(/5/ str.108)

/4/ Scheler, Místo člověka v kosmu, Praha 1968
/5/ Tamže
Človek, ľudská osoba a ľudské srdce sú „jediným miestom vzniku boha, ktoré je nám prístupné“, konštatuje Scheler a pokračuje tvrdením, že „vznik človeka a vznik boha sú na sebe od počiatku závislé. Ak sa nechápe človek ako člen týchto oboch atribútov najvyššieho súcna“, ktorými sú duch a pudenie, „nemôže dospieť k svojmu určeniu, podobne ako nemôže dosiahnuť svoje určenie ens a se bez spolupôsobenia človeka“.
(/6/ str.87)
Na záver štúdie Miesto človeka v kozme M.Scheler zdôvodnil aj svoju metafyziku hodnôt. Hoci s pochopením uznáva potrebu človeka opierať sa o všemohúcnosť mimo človeka a mimo sveta, ktorú ľudia stotožňujú s dobrotou a múdrosťou, predsa Scheler túto ich potrebu odmieta a zdôrazňuje „elementárny akt osobnej účasti človeka na božstve, akt identifikácie s duchovným smerom jeho aktov“ a upozorňuje, že absolútne súcno nie je pre oporu človeka a na odstránenie jeho slabostí. Pokiaľ by sa však malo hovoriť o nejakej opore, tá, podľa Schelera, spočíva „v diele na uskutočňovaní hodnôt doterajších dejín sveta, ako ich doposiaľ vytvorilo „božstvo“, ktoré sa stáva „bohom“.(/7/str.109)

Obraz o filozofickej antropológii Maxa Schelera by nebol úplný bez oboznámenia sa so základnými ideami jeho štúdie Poriadku lásky (Ordo amoris), bez ozrejmenia hodnoty lásky v bytí človeka, ako aj v bytí vôbec. Scheler pokladal emocionálnu skúsenosť a emocionálne akty v celku ľudskej skúsenosti za základné a zdôraznil primát lásky vzhľadom na poznanie. Stotožnil sa s názorom J.W.Goetheho, že akt lásky funduje akt poznania, čím vlastne odmietol iný náhľad, že

/6/ Scheler, Místo člověka v kosmu, Praha 1968
/7/ Scheler, Místo člověka v kosmu, Praha 1968
totož z aktu poznania vyrastá akt lásky. Láska nie je spoločenský cit, nie je to súcit, altruizmus. Láska voniec nie je cit. Rýdza láska sa vždy obracia k sebe. Súčet všetkých hodnôt milovanej osoby nikdy nevysvetlí lásku. Vždy tu ostáva niečo „naviac“ niečo nevysvetliteľné, totiž konkrétna milovaná osoba, pravý objekt lásky. Najvyššou formou lásky je láska božia, nie však láska k bohu, ale ako ľudské spoluuskutočňovanie božej lásky ku svetu. Zdôrazňuje, že láska vždy podnecuje poznanie a chcenie, je matkou samotného rozumu a ducha, že skôr ako je človek „ens cogitans“ alebo „ens volens“, je ens amans“, t.j. skôr ako je človek bytosť mysliaca a bytosť vôle, je bytosť milujúca. Emocionalitu človeka tvoriacu významný aspekt ľudského bytia Scheler chápal ako súčasť štruktúry bytia vôbec.