/9/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
/10/Tamtiež
Postup človeka k hodnotovo vyššiemu, k hodnotovej dokonalosti je v intenciách Schelerovej línie uvažovania, jadrom fenoménu tvorivosti vôbec. Milovať potom znamená spoluúčastniť sa s milovanou osobou na tomto hodnotovom smerovaní, na tvorivom rozvoji osobnosti milovaného. Táto interpretácia Shelerovej metafyziky lásky sa najviac približuje k pojmu produktívnej lásky, o ktorej uvažuje vo svojom diele Erich Fromm.

Možnosť človeka postupovať k vyšším hodnotám, k hodnotovej dokonalosti, je v Schelerovej koncepcii bytia daná objektívne v samotnej štruktúre bytia. Hodnoty sú nezávislé od človeka, jestvuje „od človeka nezávislá ríša usporiadaných hodnôt vecí“, ktoré môžeme iba poznať, nie však vytvárať.
(/11/ str.41)
V súlade s rozčlenením bytia človeka na úroveň vitálnu, duševnú a duchovnú, Scheler priradil týmto úrovniam aj city a ich spektrum. Napríklad k vitálnym citom priradil únavu, sviežosť, úzkosť, pocit zdravia a nemoc. V rámci duševných citov rozlišoval smútok, radosť, duševnú bolesť. Duchovné city členil zas na blaženosť a zúfalstvo. Jednotlivým citom okrem ich spektra zodpovedajú aj úrovne hodnôt. Hodnotami Scheler rozumel to, na čo smerujú city a city sú zamerané na svoj predmet. Človek sa preto pohybuje vždy vo zvláštnej hierarcii najjednoduchších hodnôt, ktorú nosí so sebou ako schránku a nemôže sa z nej vymaniť.(/12/ str.37)
Schelerova myšlienka o tom, že štruktúra okolia každého človeka je v poslednej inštancii rozčlenená podľa hodnotovej štruktúry človeka tvorí paralelu k názoru, vyjadrenému v knihe Miesto človeka v kozme, že štruktúra okolia, prostredia

/11/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
/12/ Tamže
zvieraťa je primeraná štruktúre jeho pudov a zmyslov.
Táto paralela inšpiruje k rozšíreniu jeho myšlienky o otvorenosti človeka svetu tým, že človek ako jednotlivec a ľudské spoločentvá realizujú svoju ľudskú podstatu tak, že otvoria uzavretosť svojho systému hodnôt tým, že vytvoria nové hodnoty, resp. poznávajú vyššie hodnoty a smerujú k nim.
Maxa Schelera môžeme právom nazvať aj filozofom fenoméhu kresťanskej lásky, pretože pojmovo, filozoficky najpregnantnejšie, a to aj pomocou fenomenologickej analýzy vyjadril to, čo sa o kresťanskom zážitku lásky snažili filozofickými pojmami sprostredkovať iným ľuďom Aurélius Augustinus a Blaise Pascal. V kresťanstve sa totiž láska chápe ako „prostriedok“, cesta, ako sa dostať a zotrvať v osobnostnom vzťahu medzi duchovnými bytosťami a na tejto ceste prežívať osobitnú blaženosť.












/11/ Scheler, Poriadok lásky, Vyšehrad, Praha 1971
/12/ Tamže

Použitá literatúra

1. Ján Šlosiar, Filozofia človeka
2.