Keďže Scheler vymedzil ľudskú lásku ako parciálnu funkciu univerzálnej sily (ktorá, ako uvádza v diele Miesto človeka v kozme, je pudením, a v človeku sa realizujúci duch dosahuje svoje zbožstvenie), mohol tvrdiť, že láska je „jadrom svetového poriadku, ktorý je božským poriadkom .. a zahrňuje i človeka“.(/8/ str.49)
Termínom ordo amoris Scheler nadviazal na svätého Augustína. V štúdii Ordo amoris spomína aj termín „poriadok srdca“, o ktorom hovoril matematik a filozof náboženstva Blaise Pascal. Pri objasňovaní Pascalovho výroku – Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná – poznamenal, že o týchto dôvodoch rozvažovanie, rozumovanie nič nevie a nikdy nič nemôže vedieť. Rozum je tu totiž ako slepec pre farbu a hluchý pre tón. Scheler bol presvedčený, že existuje akýsi poriadok srdca, logika srdca, matematika srdca, ktorá je rovnako prísna a objektívna ako logika uvažovania.
S láskou je, podľa Schelera, nerozlučne spätá nenávisť, ktorú definuje, že nenávisť, ktorú pociťujeme voči nejakej

/8/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
veci, pochádza z lásky, ktorú máme k inej veci. Kým funkciou lásky je otvárať človeku svet, nenávisť mu svet uzatvára. Ale ak uvažujeme o svete, treba v ňom vidieť predovšetkým človeka, cez ktorého dospieva božstvo k svojmu sebavyjadreniu, „jeho hodnotový svet“. Toto otváranie sveta láskou je vlastne tvorivosťou, láska je totiž svojou podstatou tvorivá.
Všetko, čo na nejakom človeku poznávame ako niečo morálne dôležité, dá sa, podľa Schelera, redukovať na potenciu lásky a nenávisti, na ordo amoris. Zdôrazňuje, že „kto má ordo amoris nejakého človeka, ten má toho človeka“ a vzhľadom k nemu ako morálnemu subjektu má to, čím je formula kryštálu pre kryštál.(/9/ str.37). Lebo viac ako v poznaní a v chcení (vo vôli) je totiž podstata človeka ako duchovnej bytosti, zakotvená v jednoduchých „základných líniách jeho srdca“. Zmocniť sa láskou srdca človeka znamená dokonca zmocniť sa nielen najhlbšieho zdroja, ktorý tajne živý všetko, čo od takého človeka pochádza, ale znamená to zmocniť sa aj „určujúceho prazákladu toho, čo ho neustále chystá obklopiť – v priestore ako je jeho morálne okolie, v čase ako jeho osud“.(/10/str.37).
Schelerova teória lásky je zároveň teóriou nenávisti. To, že Scheler uvažuje len o poriadku lásky, resp. o poriadku srdca, má zrejme svoje metafyzické dôvody. Láska-nenávisť a ich neodlučiteľnosť jestvujú totož len u človeka a nemôžu jestvovať ako určenie bytia vôbec (v teologickej interpretácii Schelera ani ako určenie Boha). Pre bytie vôbec platí, že láska je stránkou pudenia a ducha, ktorá vedie všetko jestvujúce v smere hodnotovej dokonalosti. Preto jestvuje iba „poriadok lásky“.