Svoje tvrdenie Scheler opieral o výskumy popredného zoológa Jakoba Johanna von Uexkulla, ktorého filozoficky najvýznamnejšou ideou bolo konštatovanie, že rôznym druhom zvierat zodpovedajú rôzne „svety“, ktoré sú ich životným prostredím, že každý druh zvierat je špecializovaný na život v istom prostredí. Tento názor však protirečil bežnému presvedčeniu ľudí, podľa ktorého zvieratá žijúce na určitom teritóriu majú spoločné nediferencované prostredie, že prostredie človeka a zvierat je totožné. Von Uexkull svoje tvrdenie ilustroval takto: dub je niečím iným pre líšku, ktorá si pod ním vyhrabala skrýšu, iným pre veveričku, ktorá po ňom lezie, pre mravca, ktorý sa pohybuje pod jeho kôrou. Zdôraznil, že vnemy zvierat zachystávajú tie stránky skutočnosti, ktoré sú pre ne životne dôležité. Jedine bytosť, ktorá má ducha, si otvára svet, lebo podľa Schelera motivuje svoje správanie v zásade nezávisle na pudových impulzoch, na fyziologickom a psychickom stave ľudského organizmu, vie tlmiť pudové impulzy. Ďalej, dôvodí Scheler, takáto bytosť vie zmeniť aj predmetnú podobu vecí a dať im hodnotu. Zviera nosí svoje prostredie ako slimák ulitu, nie je schopné dištancovať sa od prostredia. Človek je schopný nielen sa od neho dištancovať, ale urobiť aj čokoľvek svojim predmetom, takže človek sa môže v neobmedzenej miere správať otvorene k svetu. Táto otvorenosť je spätá s duchom a k duchovnému aktu človeka patrí aj vedomie o sebe samom. Človek je teda bytosť, ktorá je schopná urobiť všetko, a to aj seba samého predmetom svojho poznania, preto ako duchovná bytosť stojí sám nad sebou i nad svetom. Z tohoto dôvodu, konštatuje Scheler, človek je schopný napríklad aj irónie a humoru, ktoré zahrňujú aj povznesenie sa nad vlastnou súcnosťou. Sebavedomie dáva človeku schpnosť „vôle“ ktorej zameranie pretrváva v premene najrôznejších afektívnych stavov.
Pri ďalšom upresňovaní svojej koncepcie človeka Scheler pristúpil k explikovaniu jej metafyzickej dimenzie. Duch, ktorým človek robí svet svojím predmetom, nemôže byť súčasťou tohto sveta, nemôže byť ani časovo ani priestorovo určený, ale jeho miesto „môže byť iba vo zvrchovanom základe bytia samotnom“(/2/str.68)
To súvisí s dôležitým určením ducha, podľa Schelera duch je jediné bytie, ktoré nie je schopné sa spredmetniť. Jeho bytie spočíva v slobodnom výkone svojich aktkov.
Špecifikum človeka, resp.charakteristiku podstaty človeka Scheler objasňoval ešte aj ďalším prirovnaním človeka – v ostrom protiklade – ku zvieraťu. Človeka tu označil za askétu života, za bytosť, ktorá vie povedať nie, a to všetkému, čo podmieňuje aktivitu ducha, čo ho však neurčuje.