Je to spor o systematickosť či antisystematickosť, jednotu či radikálnu pluralitu, identitu či diverzitu atď. Ústredným pojmom moderny v tomto boji je systematickosť a postmoderny kaleidoskop.
Je však možná kritika systematickosti bez akejkoľvek systematickosti?

II. Tradičná systematika
Nakoľko je pojem „systém“ v dnešných diskurzoch používaný rôzne je treba ho najprv definovať. „SYSTÉM“ pochádza z gréckeho „SYSTÉMA“ a „SYNTASIS“, v ktorého základe je sloveso „SYNESTÉMI“ teda zostavovať. Systém je teda zostavovanie a z neho vychádzajúce tvary a spojenia zostavovaného. Dôležité je, že samo zostavovanie je od začiatku videné v určitej perspektíve, ktorá riadi výber toho, čo sa zostavuje. Systém má teda usporadujúcu funkciu, ktorá mnohosť javov, ktoré nás obklopujú, uvádza do usporiadaných pomerov a dráh.
Rozlišujeme dve základné formy SF:
A.) Prísny monizmus
- diskredituje alebo vylučuje pluralitu a diverzitu
- jednostranne postuluje imperatív jednoty a nedbá na oprávnené nároky mnohosti; všeobecné a spoločné si cení viac ako zvláštne a individuálne
- historickým príkladom takejto SF je Parmenidovo učenie, ktoré všetko, čo sa ponúka ako mnohosť, diferencia a vzťažnosť vníma ako jedno, homogénne a identické
K: takéto učenie je však vystavené vnútornému rozporu. Tvrdenia o absolútnom monizme musia vo svojej teoretickej explikácii používať množstvo kategoriálnych určení ako nepominuteľnosť, nehybnosť, celistvosť, dokonalosť atď. Vyjadrenie všejednoty bytia človekom sa teda nemôže zaobísť bez mnohosti. B.) SF, akceptujúca mnohosť
Sem možno zaradiť dva základné modely SF:
a.) Klasifikačný model
takýto systém predstavuje stupňovitú stavbu nadradenosti a podradenosti so spádom subordinácií (rozdeľuje súcno do rodov, druhov poddruhov...)
K: vždy sa však nájde niečo čím sa dva indivíduá odlišujú, a teda v delení by sa dalo pokračovať do nekonečna.
b.) Dialektický model
postuluje jednotu s vnútornou dualitou

III.