolil potom, keď mu sľúbili, že jeden z Ásov vloží ako zástavu za čestnosť ich úmyslov svoju ruku do jeho papuli. Týr dal svoju ruku medzi Fenriho zuby a ten, keď zistil, že sa nemôže vymaniť zo začarovaných pút, mu ju odhryzol. „Tu sa smiali všetci, len Tyr nie...“ Strata ruky, ktorá prisahá – častý trest za krivou prísahu – sa asi práve u boha práva môže javiť podivnou, ale mýtus bol interpretovaný tak, že Týr chce svojou rukou zaplatiť za lož, aby týmto spôsobom znovu obnovil a zaistil kozmický rád.

3. TÓR (THOR/DONAR)


Tór, Ódinov syn z prvého manželstva s Jord (Zem), ktorý sa oženil so Sif (rod), predstavuje vedľa Ódina najvýznamnejšiu postavu s rodu Ásov. Jeho meno (germánske PunraR znamená hrom) označuje Tóra za boha hromu, ktorý je zobrazovaný ako vysoký, silný mladý muž, červenofúzatý, s prenikavým pohľadom. Jeho chuť k jedlu je nesmierna a rovnako tak veľký je jeho smäd. Svoju mimoriadnu telesnú silu používa predovšetkým proti obrom a zlým duchom, teda proti mocnostiam nepriateľským životu. Je najsilnejší z bohu, ktorí – rovnako ako ľudia – často potrebujú jeho pomoc. Mená jeho synov Magmi a Módi odrážajú jeho vlastnosti: silu a hnev. Ešte dnes pripomína názov štvrtého dňa v týždni nem. Donnerstag, ang. Thursday. Tór sa vyznačuje fyzickou prevahou, nikdy však duševnými schopnosťami, a tak – na rozdiel od Ódina alebo Lokiho – sú mu tiež lesť a lož, pretvárka a klam cudzie. Jeho atribútom je kladivo Mjollni (lomozník), ktoré použil i v boji s obrom Hrungnim, ktorého vrhacou zbraňou, obrovský kotúč sa o kladivo rozbila. Kladivo Mjollni, ktoré sa údajne samo vracalo k bohu, keď ho Tór vymrštil, nebolo iba zbraňou a symbolom jeho vojnovej funkcie, ale i symbolom plodnosti. Kladivom Tór oral zem a zúrodňoval ju, prinášal dášť a vyháňal mráz i ľad. Na ňom, bohu roľníctva záviselo prospievanie dobytka a úroda.

Veľký význam mal Tór aj pre námorníkov, ktorí ho vzývali a prosili o priaznivý vietor alebo bol uctievaní ako vládca vetru a počasia. Podľa povesti prechádza boh Tór zemou vo voze, ťahanom capmi, ktorého kolesá spôsobujú dunenie hromu. Ak pocíti hlad, môže zabiť zviera a zjesť ho, bez toho aby ho usmrtil, lebo opäť ožijú, keď sa všetky kosti položí na kožu. Raz sa pokúsil hosť boha Tóra vysať špik z jednej kosti zabitého zvieraťa a pri tom ho poškodil. Tak sa stalo, že jeden z capov, keď ho boh opäť oživil, kríval.


4. FREY (FREYR)

Frey je Vyn, v súlade s tím je bohom plodnosti a podľa zvykov Vanov mal pôvodne milostný pomer so svojou sestrou Freyjou; oženil sa však s dcérou obrov Gerdou. Oblasťou jeho pôsobenia je mier a blahobyt, bujnosť a rozkoš. Jazdí na kancovi Gullinborsti (ten, ktorý má zlaté štetiny), ktorý je živočíšnym stelesnením plodnosti. Frey má ešte druhý prostriedok, pomocou ktorého sa pohybuje. Je ním kúzelná loď Skídbladni. 5. LOKI
Najpremenlivejšou postavou v germánskom panteóne je Loki. Nemal žiadnu funkciu, neexistoval ani žiadny jeho kult. Rozdielne sú aj výklady tejto postavy. V dôsledku svojej rozpoltenej povahy patril tento ľstivý boh raz k priateľom bohov, inokedy sa stal ich najzlomyseľnejším protivníkom. Na jednej strane získaval pre Ásov cenné veci, na druhej strane ich okrádal a škodil im. Ľuďom pomáhal tím, že ich učil mnohým užitočným praktikám, veď je nakoniec považovaný za vynálezcu rybárskej siete. Mýtus spája Lokiho s Obryňou Angrbodou (hora prinášajúca), s ktorou splodil tri obludy: vlka Fenriho, hada Midgarda a bohyňu mŕtvych Hel. Tieto príšery spolu s Lokim nakoniec všetko zmaria. Jeho najväčším previnením je, že zavinil smrť obľúbenca bohov, Ódinovho syna Baldra. Keď sa tomuto mladistvo krásnemu, žiarivému bohovi denného svetla zjaví vo sne jeho smrť, zaviaže sa sľubom jeho matke Frigg všetky bytosti a veci, ktoré v mýtu samozrejme ožívajú, že mu nebudú škodiť. Loki však zistí, že jednu rastlinu, imelo, matka prehliadla. Prehovoril Baldrova slepého brata, aby na mladého boha vystrelil vetvičkou imela, a tak ho zabil Bratovrah zaplatil za svoj čin životom a zavraždený bol s veľkou úctou pochovaný na mori. Jeho žena ho v smrti nasledovala. Baldr by samozrejme mohol ríšu mŕtvych zase opustiť, keby, ho všetky živé bytosti a veci oplakávali – tak znie podmienka bohyni mŕtvych Hel. Splniť túto podmienku sa zdráha splniť iba jediný – Loki, ktorý na seba vzal podobu obryne. Neprelieva slzy ani neprejavuje zármutok. Preto musí zostať Baldor v ríši mŕtvych, Loki je však chytený a prikovaný ku skale, kde mu do tvári kvapká hadí jed.

keď sa kvapka jedu dotkne jeho tváre, skriví sa Loki bolesťou a spôsobí tí záchvev skál a hor – ľudia sú vyľakaní zemetrasením. Ale nakoniec Loki vyviazne, dovedie nepriateľov bohov k ragnaroku a zaháji koniec sveta.

V dnešnej dobe je len veľmi málo ľudí, ktorí veria stále v starý Ásatrú (Odinizmus) a dodržiavajú jeho deväť cností, dnes už len málokto vie, kto to bol Wodan, Donar alebo Loki a aj knihu o Ásatrú nie je ľahké zohnať, a preto som sa rozhodol túto tému aspoň zhruba priblížiť a v krátkosti objasniť aspoň v rýchlosti o čo v ňom ide a ako vznikal a vyvíjal sa.


Zoznam použitej literatúry: 1. Germánská mytologie – Libuše Spáčilová, Maria Wolfová
2. Internet – Wodan
3. Mýty a legendy – Vlky, draky, bájne zvieratá
4. Germáni mezi Thorsbergem a Ravenou – Friedrich Schlette.