To, že pomocou ducha človek zaujíma asketický postoj k svoju životu, podľa Schelera znamená, že človek obmedzuje vlastné pudové impulzy, je vždy nespokojný so skutočnosťou, ktorá ho obklopuje a usiluje sa ju vzdy transcendovať. Človek teda nielen pochádza zo zvieraťa, ale aj je zvieraťom. Je zaradený do prírodnej systematiky na vrchol radu stavovcov a cicavcov. Ale na druhej strane človek „bytosť, ktorá sa modlí“, ktorá hľadá Boha, je duch, osoba.(/3/str.48)
M.Scheler akceptoval myšlienky Sigmunda Freuda o človeku ako o potlačovateľovi pudov a o sublimácii pudu človeka, no zdôraznil, že práve v potlačení pudu duch získa energiu. Tvrdil, že hoci duch má vlastnú podstatu a zákonitosť, nemá prvotnú energiu. Scheler odmietol dvojaké chápanie ducha rozšírené v európskej kultúre. Prvé – grécke, podľa ktorého vyššia forma bytia od božstva až k tzv.hrubej hmote je vždy

/2/ Scheler, Místo člověka v kosmu, Praha 1968
/3/ Šlosiar Filozofická antropológia
silnejšia a určujúca pre nižšiu formu bytia. Vrcholom takého sveta je všemohúci duchovný boh. Druhý názor, ktorý Scheler označil ako negatívnu teóriu ducha, spočíva v tom, že človek vytvára kultúru výlučne na základe odmietania, vyjadrením svojho „Nie“. Nedostatok tejto negatívnej teórie ducha videl v tom, že neodpovedala na také základné otázky, ako sú: čo popiera v človeku vôľu k životu, čo potlačuje pudy, prečo dochádza k sublimácii, k potlačeniu pudov, prečo je negovaná vôľa k životu, čo je to, čo nahrádza orgány a vynachádza tak materiálne, ako aj nemateriálne nástroje? Táto teória predpokladá podľa Schelera práve to, čo má vysvetliť, a to ducha, rozum, identitu jeho princípov s princípmi samotného bytia, lebo je to práve duch, ktorým začína potláčanie pudov a duchovná „vôľa“ vedená ideami a hodnotami usmerňuje pudové impulzy na dosiahnutie stanoveného cieľa“. (/4/str.81)
Uvedomenie si tejto skutočnosti viedlo Schelera k odmietnutiu grécko-antického názoru o tom, že duch má prvotnú vlastnú moc a zdôrazneniu myšlienky, že duch pôvodne nemá žiadnu vlastnú energiu, ale si ju vypožičiava z nižších úrovní organizácie človeka, zo životných pudov človeka.
V ďalších svojich metafyzických úvahách o duchu sa inšpiroval myšlienkou Barucha Spinozu o súcne, ktoré je príčinou seba samého a od ktorého všetko závisí. Súcno, ktoré je príčinou seba samého, môže byť podľa Schelera božským súcnom, pokiaľ sa pudenie sveta uskutočňuje v človeku a prostredníctvom človeka. Lebo človek je práve to miesto, kde dochádza „k sebauskutočňovaniu, povedzme takmer k sebazbožstveniu, o ktoré sa usiluje súcno, ktoré je príčinou seba samého a kvôli vzniku ktorého počítalo so svetom ako dejinami“.