Osobnostné črty ideálneho vodcuJedným z typických charakteristík skupinového myslenia je prítomnosť silného vodcu. Existuje veľa výskumov, ktorá sa zabývajú otázkou, čo robí z ľudí dobrých vodcov a ako najlepšie viesť ostatných. Weber identifikoval zdroje vodcovskej autority:Racionálna autorita: ktorá vyplýva z presvedčení, že vodca je reprezentantom legitímnych noriem a zákonov.Tradičná autorita: prameniaca z viery v dôležitosť tradície a kontinuity.Charizmatická autorita: ktorá je dôsledkom povahy vodcu.

Neskôr identifikoval Collins a Raven šesť foriem spoločenskej moci. Niektoré z týchto foriem moci majú len vodcov, zatiaľ ostatní môžu mať i iní členovia skupiny, a to i namiesto vodcu:1.moc odmeňovať – moc prideľovať rôzne druhy odmien.2.donucovacia moc – moc trestať.3.referenčná moc – moc dosiahnutá vďaka tomu, že ostatní členovia skupiny túžia sa s daným jedincom identifikovať.4.expertná moc – moc vyplývajúca z toho , že určitý človek má väčšie znalosti než ostatní členovia skupiny.5.legitímna moc – moc, ktorú ostatní rešpektujú vďaka pozícii určitého človeka či vďaka iným sociálnym normám.6.informačná moc – moc založená na vlastníctve či znalostí určitých informácií.Bales a Slater publikovali v roku 1955 výsledky série pozorovania malých skupín. Vyplynulo z nich , že ľudia, ktorí najviac prispievajú do skupinovej diskusie, väčšinou užívajú jeden z dvoch nasledujúcich postupov: buď sa sústredí predovšetkým na úlohu, alebo majú na zreteli hlavne dobré interpersonálne vzťahy. V naviazanosti na toto zistenie identifikoval Bales dva typy vodcov, ktorí sa objavujú vo väčšine skupín. Prvý je špecialista na úlohy a druhého Bales nazýva špecialistov na sociálne emócie.Špecialista na úlohy má predovšetkým záujem na tom, aby skupina dosiahla svojich cieľov, zatiaľ čo špecialistovi na sociálne emócie ide o spoločenské vzťahy vo vnútri skupiny a o motiváciu ich členov.

Niektorí vodcovia dokážu skĺbiť obidve role. Firestone, Lichtman a Colamosca sa domnievajú , že skupina nemá len jedného (či dvoch) vodcu, ale vždy sa volí vodca vhodný pre práve aktuálnu úlohu. To znamená, že skupina môže mať v rôznej dobe rôznych vodcov. Krech, Crutchfield a Ballachey popísali päť charakteristík úspešného vodcu skupiny:1.skupina ho musí vnímať ako svoju súčasť.2.musí mať vlastnosti a názory, ktoré má skupina ako celok.3.musí byť pre členov skupiny modelom.4.skupina ho musí vnímať ako niekoho, kto im pomáha dosiahnuť ciele.5.musí skupinu pozitívne reprezentovať navonok.Štýl vedeniaVodca môže využívať svoju moc najrôznejším spôsobom. K najzaujímavejším objavom tejto problematiky patrí, že v skupinách či na oddeleniach s najvyššou produktivitou väčšinou nenájdeme vyhranené úlohy orientovaných vedúcich. Roethlisberger a Dickson urobili sériu výskumov v hawthornskej továrne a zistili, že úseky vedené majstrami, ktorí sa silno sústredili na produktivitu a na to, aby ich úsek splnil plán, mali menšiu produktivitu než tí, ktorých majstrom išlo o udržanie pozitívnych sociálnych vzťahov medzi pracovníkmi.Lewin, Lippitt a White zrovnali v roku 1939 tri rôzne štýly vedenia chlapčenských záujmových krúžkoch.

Jedna chlapčenská družina mala vedúceho, jeho štýl vedenia bádatelia označili ako autokraticky. Tento vedúci bol silne zameraný na úlohy, k chlapcom sa správal prísne a stále ich kontroloval. Druhá skupina mala demokratického vedúceho, ktorý sa o chlapcov zaujímal a často s nimi diskutoval o tom, čo robia. Tretia skupina mala vedúceho jeho štýl vedenia by sa dal označiť ako laissez – faire. ( Laissez . faire franc. je heslo klasického liberalizmu ktoré môžeme volne preložiť ako „ ponechať voľný priebeh“ ).ten väčšinou chlapcov nechal, aby si robili, čo chcú.Vyšlo najavo, že rôzne typy vedenia majú rôzne výsledky. Autori štúdií vždy po nejakom čase vymenili vedúcich, aby získali istotu, že príčinou rozdielnych výsledkov nie sú osobnosti chlapcov.

Výsledky však i potom zostali rovnaké. Chlapci z družiny autoritárskeho vedúceho pracovali pilne, ale len čo odišiel z miestnosti, úplne prestali pracovať. K dosiahnutiu nejakého cieľu potrebovali neustále kontrolu. Tiež prejavovali egoizmus – sústredili sa na svoju vlastnú úlohu a druhým nepomáhali. Chlapci, ktorí mali demokratického vedúceho , pracovali radostne a bez prerušenia, a to i vtedy , keď vedúci opustil miestnosť. Tiež si vzájomne pomáhali a zaujímali sa o to, čo robia druhí. Chlapci, ktorých vedúci používal štýl laissez – faire, naopak nepracovali takmer vôbec. Bezcieľne blúdili a zrejme sa nudili. Prejavovali veľmi malá záujem o danú prácu.