Od prvých náznakov intelektuálneho dobrodružstva ľudského rodu, človeka, ktoré evidujeme v prastarých mýtoch až po dnešok, pred duchovným zrakom ľudstva vyvstáva spočiatku v tlmenom svetle jeho ducha, neskôr už v zreteľne koncentrovanom svetle filozofie otázka, čo je to – človek?
Na prvý pohľad sa zdá nepochybné, že vedeckú odpoveď na otázku, čo je človek, je potrebné hľadať v antropológii, t.j. v náuke o človeku. Odpoveď sa však problematizuje pri konštatovaní, že jestvujú početné vedecké disciplíny, ktoré majú vo svojom názve termín antropológia. Okrem antropologických disciplín o človeku vypovedajú spoločensko-vedné disciplíny a tiež takzvané humanitné disciplíny, skúmajúce fenomén ľudského ducha, a to na úrovni subjektívneho ducha jednotlivca, ako aj objektívneho ducha, kultúry, ako napr.psychologické vedy, vedy o jazyku, religionistika. O človeku taktiež vypovedá rozsiahla oblasť umenia, pričom umelecká výpoveď nemôže byť vo svojej špecifickosti nahradená vedeckou výpoveďou, jestvujú tiež výpovede o náboženskej a mystickej skúsenosti človeka.
Spomenutý stručný náčrt situácie vo vedách vypovedajúcich explicitne o človeku vedie k formulovaniu metodologického aspektu otázky: čo je človek? Pretože táto otázka sa nevzťahuje iba na niektorú stránku človeka, napríklad biologickú, psychickú, spoločenskú atď., ale na človeka v jeho celistvosti.
Keďže špeciálnovedné výpovede o človeku sú výpoveďou iba o niektorej stránke z rozmanitej komplexnosti človeka, ozývajú sa hlasy požadujúce vytvoriť ucelený vedecký obraz človeka v podobe syntetizujúcej vedy o človeku. Problém syntézy vedeckých poznatkov o človeku sa vyhrotil v 20.storočí najmä v súvise s explozívnym rozšírením poznatkov o človeku.Dochádza k paradoxnému javu. Čím početnejšie sú výpovede vied o rozmanitých stránkach človeka, čím početnejšie vlastnosti človeka sa stávajú predmetom vied, tým sa stal „obraz človek“ nezreteľnejším, hmlistejším a problematická sa stáva aj odpoveď na otázku, čo je človek.
Poklasická filozofia sa ocitá v nezvyklej situácii zapríčinenej dedičstvom duchovnej kultúry klasického obdobia. Avšak nijaké predchádzajúce obdobie nebolo v takom výhodnom postavení, pokiaľ ide o zdroj našich poznatkov o podstate človeka. Biológia, psychológia, antropológia, etnológia, sociológia, história nahromadili nesmierne bohatú a ustavične sa rozrastajúcu zásobu faktov o človeku.