Po prvé, je to židovsko-kresťanská tradícia o človeku ako tvorovi a dedečným hriechom zaťaženom obraze božom, po druhé predstava o človeku ako bytosti nadanej rozumom, ktorá má svoj pôvod v antike a po tretie moderná prírodoveda, podľa ktorej sa človek líši od ostatných zvierat stupňom zložitosti im spoločných vlastností. Preto sa Scheler pokúša vymedziť nanovo „podstatu človeka v pomere k zvieraťu“ a „metafyzické zvláštne postavenie človeka“. Jeho východiskom je odstupňovanie psychických kvalít. Najnižší stupeň psychična – „akási sila, ktorá ženie všetko až do najsvetlejších výšin duchovnej činnosti“, tvorí nevedomé, pocitové pudenie bez predstáv, ktoré prisudzujeme už rastline a ktoré je prítomné i v človeku. Druhou duševnou formou podstaty je inštinkt, vrodená a účelová (slúži zachovaniu rodu) reakcia živej bytosti na určité druhovo typické štruktúry v usporiadaní možných súčastí okolia. Tu Scheler poukazuje predovšetkým na poznatky, ku ktorým dospel francúzsky entomológ J.H.Fabre dlhoročným pozorovaním hmyzu. V inštinktívnom konaní majú pôvod dva nové spôsoby konania „návykové“ a „inteligentné“ pričom tzv.praktická inteligencia patrí skôr k inštinktívnej a organicky viazanej oblasti. Tu sa Scheler zmieňuje o pokusoch, ktoré v období I.svetovej vojny uskutočňoval na Teneriffe nemecký zoolog Wolfgang Kohler na šimpanzoch a ktoré v tej dobe vzbudili veľkú pozornosť, lebo presvedčivo dokazovali, že tieto človeku príbuzné zvieratá sú schopné „inteligentného konania“. Pokiaľ však je už zvieratám vlastný určitý stupeň inteligencie, existuje potom medzi zvieraťom a človekom ešte niečo viac ako púhy rozdiel v stupni rozvoja psychických kvalít, existuje medzi nimi podstatný rozdiel?
Na to Scheler odpovedá kladne. V človeku pôsobí čosi, čím prevyšuje každé zviera, čosi čo stojí mimo „život“ (i mimo „život“ v človeku), čo je všetkému organickému životu dokonca protikladné: duch a centrum aktov, v ktorom sa duch prejavuje: osoba. Ako duchovná bytosť nie je človek viazaný pudmi a prostredím, môže sa od neho odpútať a mať k nemu odstup, čo mu umožňuje prispôsobiť sa vždy iným podmienkam. Je preto pohyblivejší a formovateľnejší než akýkoľvek živočích. Nežije v prostredí, ale má svet. Podstatný rozdiel medzi človekom a zvieraťom Scheler objasnil pomocou termínov „uzavretosť svetu“ a „otvorenosť svetu“. Konštatoval, že zvieraťu je svet uzavretý, to znamená, že čo nie je pre jeho inštinkty a pudy zaujímavé, nie je mu ani dané. Štruktúra prostredia zvieraťa je primeraná štruktúre pudov a zmyslov zvieraťa.